Ešte bližšie k prírode
Elegantná budova, voľne štylizovaná do siluety starorímskej lode, bola od počiatku dôstojnou poctou umeniu, ale aj subtílnej estetike slnečných lúčov odrážajúcich sa od hladiny priľahlej vodnej plochy. Nová prístavba dokonalý súzvuk ľudského diela s výtvorom prírody ešte umocňuje. Jednou z požiadaviek na stavebný projekt bolo aj to, aby čo najmenej obmedzoval chod pôvodného komplexu. Dnes pri prechádzke Danubianou ťažko uveriť, že presne takto nevyzerala vždy.
Foto: SITA, Ján Slovák
Hneď na úvod novej éry existencie Danubiany otvorili v jej priestoroch aj atraktívnu výstavu. Výber padol – azda aj trochu príznačne pre slávnostný štart – na zvučné mená výtvarníkov zo skupiny Galandovcov. Hutná zostava asi dvoch stoviek olejomalieb, litografií, koláží či sôch síce neprináša veľa nevideného, s priestorom aj príležitosťou však vytvára harmonický a zmysluplný celok. Reprezentatívnu výstavu diel Andreja Barčíka, Antona Čuteka, Vladimíra Kompánka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu, Milana Paštéku, Andreja Rudavského a Pavla Tótha môžu návštevníci Danubiany vidieť až do 16. novembra.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Pri soche van Gogha
Znie to ako z fantázie odvážneho románopisca, no príbeh Danubiany sa vraj začal písať pri soche Vincenta van Gogha. Práve tam v roku 1994 po prvýkrát stretol slovenský právnik a galerista Vincent Polakovič holandského podnikateľa a zberateľa Gerarda Meulensteena. O päť rokov neskôr spolu v bratislavskom Čunove začali s realizáciou výstavby ambicióznej galérie moderného umenia. Deviateho septembra roku 2000 sa Danubiana po prvý raz otvorila verejnosti.
O ďalších dvanásť rokov sa súkromná galéria stala verejnoprospešnou inštitúciou s väčšinovou účasťou štátu, vtedajšie vedenie ministerstva kultúry uvažovalo aj o jej transformácii na bratislavskú kunsthalle. Rozpor postojov k tomuto plánu vo vnútri kultúrnej obce tomu napokon zabránil, plánovanú dotáciu vo výške 7 miliónov eur však Danubiana s menšími kompromismi i tak získala.
Foto: Pravda, Robert Hüttner, Robert Huttner
