Veľké sochy sú drahý špás a nikto ich nechce

V seriáli Pravdy s názvom Ako sa robí... postupne nazrieme do zákulisia sveta umenia a kultúry a priblížime, ako sa napríklad robia titulky k filmom, pripravuje festival, divadelná hra, televízny seriál či ako vzniká ilustrácia. V dnešnej časti prinášame pohľad do zákulisia vzniku sochy.

16.07.2014 16:00
debata

Je fajn, že Viktor Hulík organizuje medzinárodný festival Socha a objekt. Aj preto si dovolím vytvoriť každý rok jednu veľkorozmernú sochu, ktorú tam môžem prezentovať. Škoda, že z Bratislavy sa už sochy do iných miest nedostanú," pokračoval Richard Keťko. Namiesto obnaženej krásavice tento rok vytvoril veľkú ruku s prstami vztýčenými v neveľmi slušnom geste. Kovovú plastiku, ktorá je vystavená v Grassalkovichovej záhrade, nazval Pomáhať a chrániť.

Začína sa nápadom

Obrovská zlomená nákova, na nej prasknuté kladivo – zničil ich úder adresovaný autorovej tvári, ktorá v oboch zanechala odtlačok. „Porisko som vyzdobil motívmi z ľudových ornamentov, chcel som tak odľahčiť dramatičnosť výpovede,“ vysvetlil príbeh Dialógu Juraj Meliš. Málokto vie, že je aj autorom hliníkového Schöner Náciho či bronzového Napoleonského vojaka.

Richard Keťko: Pomáhať a chrániť Foto: Ivan Majerský
Richard Ketko, Pomahat a chranit Richard Keťko: Pomáhať a chrániť

„Na háčik udice zavesím fór, aby som vtiahol diváka do svojho uvažovania o večných pravdách,“ zdôraznil sochár, ktorý bol dvadsať rokov normalizácie pre spoločnosť mŕtvy. Po nežnej neoživoval staré nápady. "Radšej som sa koncentroval na aktuálne problémy, ktoré ma tlačia a o ktorých chcem vypovedať rýchlo, s veľkou nástojčivosťou a naliehavosťou.

Na začiatku každej sochy je, samozrejme, nápad. „Najradšej som, keď mám všetko dopredu nakreslené,“ priznal Peter Roller. Autor aj fascinujúcej plastiky Vzťahy, pripomínajúcej nešťastných milencov. „Dva akoby scvrkávajúce sa kamene sú spojené len tenkými nitkami. Sú ako dve osoby, ktoré sa navzájom vysávajú, ale nemôžu sa rozdeliť. Vysvetľovanie však nie je podstatné, podstatný je optický dojem,“ povedal.

Drevo a kameň vymenil v poslednom čase za kov. Z kresleného znaku sa v priestore stávajú najrozmanitejšie architektúry. „Iné znaky prešli do polohy obydlí, zámkov, Manhattanu – ten môj je však starobylý,“ pripomenul obdivovateľ starých kultúr a civilizácií Peter Roller.

Milana Lukáča zas fascinujú a inšpirujú aj tvary už nepotrebných predmetov. Aj z nich vytvára svoje sochy. „Lesný duch, to sú dve dvojchlapové píly. Staré a zhrdzavené. Do dreva sa už ťažko pustia, ale do lesa patria. Hoci už len dušou,“ spomenul. Jeho Veľký kvet pre workoholika zas vznikol zvarením dvadsiatich čakanov. „Stal som sa znalcom rôznych druhov čakanov. Mňa však zaujíma konkrétna socha, nie aby sa odhalilo, či je z čakanov, starých klieští alebo nožníc. Nie je podstatné odhalenie, ale výpoveď,“ zdôraznil Milan Lukáč.

Sochárčina je špinavá drina

Leonardo da Vinci sa vraj vysmieval mladšiemu kolegovi Michelangelovi, že jeho sochárska robota je špinavá drina. Na rozdiel od maľovania v elegantnom ateliéri. Pri pohľade na sochára vyslobodzujúceho plastiku z kameňa, ktorého pred mračnami prachu chránia najrozmanitejšie pomôcky, si človek spomenie na Leonardove výsmešné slová.

Ani v ateliéri, v ktorom sa pracuje s kovom, nevládne voňavá čistota. Veľké stroje, kusy železa a olejové škvrny vyvolávajú predstavu zámočníckej dielne. Taviaca pec, v ktorej sa bronz mení na tekutinu, zas pripomína oceliareň. Sochár, čo pracuje na bronzovej soche, potrebuje navyše voskový model aj šamotovú formu vystuženú drôteným pletivom – až potom možno liať bronz a vychladený dotvoriť kozmetickými úpravami ako cizelovanie, patinovanie a podobne.

Martin Lettrich rád kombinuje materiály – kameň, drevo, kov, sklo, seno… Jeho plastika Nerušte moje kruhy, ktorá stojí pred bratislavskou K¤Gallery, sa dostala do reprezentatívnej publikácie 500 x Art in Public, ktorú vydalo švajčiarskeho vydavateľstva Braun Publishig. Teraz sa vrátil k tomu, čo robil kedysi – leje cín rovno do kameňa. Na ojedinelú, zriedkavú a nepoužívanú techniku má, dá sa povedať, copyright. Výhodou je, že k tejto práci nepotrebuje pomoc zlievačov či iných profesií, všetko si urobí sám.

Veľkorozmerná socha je drahý špás. „Jedna ma vyjde aj na viac ako päťtisíc eur,“ vypočítal Richard Keťko. „Sám sebe som aj sponzorom. Zarobím si tým, že pracujem pre kolegov,“ pokračoval. Pridal, že dnes nikto veľké plastiky nechce. Developerom ide o biznis, nemajú záujem o umenie. On tie svoje zatiaľ skladuje v záhrade.

Nielen normalizátori sochy búrali. „Aj v 90. rokoch, už počas úspešného budovania kapitalizmu, mi zničili tri či štyri sochy v Bratislave. Na rozdiel od 70. rokov si to dokonca nikto ani nevšimol a neprotestoval,“ pripomenul Jozef Jankovič. „Umelec musí vytvoriť oveľa viac prác, ako spoločnosť či jeho okolie sú schopné zničiť. Čiže musí byť tvorivejší, než je deštrukčná sila prostredia, v ktorom žije,“ dodal originálny výtvarník, ktorého hlavnou témou bola skúsenosť s manipuláciou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #seriál #socha #Ako sa robí