„Vždy ma viac zaujímali nedokonalé veci i ľudia,“ priznáva tridsaťtriročná výtvarníčka. Skúmavá pozorovateľka zdanlivo banálnych situácií, v ktorých sa každodenne ženy ocitajú. Jej kresbám a maľbám, v ktorých ich s nemalou dávkou recesie zaznamenáva, kraľuje irónia a provokácia. Aj najvážnejšiemu návštevníkovi nadvihne kútiky úst a vyvolá na jeho tvári – aj v jeho vnútri – pobavený úsmev.
Ako hoci prizmou súčasnosti nasvietený náboženský motív matky s dieťaťom. Dovičákovej Madonny s dieťaťom nedržia na rukách pokojné Jezuliatko, ale nezbedné decko, ktoré ich raz ťahá za nos, inokedy rozťahuje pery, prstíkom sa snaží vypichnúť oko… A svojej mame vyvádza aj rôzne iné zlomyseľnosti. Malý neposedník spoľahlivo rozosmeje. A zároveň prinúti diváka premýšľať o maliarkinej konfrontácii symbolu s realitou, ktorú dennodenne spoznáva na vlastnej koži (ako každá mama).
„Lucia Dovičáková patrí medzi najzaujímavejšie súčasné slovenské maliarky,“ uviedol kurátor výstavy Richard Gregor. Pred ôsmimi rokmi sa absolventka Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach (študovala u Adama Szentpéteryho a Rudolfa Sikoru) stala finalistkou Ceny Oskára Čepana. Pred tromi rokmi sa stala laureátkou Ceny Tatra banky Mladý tvorca. Minulý aj predminulý rok bola finalistkou súťaže Maľba. „Už nikto nepochybuje o tom, že na našej scéne má pevné miesto,“ pokračoval kurátor.
Skôr, ako Deti kvetov vykuknú na svet, je Svadobná hostina. Rozosmiata, občas aj uškŕňajúca sa spoločnosť zasadla okolo stola, na ktorom je rozložené telo nevesty. Lodičky trčia vo vzduchu ako dva výkričníky. Gazdinka pyšne stojaca uprostred vyupratovanej izby, v inej ďalšia gazdinka kolenačky umýva dlážku. Dovičákovej Ženy v domácnosti pripomínajú americké reklamy päťdesiatych rokov minulého storočia, zároveň ponúkajú reflexiu o mieste ženy v dnešnej domácnosti.
Z obyčajnej Kuchyne sa zrazu stáva chrám, nad kuchynskou linkou a panvicami sa týčia píšťaly organu. Matka, to sú obrovské vyťahané prsníky, z ktorých strieka mlieko ako z fontány. Z dieťaťa, ktoré matke „skáče po hlave“, strieka fontána hnedej farby. Aj taká je Dovičákovej Materská. Prevísajúca koža brucha, padajúca z gauča a vystieľajúca koberec – Babyblues. Iné, už trochu spľasnuté brucho si žena pri sprchovaní opiera o akúsi barlu. Tak vidí maliarka ženu 12 hodín po.
„Dovičákovej štýlom je štylizovaná naratívna figurálna maľba, v ktorej môžeme nájsť vzdialenú súvislosť s jazykom komiksu a tiež afinitu k naivnému umeniu. Ide o parametre populárnej kultúry, čo výborne vyhovuje jej snahe neheroizovať svoje témy,“ dodal kurátor Richard Gregor.
Výstavou Mamama Lucia Dovičáková provokuje, rozosmieva, odklína tabu. Aj o dnešnej spoločnosti a mieste ženy v nej možno v spoločnosti obrazov a kresieb maliarky a matky premýšľať v Galérii mesta Bratislavy do 31. augusta.
