Záclona nie je roztrhaná, ale sú z nej (a do nej) vypálené "tváre“ voľne asociujúce maliarsky rukopis autora – Erika Bindera. Vnútri vidí bizarnú zmes: farbou postriekanú zdemolovanú kovovú policu, interiérové dvere v rôznych štádiách deštrukcie či "vandalských“ zásahov, kusisko zhúžvaného plechu, niečo ako "kadibúdka“ vytvorená zo zatočeného plechu, strechu tvorí roztvorený dáždnik a nechýba vyrezané srdiečko, na stenách ešte i kusy hrubého kartónu s rôznymi, hlavne mechanickými, zásahmi, tvorivo využívajúcimi jeho vnútornú štruktúru, drôtené pletivo, v kúte torzo kovovej časti autobatérie, zo stropu, spoza podhľadu, trčí tyč.
Hádam jediným objektom akoby z iného sveta sú na galerijnej parkete (náhradnej, nie vytrhnutej) namaľované tri grilovacie klobásy prepichnuté skutočnými opekacími ihlami. Dych to trochu menej vyrazí tým, ktorí stihli i autorovu výstavu v bratislavskej galérii Soga otvorenú krátko pred touto.
Už tam prišiel Erik Binder, jeden z najznámejších i najvýraznejších slovenských výtvarníkov mladšej strednej generácie, s niečím nečakaným – kolekciou drôtených objektov. No pri vykročení novým smerom sa očividne týmto nezastavil. Akoby už i tam niečím zľahka naznačil, čo o chvíľu príde: na jednej starne kartónová škatuľa s nápisom FRAGILE/KŘEHKÉ a k nej drôtom pripevnený objekt pripomínajúci mŕtveho modrého vtáka. A na druhej strane stĺp autobusovej zástavky z nápisom NA ZNAMENIE, ktorá víta návštevníka, aby ten na samom konci výstavy našiel jej ležiaceho pendanta s nápisom KONEČNÁ, a až pri odchode si všimne vandalský nápis na druhej strane – na mieste cestovných poriadkov – RAZ ZA MESIAC.
Hra s nápismi a zvlášť názvami diel je vlastná celej Binderovej tvorbe, rovnako ako humor, insitnosť či vplyvy rôznych foriem street¤artu. Ak na výstave v Soge prezentoval tvorbu s novým materiálom (oceľový a medený elektroinštalačný drôt), najnovšiemu projektu dominuje deštrukcia a inštalácia ako tvorivé metódy (i keď tu zas dva drôtené objekty spätné odkazujú na výstavu v Soge). A hoci hrúbka použitých drôtov ani tam neevokuje "titernosť“ drotárstva, tu už možno hovoriť o hrubosti, ničiteľskej agresii, navyše zdôraznenej jej nástrojmi/symbolmi (nôž, sekera, tyč, dláto, oheň).
Výstavy potešili, sú hľadačské a obe pôsobia dojmom medzizástavky a(lebo) dvoch navzájom doplnkových terapií – v čase, keď autorova tvorba akoby začala príliš zapadať od osvedčených a úspešných koľaji. Prišlo Znamenie, nie je ešte Konečná, ale zmena zas nemusí byť Raz za mesiac. A asi nie je náhoda, že taký priestor v druhej z nich dostali dvere. Dvere ako symbol uzavretia a bezpečia sú tu zobrazované aj v svojej krehkosti, zdeštruované do podoby východiska. I keď nie ľahkého. Ale inak to nepôjde.
