Infarkt prežila. Výstavu, ktorá sa mesiace pripravovalo, na ktorú sa dokonca podarilo získať aj granty, však nedlho pred otvorením zrušila. Keďže ide o viacročný projekt s presne definovanými podmienkami, nebolo jednoduché ju narýchlo nahradiť inou. Rovnako kvalitnou…
Len vzácne môže rekonvalescencia umelca zmariť prípravu a realizáciu výstavy. Menej dramatických prekážok však musia kurátori pri pretavovaní svojej predstavy na príťažlivú expozíciu prekonávať neúrekom. Napríklad – nemôžu si zapožičať priveľa diel zo zahraničných galérií, keďže rozpočet má svoje limity. Alebo obraz, s ktorým naisto rátali, im ďalšia slovenská galéria neposkytne, pretože akurát pracuje na digitalizácii svojich zbierok. A sochu si už požičal niekto iný…
„Výstava je veľmi zložitý proces, v ktorom sa prelínajú rôzne aktivity a činnosti. Prvoradý je nápad,“ povedal riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár. Momentálne ako kurátor pripravuje výstavu Alexa Mlynarčíka. Jedného z mála slovenských výtvarníkov, ktorému sa podarilo zasiahnuť aj do vývoja európskeho výtvarného umenia.
Obraz nestačí, ide o príbeh
Kým nastúpi inštalačná čata, ktorý premaľuje výstavné priestory, zavesí obrazy, postaví sochy na sokle, publikácie či fotografie uloží do vitrín a ku všetkému pripevní lístok so základnými informáciami o diele, uplynie veľa mesiacov. V ich priebehu musia kurátori urobiť veľa práce.
Aj výstave predchádza výskum, štúdium v archívoch aj zbierkových fondoch. Rovnako ako kunsthistorickej práci na štúdii či knihe. „Ak je téma historická, človek sa musí viac opierať o archívy, už existujúcu literatúru a zbierky. Ak je téma súčasná, musíte navštevovať ateliéry umelcov, hovoriť s nimi, vidieť, na čom práve robia,“ vysvetlila Katarína Bajcurová zo Slovenskej národnej galérie.
Diela, ktoré si kurátor vyberie, aby vyrozprával príbeh umelca, témy či doby, neraz ponúknu aj spôsob, ako tento príbeh vizualizovať. Obraz, socha, grafika, kresba má svoju auru. Stačí, aby sa divák kochal ich estetickými kvalitami. V súčasnosti však už trendy minulosti neplatia.
„Dnes už k výstave pristupujeme inak. Obrazy nemožno len mechanicky navešať na steny, ale tak, aby diela medzi sebou súviseli, aby divákovi ukázali pointu. Je nevyhnutné podať divákovi pomocnú ruku, aby dielo pochopil. Často sa preto na dopovedanie príbehu používajú aj iné artefakty, napríklad knihy, noviny, fotografie aj rôzne multimediálne prostriedky, aby kurátor mohol svoj zámer sprostredkovať,“ pokračovala kurátorka. Spolu s ďalšími siedmimi kurátormi sa podpísala pod výstavu Dve krajiny. Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť. Kurátori zbierky starého umenia sa rozhodli zmapovať obraz slovenskej krajiny v 19. storočí. „Trošku neštandardný bol vstup kurátorov za zbierku moderného a súčasného umenia. Dielami súčasných umelcov sme sa rozhodli komentovať základné témy 19. storočia,“ osvetlila Katarína Bajcurová.
Tri požičané diela zhltnú aj 4-tisíc
Takmer tri desiatky diel s obrazmi slovenskej krajiny si chceli kurátori zapožičať z viedenskej Albertiny. Lenže rozpočet výstavy – 50-tisíc eur – ich predstavy nabúral.
„Len za vybavenie výpožičky si Albertina pýta 400 eur. Obyčajný transport z Viedne stojí 2-tisíc eur. A to nehovorím o poistnom, tamojšom kurátorovi, ktorému treba zaplatiť diéty a cestu. Za každý podklad a reprodukčné práva do katalógu si pýtajú ďalšie peniaze. Zrazu zistíte, že ste si požičali tri diela a stojí vás to 4-tisíc eur. Navyše musíte zaplatiť výrobu špeciálnych klimatizovaných dební, v ktorých sa zapožičané diela prevážajú,“ prezradila vedúca oddelenia produkcie projektov a výstav Monika Palčová.
Za výpožičky zo slovenských galérií, múzeí či inštitúcií sa zatiaľ neplatí. Ale aj tie prejdú najskôr rukami reštaurátorov – ak aj netreba hneď dielo zreštaurovať, treba ho prinajmenšom očistiť.
Pre výstavu Dve krajiny, ktorá mala rozpočet 50-tisíc eur, bolo treba upraviť priestor, hoci len vymaľovať. Postaviť panely pre plastiky. Na okná dať fólie, pretože miestnosti bolo potrebné zatemniť. Svetlá sa museli špeciálne nasvecovať. Vyrobiť špeciálne sklá a rámy. „V tomto prípade nebolo treba nič komplikované, išlo o jednoduchú úpravu priestorov,“ dodala Monika Palčová. Pripomenula, že takmer polovička z rozpočtu išla na katalóg.
Príprava trvá aj dva roky
Najvzrušujúcejšie je objavovať a pripravovať témy alebo umelcov, čo ešte neboli spracované. Taká výstava sa pripravuje aj dva roky. A nie vždy s istým výsledkom, ako na ňu verejnosť zareaguje.
„Pri príprave výstavy Alexa Mlynarčíka, ktorý prvýkrát navštívil Paríž v roku 1964 a ktorý priamo reagoval na najnovšie aktuálne trendy svetového výtvarného umenia, sme našli mnohé diela, ktoré doteraz neboli prezentované. A podarilo sa nám získať aj mnohé diela, ktoré vystavoval vo významných parížskych galériách a ktoré potom zostali v zahraničí,“ pokračoval Ivan Jančár.
„Je to môj vynikajúci priateľ. Rozumieme si, je však dosť zložitá osobnosť,“ pokračoval kurátor. Výtvarník, ktorý žije a tvorí v Žiline, si pri príprave výstavy kládol množstvo nezvyčajných požiadaviek. Napríklad, aby všetky výstavné priestory boli vymaľované na tmavosivo. Aby bol na budove galérie transparent s rozmermi 25 krát 5 metrov. „Chcel som, aby bola výstava vrcholnou ukážkou Mlynarčíkovej tvorby so všetkým, čo k tomu patrí, tak sme hľadali kompromisy,“ dodal Ivan Jančár. Výsledok si môžete pozrieť od 11. septembra.
