Ako sa tvorilo v časoch mečiarizmu

24.10.2014 14:00
005
Monogramista T.D./Dezider Tóth, Rezervácia 1991 - ?, 1992 Autor:

Po dvadsiatich rokov snahy a aktivity umeleckej verejnosti zriadili na jar tohto roku v Bratislave Kunsthalle. Hoci inštitúcia stále čaká na schválenie nového riaditeľa, neovplyvnilo to výstavný program, ktorý sa po rekonštrukcii priestorov začal 18. septembra. Dominuje mu rozsiahla slovenská výstava Paradox 90. Kurátorské koncepcie v období mečiarizmu (1993 – 1998).

Paradox 90. Kurátorské koncepcie v období mečiarizmu (1993 – 1998) nájdeme na dvoch poschodiach budovy. Príjemným prekvapením pre človeka, ktorý v Dome umenia už dlhšie nebol, je zmenená atmosféra budovy. Nestretnete sa s obvyklými podozrievavými pohľadmi na vrátnici a pri prehliadke výstavy nekráča v trojmetrovej vzdialenosti od vás ochranka, ktorá za vami zhasína svetlo. Niektorých exponátov sa môžete dotýkať a diela si laické publikum môže dať vysvetliť, rovnako ako použitie nových technológií. Tieto zdanlivé maličkosti určujú charakter výstavných priestorov, ktoré sa zmenili na priestor otvorený širokej verejnosti. Výstavy sú doplnené veľmi bohatým sprievodným programom pre všetky vrstvy divákov, čo príjemne narúša doteraz takmer elitársky charakter výtvarného umenia 90. rokov.

Kunsthalle sa od iných galérií líši výlučným zameraním na súčasné umenie a tým, že nemá stálu zbierku. Zároveň má v náplni práce aktívne budovanie kontaktov so zahraničnou umeleckou scénou, čo znamená nielen prinášať zaujímavé výstavy a osobnosti na Slovensko, ale aj prezentovať našich umelcov a umelkyne v zahraničí. (Obzvlášť vo „vývoze“ slovenského umenia do zahraničia má Slovensko napriek vysokej kvalite domáceho umenia veľké medzery.)

Voľba výstavy mapujúcej umenie v období 90. rokov je pre novú inštitúciu logickým krokom. Podľa slov Richarda Gregora, jedného z kurátorov výstavy, tvorili 90. roky „fundament pre mnohé z tendencií súčasného umenia“. Výstava sa zameriava na umenie v rokoch 1993–1998, ktoré je ohraničené rozpadom Československa a prehrou HZDS vo voľbách, a poznačilo ho dominantné pôsobenie Vladimíra Mečiara vo funkcii premiéra. Toto obdobie bolo poznamenané opätovnou snahou dostať prezentáciu umenia pod štátnu a ideologickú kontrolu. Výstava sa tak snaží nielen predstaviť vtedajšie podstatné diela a expozície, ale snaží sa diela umiestniť aj do politického kontextu doby. Ale práve v tom má medzery.

Keď bolo umenie „štátne a to ostatné“

Štruktúra výstavy je pomerne komplikovaná. Stojí na niekoľkých kurátorských projektoch z 90. rokov „prerozprávaných“ mladšou kurátorskou generáciou. Dôraz je teda kladený na diela, ale aj na aktivity kurátorskej obce. Vo svetovom umení aj u nás priniesli 90. roky pojem „súčasné umenie“ pre označenie súdobej aktuálnej umeleckej produkcie a tiež pomenovanie „kurátor, kurátorka“ pre ľudí, ktorí majú na starosti dramaturgiu výstavy, čo posilnilo ich dôležitosť.

Práca v oblasti súčasného umenia sa profesionalizovala. Podmienky na prácu na Slovensku však zďaleka neboli ideálne. V období mečiarizmu bola z demokratických procesov zachovaná len fasáda a opäť sa uplatňovalo centralistické rozhodovanie a cenzúra štátnych médií. Rezort kultúry pod vedením ministra Ivana Hudeca značne obmedzil podporu súčasného umenia, čo malo za následok zrušenie časti výstavných programov i publikačnej činnosti, a prebehli aj personálne výmeny. Umenie sa v tomto čase na Slovensku opäť delilo na štátne a to ostatné, pričom oficiálne podporované a prezentované umenie malo zväčša konzervatívne a národniarske črty.

Ilona Németh, Polyfunkčná žena, 1996
Ilona Németh, Polyfunkčná žena, 1996 Autor: Lenka Kukurová

Výstava Paradox 90. predstavuje expozície, ktoré sa od oficiálnej kultúrnej línie pokúšali dištancovať a pracovať takpovediac „napriek všetkému“. Pre dobu bolo typické, že takéto výstavy vznikali zväčša v menších regionálnych galériách, ktoré neboli tak na očiach. Významnou črtou všetkých výstav zároveň bolo, že sa snažili držať krok s medzinárodnou výtvarnou scénou. Prihlásenie sa k medzinárodným trendom a novým médiám bolo v tom čase akýmsi protipólom podoby oficiálneho umenia založeného na tradičných médiách a slovenských námetoch. Na ilustráciu štátnej kultúry v období mečiarizmu treba spomenúť vytvorenie súboru bronzových búst vtedajších aktívnych politikov vládnej koalície v cene 4,5 milióna Sk. Umelecké reakcie na politickú situáciu smerujúcu k neodiktatúre však mali na Slovensku skôr privátny charakter a možno na protest pompéznosti štátnej kultúry neboli veľkými gestami. Najčastejším postojom bolo dištancovanie sa od politiky, ako dokazuje aj táto výstava.

O čo išlo v deväťdesiatych

Vystavené diela majú zväčša veľkorysú formu, sú to inštalácie, videoinštalácie a videoprojekcie, interaktívne objekty, diela využívajúce digitálne médiá. V slovenskom umení boli v tom období nové a znamenali posun v umení z hľadiska formy. Pomerne veľký počet diel pracuje s prekračovaním hraníc tradičných médií. Vyskytujú sa tu kombinácie médií: maľba-fotografia (Daniel Fišer), kresba-počítačová tlač (Vladimír Havrilla), maľba-objekt (Július Koller), tradičná socha sa mení na objekt a inštaláciu (Otis Laubert, Peter Meluzin). Rozšírené chápanie média predstavuje výber z výstavy Alternatívna slovenská grafika. Objavuje sa tu tiež niekoľko obľúbených tém 90. rokov súvisiacich s diskusiou o postmoderne: spojenie vysokého s nízkym (Klára Bočkayová, Marko Blažo, Laco Teren, Ivan Csudai, Karol Pichler), centrum a periféria, citácie z dejín umenia (Peter Rónai). Vykročenie z tradičného galerijného priestoru tematizovala výstava Interiér verzus exteriér či výstavy v trnavskej Synagóge. Nadväznosť v práci dvoch umeleckých generácií zachytila vo svojej dobe výstava 60/90, ktorú okrem rekonštruovaných diel približuje aj dobové dokumentárne video.

Dalo by sa konštatovať, že mnohé z vystavených diel sú zamerané na samotné otázky umenia, sú umením o umení, zaoberajú sa znakom, symbolikou a možno v nich vysledovať snahu o akúsi univerzálnosť či konceptuálnu a filozofickú hru. Objavuje sa tu však aj niekoľko diel, ktoré sa tomuto popisu vymykajú a podávajú viac kritický pohľad, čo je tematicky bližšie umeleckému vývoju na Slovensku v poslednej dekáde. Dominuje v nich dôraz na obsah a na spoločensko-kritickú relevanciu. Objavuje sa tu napríklad dielo Trump Tower (1997) od Petra Meluzina, ktoré ironicky komentuje nový dobový fenomén – konzumný svet celebrít a reklamy. Diela Juraja Bartusza, Ľuba Stacha a Dezidera Tótha pracujú s témou holokaustu ako temného miesta našej histórie.

Obzvlášť výrazná úloha pre zmenu umeleckej praxe pripadla v 90. rokoch feminizmu. Ženská tvorba a rovnoprávne postavenie žien boli jednými z prvých politických tém, ktoré začali v umeleckých diskusiách a projektoch na Slovensku výraznejšie rezonovať. Výstava prezentuje dielo Jany Želibskej Jej pohľad na neho (1996), v ktorom sa namiesto ženského aktu objavuje akt mužský, snímaný autorkou. Ženský pohľad je badateľný aj v dielach Ilony Németh a Pavlíny Fichty Čiernej. Čierna svoje dielo Objímanie (1997) komentuje: „Zamerala som sa na svoj ženský, všeobjímajúci pohľad na svet a ženskú senzibilitu. V diele vyjadrujem ochranný, obranný, materský až láskavý vzťah k univerzu.“ Zdôrazňovaním rodovej podmienenosti umeleckej tvorby bol spochybnený dovtedy akceptovaný predpoklad univerzálnosti umenia a jeho autonómie. Bolo možné začať s prehodnocovaním charakteru umenia z rozličných spoločenských a politických hľadísk.

Potreba kritického odstupu

Hoci je výstava plná kvalitných diel a mien známych umelcov a kurátorov, z ktorých mnohí pôsobia ako pedagógovia, možno jej vyčítať, že pokus o zasadenie do dobového kontextu nebol dotiahnutý do konca. Názov výstavy sa odvoláva na obdobie mečiarizmu, samotné diela či umelecké koncepcie, ktoré sa k mečiarizmu explicitne vyjadrujú, v nej však absentujú.

Peter Meluzin, Trump Tower, 1997
Peter Meluzin, Trump Tower, 1997 Autor: Lenka Kukurová

V období 90. rokov pritom vznikajú aj diela reagujúce kriticky a adresne na politickú situáciu (napríklad Peter Kalmus, Michal Murin, aktivity Transart Communication), nespadajú však do konceptuálneho trendu, ktorý v tom čase dominoval slovenskému umeniu a kurátorským koncepciám.

Politické komentáre vo výtvarnom umení boli v tom čase často zaznávané, a to aj časťou umeleckej a odbornej scény zastúpenej na výstave. Priama kritika v umení sa vtedy skrátka nenosila a nebola obľúbená. Pri odstavení Mečiara od moci v roku 1998 ani pri protestoch v časoch mečiarizmu nezohrávala slovenská výtvarná scéna rozhodujúcu úlohu. Tá patrila predovšetkým neziskovým organizáciám a najmä divadelníkom, ktorí sa dokázali za spoločnú vec organizovať podstatne lepšie ako roztrieštená výtvarná scéna. Výstava tieto skutočnosti bohužiaľ nepomenovala.

Otázne je tiež koncipovanie výstavy ako „pocty“ kurátorskej a umeleckej obci daných rokov, ktorá nepripustila kultúrny prepad. Situácia v kultúre bola v danom období nepochybne neradostná (aj keď štátnu podporu sčasti vyvažovalo Sorosovo centrum súčasného umenia), no nie je radostná ani v súčasnosti, keď je živé umenie dlhodobo podfinancované a stále mu nie je priznaná patričná spoločenská dôležitosť.

Paradoxom teda vlastne je, že umenie 90. rokov bolo do značnej miery determinované vzdávaním pocty umeleckým osobnostiam, ktoré nemohli vystavovať za komunizmu. V súčasnosti je preto dôležité zachovať si kritický odstup a nezamotať sa do kolotoča pôct.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Kunsthalle Bratislava #Paradox 90. #mečiarizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku