S múzou v batohu

21.09.2014 12:00
martin kellenberger
Martin Kellenberger Autor: ,

Maliar Martin Kellenberger sa zaujíma o históriu, literatúru, umenie, baví ho hudba aj šport, prechádzky po meste aj výlet k protinožcom.

Pestrosť svojich dojmov vkladá do obrazov, ktoré pútajú na dnešné časy neobyčajným optimizmom. Kým mnohých ľudí prenasledujú depresie, on býva dobre naladený, láskavý a spokojný. Dá sa z toho čerpať aj na súčasnej výstave v Galérii F7, kde ponúka inšpirácie z ciest do sveta.

Ľudia obyčajne s pribúdajúcimi rokmi vážnejú a sú nostalgickejší – u vás nastal opačný proces. Vaše obrazy sa rozjasňujú, sú čoraz hravejšie a svedčia o radosti zo života. Vďaka čomu?

Mal som naozaj rád vážnejšie námety. Túžil som, aby na mojich výstavách vystupovali obrazy akoby z tmy, aby svietili v šere a odovzdávali hlboké posolstvá. Mám rád antické báje a ich hrdinovia účinkovali často aj na mojich prácach. Penelopé, Odysseus, Prométeus a podobne, to boli moji obľúbení aktéri. Postupne som sa menil, nebolo to zámerné, a moje obrazy sa rozjasnili. Začal som maľovať pozemskejšie námety, hoci vesmír a dejiny sú v nich stále prítomné. Rád cestujem – svet so všetkými zázračnosťami sa mi sám vtisol do maľby.  

Je iné maľovať v cudzine a doma?

Maľoval som a maľujem hlavne doma, pretože, chvalabohu, umelcova duša, jeho talent a maliarske zručnosti mu umožňujú vidieť a zobrazovať celý svet na akomkoľvek mieste. Ale maľovanie v zahraničí je zážitok. Bol som na rôznych sympóziách a študijných pobytoch – získal som tam mnohé podnety. Umelec zmení vzduch, nadýcha sa niečoho nového. Ja mám rád najmä debaty s kolegami výtvarníkmi. Zažil som to na maliarskych sympóziách v Česku, ale aj u nás v Banskej Štiavnici, na Kysuciach alebo na Skalke pri Trenčíne. Maľoval som aj vo Francúzsku, v Spojených štátoch a v Austrálii, ktorá urobila zo mňa milovníka krajiny, hoci som bol dlhé roky najmä figuralista.  

Optimizmus, ktorý vyžaruje z vašich obrazov, vzbudila teda najmä krajina a príroda?

Som rád, ak je výstava optimistická alebo tak pôsobí. Viete, ako to býva: Niekto povie, že fľaša je už spolovice prázdna, iný sa teší, že je ešte do polovice plná. Ja som asi ten druhý prípad. Verím v zázračnú silu prírody a verím, že sa ľudia dokážu popasovať s prekážkami, problémami, chaosom a nebezpečenstvom. Verím "v happy endy“. Pri posolstve o čare a kráse sa netreba nasilu snažiť maľbu pošpatiť. Pri silných témach sa môže použiť expresívnejší maliarsky výraz – deformácia, citácia, deštrukcia, návštevník výstavy to rozozná a prijme. Ja tiež nemaľujem iba povrchnú krásu.  

Vo vašich obrazoch sa dajú dešifrovať rôzne odkazy, je tam humor, symboly a náznaky. Dá sa v nich priam čítať. Slovenský kohút napríklad kikiríka Good morning!, vtáky sú rovnako veľké ako slony a družne si vykračujú, lietadielka križujú oblohu spolu s anjelmi  – je to svet idylického súžitia, kým v skutočnosti zúria a hrozia vojny, príroda je ohrozená, kultúra v úpadku. Vy žijete v nejakom inom svete?

Žijem v tom istom svete, ale veľa závisí od vnútorného nastavenia a rodinného zázemia. Dôležitá je schopnosť prekonávať ťažkosti, veriť si, vedieť si poradiť a dať si poradiť!  Ak cítim úpadok kultúry, ja ho nemusím spôsobovať ani prehlbovať a dokonca môžem proti nemu bojovať. Každý svojím spôsobom. Prírodu treba chrániť, to je jasné, a človeka tiež. Vojna je lepšia na obrázku ako v skutočnosti,  preto som namaľoval obraz Vojna o vodu. Preto maľujem aj sériu obrazov Cesta k olympijským kruhom, ktorá vyjadruje dlhú cestu ľudstva k olympijským hrám, kde spolu súťažia všetky národy za rovnakých podmienok, bez rozdielov a bez vojen. Ako dlho trvalo, kým ľudstvo dospelo až tam? Jeden z týchto obrazov je aj na výstave – Don Quijote so Sanchom stoja pred olympijskými kruhmi. Nie sú to veterné mlyny, sú to symboly toho, čo ľudstvo dosiahlo. Čiže, v mojom svete je nádej.  

Máte k obrazom aj slovné príbehy alebo ide o čisto vizuálny zážitok? K tomuto obrazu by ste napríklad čo ešte povedali?

O olympijských kruhoch som už hovoril. Don Quijote a Sancho sa k nim blížia… Chcel som vyjadriť presvedčenie, že fair play má pre ľudstvo stále veľkú hodnotu. Kruhy to naznačujú. A mnohí ľudia to vedia. Nezbavujeme sa toho, čo je dôležité, len preto, že to nie je práve v móde a nespomína sa to. Obraz hovorí sám za seba. Samozrejme je tam aj inotaj, ale to k tomu patrí. Aj sám divák si môže nájsť niečo prekvapujúce, nové. Vítam, keď so mnou ľudia debatujú o téme obrazu alebo o detailoch a stvárnení. Je to pre mňa obohacujúce. Rád sa rozprávam o obrazoch.  

Martin Kellenberger: Rýchlosť
Martin Kellenberger: Rýchlosť Autor: Pravda, Ivan Majerský

Spomenuli ste potrebu rodinného zázemia. Ako ste si ho vybudovali vy? Je pre umelca dôležitá rodina?

Zázemie je pre mňa veľmi dôležité, tvorí ho, pochopiteľne moja najbližšia rodina, ale aj priatelia, kamaráti, kolegovia. Mám rád ľudí, ale súčasťou môjho zázemia je určitým spôsobom aj veľký kultúrny odkaz ľudstva. Všetko, čo môžem spoznať z oblasti vedy, umenia, literatúry, hudby je mojou súčasťou. A potom – mám veľmi rád "človečinu“. Do tejto kategórie patrí aj posedenie s priateľmi pri pohári kvalitného vína.  

Váš otec Ľubomír Kellenberger bol tiež výtvarník. Prežil detstvo v Modre a jeho obraz Posledná lajtra, vyzdobený voz z oberačky, je všeobecne známy. V čom sa podobáte na otca a ako na neho v rodine spomínate?

Otca som mal veľmi rád. Spomínam rád na vôňu jeho ateliéru, kde mal stovky škatúľ naplnených farbami, štetcami, perami a bol tam aj tajný šuplík s cukríkmi, ktoré som dostával ako odmenu za peknú kresbičku. Otec veril, že bude zo mňa výtvarník. On bol vynikajúci kresliar, maliar a grafik. S takou autenticitou, aká mu bola vlastná, sa možno stretnúť len u najlepších umelcov! Niektorí otcovi priatelia mi povedali, že držím pohár presne ako on. Trochu sa aj naňho ponášam. Mám fúzy, veľký vinársky nos a modro-zeleno-sivé oči.  

Vo vašej rodine je dôležitý aj šport a hudba – ako sa vám premietajú do tvorby?

Celá naša rodina sa snaží hýbať, milujeme naše štvorhry v tenise, plávanie, bicyklovanie. Samozrejme je toho menej, ako by sme chceli. A ja športujem už aj len primerane veku. Hudba je moja celoživotná láska, práve tak, ako literatúra. Sám hrávam na klávesové nástroje v skupine Kaleráb gigant, ktorú som založil ešte v detstve, mal som trinásť rokov. Potom, v sedemnástich, sme nahrali vďaka Petrovi Lipovi v rozhlasovom štúdiu album. Teraz sa naša džezová kapela zasa dala dokopy – po štvrťstoročí. Občas si zahráme spolu s vynikajúcimi hudobníkmi alebo nahráme nejaké posolstvo vo forme CD. Moji synovia sa „potatili“, hrajú na hudobné nástroje, mladší spieval v Bratislavskom chlapčenskom zbore a starší si občas so mnou zahrá na gitare. Hudba je božský kód.  

V slovenskom výtvarnom umení sme mali maliarku, ktorá stvárňovala pohyb. Tanec, balet, šport, to bola jej doména a mala s týmito námetmi veľký úspech. Práve Sibyllu Greinerovú mi nepriamo pripomenuli dva vaše obrazy z ciest. Sú na nich  ľudia, ktorí korčuľujú na prírodnom jazere a cítiť ich radosť z pohybu. Kde to vzniklo?

Je to jazero Weissensee pri talianskych hraniciach v Rakúsku. Boli sme tam dovolenkovať, korčuľovať a bežkovať. Na tom jazere trénujú famózni holandskí korčuliari. Hrdo som sa po tridsiatich rokoch rozkorčuľoval. Keď sa mi zdalo, že už som vo forme a idem pomerne rýchlo, asi 102-ročná Holanďanka prefrčala okolo mňa ako strela a za chvíľu som z nej videl len malý čierny bod. Títo Holanďania často korčuľovali aj vo viacčlenných skupinách a bolo to také pôvabné, celá tá zimná panoráma, že som sa nezľakol hrozby gýču, ale som to namaľoval.  

Ľahko sa maľuje rýchlosť? Je na to nejaký grif?

Na všetko je jeden "grif“, keď maliar sústavne maľuje a aj tisíckrát skúša. Napokon to vytvorí. Obraz žije obsahom aj formou. Obraz sa dá dynamizovať rôznymi maliarskymi finesami. Je to napríklad práca s farbou – niekde je hladká, niekde navrstvená, niekde sú v nej vrypy, dôležitý je dotyk štetca.  

A pokiaľ ide o farbu – je napríklad žltá a oranžová zárukou pozitívneho vyznenia?

Nie som si istý, lebo, hoci sú oranžové tóny teplé a príjemné, nie je to záruka dobrého pocitu. Môže to byť oranžové a nemusí sa to niekomu páčiť, lebo kvalita obrazu spočíva v niečom inom. Samotná farba nestačí, veď je známe, že keď dvaja robia to isté – povedzme oranžovou – nie je to to isté.   

Na vernisáži prehovoril Bohumír Bachratý, prišlo plno ľudí, malá galéria na Františkánskom námestí č. 7 ožila. Je trocha zastrčená v dvore, kde sídli aj divadlo GUnaGU – je to vlastne oficiálna staromestská galéria. Nie je pre maliara primalá?

Mne sa veľmi ten priestor páči. Galéria F-7 (čiže Františkánske námestie 7) má krásnu klenbu a ideálnu polohu v Starom Meste. Sú tam tri miestnosti a mne to stačilo. Do vstupnej sály sme nainštalovali práve obrazy z Austrálie, žiarivé a pestré. To je práve zmena – kým predtým som chcel diváka vtiahnuť do meditatívneho prítmia, teraz ho chcem uvítať prívalom energie a svetla.  

Nebolo u protinožcov všetko hore nohami?

U protinožcov je všetko v poriadku, bodaj by sme to aj my tak zvládli. Samozrejme, nič nie je také, aby sa to nedalo vylepšiť. Po Austrálii sa mi chodilo výborne, naše ruksaky sú aj na obrazoch – niekedy boli riadne ťažké!, mal som šťastie na veľryby, kengury mi poskakovali blízko pred očami, videl som strom života, v ktorom svorne žili papagáje, opice a všetko možné zvieratstvo pokope, videl som oceán aj súš. Prekvapila ma farebnosť Austrálie, jej piesky, kamene, ostrovy, rieky. Doteraz z toho čerpám.  

Úvodnú kolekciu však zavŕšil Bratislavský hrad, ako keby ste povedali: všade dobre, doma najlepšie… Prečo však nie je biely?

Hrad nevyzeral vždy ako teraz. Chcel som vyjadriť tento pocit, vnímanie minulosti. Naznačil som rôzne štýly, rôzne doby. A súčasnosť, v ktorej sa hrad ocitol spolu s nami. Ani vzduch už nie je len prázdnota, sú v ňom vlny, signály, siločiary, nebo máme prebádané, vesmír tiež, takže hrad sa nachádza uprostred nášho poznania, nášho búrlivého života a najmä búrlivého "mobilovania“. Éterom idú naše telefonáty, príbehy, ktoré si rozprávame, oblohu križujú nebeské telesá a lietadlá. Každý z nás vysiela niečo iné, zbiera sa to, križuje a hrad neochvejne stojí. Je už biely, ale má pestrú pamäť.

Martin Kellenberger: Kalendár
Martin Kellenberger: Kalendár Autor: Pravda, Ivan Majerský

Martin Kellenberger

Narodil sa 11. októbra 1957 v Bratislave. Študoval na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (v rokoch 1976 – 1980, u Ľudovíta Hološku a Alexandra Viku). Do roku 1982 bol výtvarným redaktorom vo vydavateľstve Tatran, neskôr vo vydavateľstve Mladé letá – do roku 1992. V súčasnosti je vysokoškolský pedagóg na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Venuje sa voľnej tvorbe, ilustrácii, grafike, maľbe a animovanému filmu. Pôsobí tiež v oblasti hudby ako klavirista. Vystavuje doma i v zahraničí (Paríž, Moskva, Viedeň, Missouri, Budapešť, Graz atď., získal viacero ocenení – napríklad v roku 2001 Cenu Ľudovíta Fullu). Je synom výtvarníka Ľubomíra Kellenbergera.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #maliar #Martin Kellenberger
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku