Politická výstava o SNP nepoplatná politike

Mnohé diela, ktoré ponúka Nepovinná výstava v košickej Hale umenia/Kunsthalle, majú charakter komentára nie k samotnému Slovenskému národnému povstaniu, ale k jeho oficiálnej prezentácii. Ak však odkaz Povstania oslobodíme od všetkých nánosov ideologických interpretácií, jediná ideológia, či skôr presvedčenie alebo svetonázor, ktorá zostane, a ktorú nie je nutné prehodnocovať, je antifašizmus.

08.09.2014 16:25
27 Sikora 3X Foto:
Pohľad z balkóna na dielo Rudolfa Sikoru : Túžba po slobode má vždy rovnakú farbu, 400 x 265 cm, 2014
debata (1)

Námet Slovenského národného povstania bol v povojnovom slovenskom umení spracovaný nespočetne ráz. Na rozličných oficiálnych výstavách sme stále dokola videli námety bojovníkov s puškami, padlé telá, smútiace matky, partizánske vatry, bratské objatia alebo portréty osobností Povstania, vybrané podľa premenlivého ideologického kľúča. Hoci si každá z týchto výstav vytýčila za úlohu aktualizovať odkaz SNP, podaril sa im zväčša pravý opak – vytvoriť z odkazu dôležitej dejinnej udalosti sterilnú nudu. Presýtenie a neprestajné opakovanie typu prezentácie založenej na pátose spôsobilo, že výstavy s námetom Povstania dostali po roku 1989 nostalgický nádych, čo ešte viac prispieva k nezáujmu mladšej generácie.

Výstava o SNP prebiehajúca v košickej Hale umenia/Kunsthalle je koncipovaná v mnohých ohľadoch odlišne. Nemá oficiálny charakter a neorganizuje ju inštitúcia, ale dvaja súčasní sochári: Martin Piaček a Radko Mačuha. Hlavné slovo dostali aktuálne diela, z ktorých mnohé vznikli priamo pre výstavu.

Tradičná socha a maľba sú tu v menšine, prevláda inštalácia, objekt či video. Zastúpené sú tu výrazné diela ženských autoriek. A nezvyklá je tiež konfrontácia aktuálnych diel s výberom starších prác umeleckej generácie, ktorá Povstanie priamo zažila. Názov Nepovinná výstava zdôrazňuje tendenciu pristúpiť k téme inak. Ak zabudneme na stovkami pokusov zdevalvovanú „aktualizáciu námetu“, je možné túto výstavu chápať prinajmenšom ako pokus o vymanenie sa z očakávateľnosti, čo sa nepochybne podarilo.

Práca, ktorú treba urobiť

V centrálnej hale výstavného priestoru je umiestnená kopa čiastočne narúbaného dreva, sekera a klát. Ide o dielo kurátorov výstavy, ktoré počíta s účasťou divákov. Je možné doslova priložiť ruku k dielu a drevo naštiepať. Táto kolektívna činnosť má symbolický charakter, odkazuje na tvrdú prácu a osobné zaangažovanie ako paralelu k Povstaniu. Kurátori dielo s názvom Práca, ktorú treba urobiť, komentujú: „Je to o ťažkej práci, ale aj o pocite zodpovednosti. Sú okolnosti, ktoré vyústia v nutnosť prijať rozhodnutie niečo sa pokúsiť vykonať a vystaviť sa pritom osudu.“

Dielo v podobe hŕby dreva je opustením myšlienky reprezentácie univerzálnej pravdy, je najmä osobnou reakciou na veľkú tému dejín, na pocit človeka tvoriaceho históriu. Rovnaký charakter osobnej dilemy a konfliktu jednotlivcov má aj video Martina Piačeka a Józsefa Juhásza, v ktorom uprostred vyprahnutého poľa bojujú dvaja muži s nohami zapustenými do zeme.

Napriek tomu, že je Povstanie záležitosťou minulosti, je zároveň súčasťou slovenskej identity a tým je všadeprítomné aj v najosobnejšej rovine. Neradostným faktom je, že je to téma často zneužívaná, deformovaná a manipulovaná. Zrejme preto má mnoho z vystavených diel charakter komentára nie k samotnému Povstaniu, ale k jeho oficiálnej prezentácii. Niektoré diela sa vyjadrujú k povstaleckej účasti žien či národnostných menšín (Nóra Ružičková, Michal Murin). Iné diela zas pracujú s oficiálnym obrazovým materiálom. Eva Filová zostrihala dobové filmy, pričom vybrané zábery sa sústredia na mnohokrát replikovanú podobu nemeckého nepriateľa.

Proti komunistickému privlastneniu si Povstania sa vyhraňuje Peter Kalmus, ktorý takúto optiku paroduje vystavením fotoaparátu Pionýr. V inštalácii sa tiež vyskytuje tank zostavený z detskej kovovej stavebnice Merkur. Dielo pripomína, že zostavovanie hračkárskych tankov patrilo rovnako ako kreslenie SNP či hra na partizánov ku každodennej realite detí vyrastajúcich vo východnom bloku.

Paródia na ikonografiu

V diele Antona Čierneho, ktorý pracuje s fotografickým a filmovým materiálom, sa prelína osobná rovina s propagandou. Autor vystavuje sovietske filmy, ktoré boli premietané v povstaleckej Bystrici. Vo svojej dobe zohrali tieto obrazové materiály veľmi dôležitú úlohu. Bolo to vôbec po prvý raz, čo sa slovenskí diváci stretli so zábermi na silu sovietskej armády, predtým boli konfrontovaní len s tendenčnými materiálmi Slovenského štátu. Čierny vo svojom diele otvára problematiku propagandy a kontrapropagandy. Súčasťou diela sú súkromné fotografie autora typu „nedeľný piknik pri tanku“, ktoré sa vyskytujú v archíve takmer každej socialistickej rodiny. Autor tu kontrastom súkromného a verejného zdôrazňuje emocionálny vzťah, ktorý si ľudia často vytvárajú k vizuálnemu materiálu a cezeň aj k dejinnej skutočnosti. Zároveň dielo konštatuje, že vizuálna propaganda nenasledovala len po Povstaní, ale bola na oboch stranách prítomná už počas jeho priebehu.

Časť vystavených diel je možné chápať ako paródiu na povstaleckú výtvarnú ikonografiu, ktorá sa počas desaťročí natoľko stále replikovala, až sa zmenila na svoju vlastnú karikatúru. Tento charakter má dielo Anetty Mony Chişy a Lucie Tkáčovej v podobe obrovskej zaťatej päste s červeno nalakovanými nechtami. Objekt je nafukovací, čo môže univerzálne odkazovať na „nafúknutosť“ oficiálnych monumentálnych zobrazení. K reprezentácii sa vyjadruje aj Jaroslav Kyša vytvorením podstavca, na ktorom sa žiadna socha neudrží pre pohyblivú guľu, ktorá je v ňom integrovaná. Ideologický purizmus je blízky Svätoplukovi Mikytovi, ktorý vystavuje knižné reprodukcie pamätníkov s vygumovanými textami.

Iróniu v zobrazení Povstania dovršujú diela Jarmily Mitríkovej a Dávida Demjanoviča, v ktorých sa surrealistickým spôsobom mieša folklórna a bojová vizualita. Sokol s ručným granátom priviazaným na hrudi reprezentuje fiktívny erb sokoliarov v Povstaní.

Neoddeliteľná súčasť predstavy o národe

Napriek prítomnosti humoru však nie je výstava výsmešná. Paródia nie je namierená proti Povstaniu, ale proti jeho skostnatenému zobrazovaniu. Odľahčenie námetu bolo zrejme nutným vyvážením ťažkých, existenciálnych tém, ktoré sa vyskytujú obzvlášť v dielach umelcov staršej generácie. Tie sú zastúpené výberom z depozitu Slovenskej národnej galérie v koncepcii Petry Hanákovej a Alexandry Kusej, ktoré podľa vlastného vyjadrenia vybrali „diela neschematické, dnes v podstate klasické“.

Práce Bazovského, Gudernu, Hložníka alebo Sokola sú odkazmi generácie, ktorej sa SNP bezprostredne a tragicky dotklo. Zahrnutie týchto prác do výstavy nevytvára konfrontáciu s novými dielami, je skôr náznakom kontinuity a prežívania istých nemenných hodnôt zbavených ideologického nánosu.

Premostením cez obdobie siedmich desaťročí sú diela autorov staršej strednej generácie: Juraja Bartusza, Jozefa Jankoviča a Rudolfa Sikoru, ktoré majú charakter istého mementa až varovania. Vystavené diela zdôrazňujú, že SNP je téma natoľko určujúca, že je neoddeliteľnou súčasťou predstavy o našom národe.

Proti veľkému zlu

Nepovinná výstava o SNP nevyhnutne tematizuje aj v súčasnosti často problematickú individuálnu národnú hrdosť. Námet hrdinov je prítomný aj v dielach umelcov a umelkýň mladšej generácie: vo fotografiách hrdinov od Jara Žiaka či vo videoportrétoch partizánov od trojice Novota – Ružičková – Štefančíková. Títo umelci návštevníkom výstavy tiež ponúkajú jedinečnú možnosť priamo z galérie zatelefonovať pamätníkom účastníkom SNP.

S bezprostredným kontaktom s Povstaním prostredníctvom člena vlastnej rodiny pracuje vo svojom diele Radovan Čerevka. Autor vystavuje veľkoplošnú akvarelovú kresbu dedovej uniformy a pňa. Rozprávkový charakter kresby sa tu mieša s faktografiou – smermi útokov, dobovými fotografiami, pamiatkou vo forme dýky. Tento mýticko-historiografický ráz práce je paralelou k pokusom o uchopenie dávno uplynulých udalostí.

Čerevka dielo komentuje: „Môj vlastný pohľad na SNP je dodnes ovplyvnený emotívnou optikou, ktorú vo mne od detstva okrem dedových spomienok formovala najmä klasická filmová tvorba minulého režimu. Hrdinstvo a vzoprenia sa malého národa proti "veľkému zlu“ sú napriek rôznym ideologickým výkladom skutočnosťou, na ktorú môžeme byť bez akýchkoľvek pochybností hrdí."

Aj napriek manipulácii

Nie celá výstava má však nespochybniteľný propovstalecký charakter. Súčasťou výstavy sú totiž aj vyjadrenia k Povstaniu z rozličných zdrojov umiestnené na digitálnom paneli. Prezentovaná je zmes citátov zástancov aj odporcov SNP, pričom niektoré z výrokov sú vyslovene manipulatívne. Zaradenie tohto prvku medzi diela vyvoláva dojem, akoby výstava za každú cenu nechcela byť „vzorná“ a pohrávala sa s názorom, že pravda o SNP je predsa niekde uprostred. Môže to byť spôsobené obavou z toho, že umelecké výstavy s politickým námetom sú pre veľkú časť verejnosti ešte stále podozrivé.

Súčasná politická výstava však podľa môjho názoru nemusí byť nevyhnutne ambivalentná, kontroverzná alebo provokujúca, aby bola relevantná. Vyslovenie istého názoru totiž automaticky neznamená politickú poplatnosť.

Na druhej strane ustavičné relativizovanie významu istých faktov, vedené možno snahou o prehodnotenie, môže skĺznuť do vyprázdnenosti hodnôt. Hodnota SNP je nepochybne veľká aj napriek rokom manipulovania tejto témy v histórii či vo výtvarnom umení. Ak odkaz Povstania oslobodíme od všetkých nánosov ideologických interpretácií, jediná ideológia, či skôr presvedčenie alebo svetonázor, ktorá zostane, a ktorú nie je nutné prehodnocovať, je antifašizmus. A to je odkaz výsostne aktuálny.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Košice #Kunsthalle #70. výročie SNP #Nepovinná výstava
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy