Na otvorení si minister kultúry Marek Maďarič povzdychol, ako dlho nám všetko trvá. Mal pravdu, o kunsthalle sa dlhé roky len hovorilo. No, paradoxne, konštatuje to od revolúcie najdlhšie slúžiaci šéf rezortu. Buďme však radi, že vôbec prišiel. Zvyčajne sa ukazuje viac na otváraní všelijakých privátnych galérií a výstav ako na "verejných“. Nehovoriac o tom, že výtvarný vkus strany, za ktorej ideológa je považovaný, primrzol na hradnom Svätoplukovi.
Nič menej, jedna vec je KHB otvárať a jedna ju vytvárať. Nejde pritom len o jej zlé organizačno-zriadovateľské začlenenie. Na šéfa KHB sa v konkurze hlásil jediný uchádzač. To je jednoznačne negatívny signál či už o pracovných podmienkach, alebo otvorenosti konkurzu. Toto bolo treba okamžite riešiť! Pochybnosti vzbudila aj hra na "výberové konania“ na ostatné pozície aj ďalšie personálne obsadenia. Do KHB sa presunuli ľudia z Galérie Cypriána Majerníka. Tá sa síce mohla pýšiť impozantným zoznamom vystavujúcich, kvalitou samotných výstav už menej – čo by sa dalo odôvodniť skromnými podmienkami – no len dovtedy, kým sa v rámci diskusie o jej zániku nezverejnil jej rozpočet. Diskutabilné bolo i promo KHB založené na osobnostiach súčasnej slovenskej výtvarnej scény. Tie sú však, žiaľ, širšej verejnosti neznáme, aj keď ide o hviezdy prvej, prinajmenšom európskej veľkosti.
To všetko vedie k fundamentálnej otázke, ktorá nie je či, ale akú kunsthalle potrebujeme a najmä, pre koho. Zdá sa, že nie každý to chápe tak, že v prvom rade pre verejnosť, a nie preto, aby mali umelci kde vystavovať či kurátori a šéfovia sa realizovať.
Už otvárajúca výstava, Paradox 90, Kurátorské koncepcie v období mečiarizmu (1993 – 1998) je viac zameraná na prácu kurátorov ako na samotné umenie. Začať takouto insiderskou výstavou, orientovanou na vnútorné otázky umeleckej prevádzky, nie je dobrým znakom (navyše ich prácu viac heroizuje, než by poukázala aj na zrejmé omyly – napríklad ostrakizovanie maľby). Výstavné priestory sú síce ako-tak vynovené, ale ostatné zostalo v pôvodnom stave – čo je vec rozpočtu.
Iné je, keď jeden z generálnych (sic!) kurátorov hovorí o "technologickej novinke“ v prezentácii (technicky jednoduchá virtuálna pripomienka výstavných projektov v trnavskej synagóge na iPade), ktorá však vzbudí u mladých návštevníkov skôr pobavenie ako zaujatie. Zato kto má rád napríklad Švajčiara Zimouna, na kadečo si pospomínal na výstave Karla Salzmanna, Vlnové štúdie, ktorá sa súbežne začínala v LABe, priestore určenom "progresívnym podobám súčasného vizuálneho umenia”.
Nechcem byť zlým prorokom, no pokiaľ nedôjde k zásadnejším zmenám v KHB, tak nakoniec budú mať väčší osoh z jej existencie len inštitúcie, ktorým sa doteraz podsúvalo zastupovanie jej absencie. A to je málo.
AUTOR JE MATEMATIK, INFORMATIK A KULTÚRNY PUBLICISTA
