Pri príležitosti jej uvedenia otvorili v bratislavskej Roman Fecik Gallery aj malú ochutnávku Švankmajerovej originálnej tvorby – výstavu niekoľkých z jeho výtvorov, ktoré má Ivan Melicherčík vo svojej zbierke. Ide o grafické aj trojdimenzionálne koláže bájnych zvierat, ktoré akoby vyskočili zo starodávnych beštiárov či mýtického prírodopisu z akéhosi paralelného sveta. Na vernisáži spojenej s krstom knihy sa zúčastnil aj Jan Švankmajer. Svoju tvorbu sám približuje v rozhovore pre Pravdu.
Názov knihy aj bratislavskej výstavy pripomína film Kabinet Jana Švankmajera, ktorý v roku 1984 nakrútili americkí animátori bratia Quayovci. Majú niečo spoločné?
Film bratov Quayovcov nemá s výstavou nič spoločné, len názov. Ten film vznikol v britskej produkcii Channel 4, a s ním aj naše priateľstvo. Oni sa hlásia k mojim filmom ako k svojej inšpirácii, ale ich tvorba je natoľko svojbytná, že podľa mňa vykazuje viac rozdielov než zhôd. To, čo nás spája, je vzývanie imaginácie. Napokon to, čo nazývate výstavou, je len akási upútavka na skutočnú výstavu, ktorá sa uskutoční v Bratislave až na budúci rok. Tých niekoľko vystavených objektov je len akési spestrenie krstu knihy Ivana Melicherčíka.
Kde sa stvory z vášho kabinetu zrodili a odkiaľ pochádzajú všetky prvky, z ktorých sú zostavené?
Tie kosti, ulity, panciere a podobne zháňam, kde sa dá – po bazároch, na internete aj v lese… Než som začal vytvárať tieto objekty, lepil som niekoľko rokov koláže, akýsi vlastný obrazový slovník alternatívneho sveta: „Švank-mayers Bilderlexikon“. Najväčšiu časť v ňom predstavovala zoológia. Až potom začali vznikať obdobné trojrozmerné objekty. S Bilderlexikonom som skončil po tom, čo som si uvedomil, že stvoriť dokonalú mystifikáciu by znamenalo doplniť k obrázkom aj textové heslá a nakoniec celé dielo vydať v niekoľkozväzkovej edícii. To bolo v 70. rokoch vo vtedajšom Československu nepredstaviteľné. Navyše by to bolo angažmán na celý život. A tak som prácu na lexikóne prerušil, i keď sa k nej občas vraciam. Dokonca som k niektorým „zvieracím“ leptom napísal aj texty `a la Brehm s presahmi do antropológie. Objekty vytváram permanentne predovšetkým od chvíle, keď som začal budovať svoju kunstkameru.
Beštiáre či kabinety kuriozít v rôznych podobách sprevádzajú ľudské spoločenstvá prakticky od počiatkov, boli tu dávno pred vznikom múzeí či galérií. Akú alternatívu dnes zvedavcovi návšteva takéhoto miesta ponúka?
Na manieristické kunstkomory sa pozeráme ako na predchodkyne novodobých galérií a múzeí, ale medzi kunstkomorou a múzeom je asi taký rozdiel ako medzi alchýmiou a modernou chémiou. Múzeum je racionálne organizovaná inštitúcia s náučným poslaním, vybudovaná na objektívnych základoch, zatiaľ čo kunstkomora je rýdzo subjektívna záležitosť odrážajúca individuálne preferencie svojho budovateľa. Jej inštalácia je vedená princípom analógie a jej poslaním je návštevníka zasvätiť. Mal by z nej odchádzať premenený, čiže mal by z nej vychádzať iný človek, než aký do nej vstupoval.
Foto: Vydavateľstvo i+i print 2014
Kniha Kabinet Jana Švankmajera by nevznikla bez zberateľskej vášne – napokon s Ivanom Melicherčíkom vás spojilo zbieranie afrického umenia. Vo svojom „desatore“, ktoré je aj súčasťou novej knihy, tvrdíte, že obsesie sú relikty z detstva a treba sa im celkom oddať. Kde vlastne pramení to uspokojenie zo zberateľskej obsesie?
Kunstkamera je moja zatiaľ posledná obsesia. Obsesie totiž považujem za akési motory svojej tvorby. Obsesie vznikajú v hlbinách nášho detstva a nemajú žiadne racionálne brzdy, pretože vznikali na čisto emocionálnej báze. Netrpia žiadnou zhubnou ambivalenciou a sú obsadené obrovskou energiou, takže sú schopné človeka hnať za svojim cieľom až do totálneho vysilenia. Samozrejme, že sem patrí aj zberateľstvo. Začína sa to, ako v mojom prípade, zbieraním gombíkov, obalov od žiletiek, neskôr známok, listov a koreňov a to už nie sme ďaleko od zbierania kurióznych prírodnín a ďalej k umeniu prírodných národov a ich magických výtvorom.
Ste známy svojím kritickým postojom k dnešnej západnej civilizácii, cítiť ho aj z afrického denníka, ktorý ste si písali počas výpravy po čiernom kontinente a je aj súčasťou knižky. Čo sa môžeme od ľudí, ktorí žijú tradičným kmeňovým spôsobom života, naučiť a prečo je ich umenie pre vás také atraktívne?
Moja kunstkamera je koncipovaná ako akýsi azyl zvyškov magického sveta, ktorý bol kedysi majoritným, ale naša racionálna civilizácia ho, v záujme „zdravého rozumu“, potláča všetkými prostriedkami, hoci najnovšie poznatky modernej neurovedy dokazujú, že súčasný človek je stále mentálne na úrovni neolitického človeka, teda iracionálny a magický. Neexistuje žiadny „homo ekonomicus“. Súčasná civilizácia ide teda priamo proti ľudskej mentalite. Preto to nemôže dobre dopadnúť. A preto má v mojej zbierke popredné miesto kmeňové africké umenie a umenie Oceánie.
Kritický ste aj k umeniu, ktoré sa zapredáva komercii, napríklad reklame. Ako napríklad vnímate z pozície surrealistu Salvadora Dalího, ktorého jubileum si náhodou práve v týchto dňoch pripomíname?
Súčasná pragmatická, ekonomická civilizácia autentické umenie nepotrebuje, potrebuje, aby ľudia konzumovali tovar, ktorý v podstate k svojmu životu nepotrebujú, a túto službu plní ikonografické „umenie“ súčasnosti, čiže komerčná reklama. Ďalej táto civilizácia potrebuje nejako zabaviť pracujúce masy v ich voľnom čase, než ich zase naženie do výrobného procesu, a túto funkciu plní komerčné „umenie“. Preto reklamní a komerční „umelci“ sú v spoločnosti najváženejšími a najlepšie platenými občanmi. Myslím, že nie je od veci v tejto súvislosti menovať aj neskorého Salvadora Dalího, ktorého André Breton výstižne premenoval na Avida Dollars (anagram znamenajúci „chamtivý na doláre“, pozn. red.).
Svoj zatiaľ posledný celovečerný film Prežiť svoj život ste nakrútili pred troma rokmi. Kedy sa môžeme tešiť na ďalší?
Mám už päť rokov nový scenár a zatiaľ na jeho realizáciu márne zháňam peniaze. Keď sa pozriete na moju porevolučnú filmografiu, zistíte, že filmy nakrúcam v päťročných pauzách. To neznamená, že som schopný „vypotiť“ scenár raz za päť rokov, ale je to doba, ktorú potrebujeme na zaobstaranie peňazí na realizáciu.
