Výber z tvorby posledných desiatich rokov nadpísal Smutná ranná električka. Rovnakým názvom, ako má pieseň, ku ktorej od začiatku sedemdesiatych rokov neodmysliteľne patrí hlas Pavla Hammela. Zložil ju Marián Varga na text Miroslava Válka. Z básnikových veršov aj z melódie balady síce vanie smútok, umenie Juraja Čuteka má však presne opačný účinok. Vyvoláva prinajmenšom jemný úsmev, ktorý roztiahne kútiky divákových úst. Originálnymi nápadmi a nespútanou fantáziu navyše neprestajne prekvapuje.
Harlekýni, šašovia, akrobati… Juraja Čuteka magnetizuje svet cirkusantov, ktorí pri svojom putovaní svetom stále rozkladajú a skladajú šapito, je trošku ošarpaný. Často treba raz to, inokedy ono opravovať. „Ponúkajú naivný pohľad na svet. Vystavujú na obdiv svoje anomálie, rozveseľujú ľudí. Je to klasická schizofrénia klaunov medzi ich smutným životom a snahou rozdávať okolo seba radosť alebo smiech. Možno aj ja mám niečo také v sebe, lebo v podstate som hĺbavý a vážny človek. Ale keď sa dostanem medzi ľudí, tak ich rozveseľujem. Aspoň tak o mne rozprávajú,“ povedal Juraj Čutek.
K jeho obľúbeným témam patrí aj hudba, presnejšie hudobníci a najrozmanitejšie hudobné nástroje. Gitaru napríklad už síce stvárnil na sto spôsobov, stále však dokáže prichádzať s novými originálnymi motívmi a plastikami. Mytologickí bojovníci či technické vynálezy 19. storočia sú ďalšie témy, na ktorých si brúsi ostrohy jeho tvorivosť a fantázia.
„Môj dedo bol absolvent viedenskej technickej priemyslovky ešte za Rakúsko-Uhorska. V žilinskej župe zavádzal elektrinu, bol vynálezca a domáci majster. Mal krásnu dielničku, ešte aj na penzii všeličo opravoval susedom. Rád som v nej pobudol a asi tam má korene môj vzťah k vynálezcom a k 19. storočiu, keď zažiarili najviac,“ vysvetlil päťdesiatsedemročný výtvarník.
Nechcel byť sochárom, pretože jeho otec Anton Čutek sochárom bol. „Pubertiacka opozícia ma nútila robiť niečo iné, tak som sa prihlásil na grafiku na strednej umelecko-priemyselnej škole. Profesor Korkoš ma viac-menej násilne prelanáril na rezbu, takže nakoniec som skončil pri soche ako otec. A som rád,“ spomenul umelec, ktorý sa venuje aj maľbe.
Kov zohráva v jeho plastikách dôležitú úlohu. Ale základom sôch, z ktorých sála jemný humor aj štipka melanchólie, je drevo. „Má nádhernú vôňu, energiu a krásny vzhľad. Väčšinou si vyberám drevá zo stromov, ktoré sú ranené, znehodnotené alebo už nerastú a nedávajú svetu kyslík. K najobľúbenejším patrí takzvaný naplavený dub, čo tisíce rokov ležal v bahne. Má úžasnú farbu a stále ešte štruktúru dreva, hoci sa už mení na fosíliu,“ dodal Juraj Čutek.
Jeho výstava s názvom Smutná ranná električka, ktorou rozdáva návštevníkom pocity radosti, bude v dolnokubínskej Oravskej galérii do 15. júna.
