Lucia Gardin: Pri fotení čakám na iskru

Vyrastala však v prostredí slovenskej kultúry, lebo jej mama pochádzala z Bratislavy a milovala Slovensko. Lucia Gardin cez fotenie slovenských literátov preciťovala svoje korene. Bola dojatá, hoci pred objektívom mala už aj také hviezdy ako Roman Polanski, Omar Sharif, Yoko Ono, Ennio Moriccone alebo Geraldine Chaplinová.

Ako sa vám fotografovali tváre slovenských spisovateľov? Zaujímali vás? Nezdali sa vám nudné po tom, čo ste fotografovali tváre svetoznámych celebrít?

Vôbec sa mi nezdali nudní. Bol to pre mňa hlboký zážitok. Pri tejto práci som zažila naozaj niečo celkom iné, ako som zvyknutá. Bol to pre mňa úplne iný svet, ale práve to sa mi páčilo. Zo sveta filmových hviezd som prešla do intimity majstrov slova. Mala som naraz stvárniť človeka, ktorý má celkom iné cítenie a inak prežíva realitu než napríklad herci. Spisovateľ je ponorený do svojho vnútorného sveta. Mala som pocit, ako keby som aj ja vstupovala hlbšie sama do seba.

Ako ste vytvárali atmosféru? Fotili ste u nich doma?

Áno, vždy sme išli k spisovateľovi domov. Všetci boli veľkorysí a ja som si veľmi vážila, že ma vpustili do svojho súkromia. Boli príjemní, ochotní a poskytli mi priestor, aby som sa mohla voľne pohybovať. Ako keby mi každý z nich povedal: Som tu pre vás, budem sa vám venovať, dôverujem vám. Vyvolávalo to vo mne pocit zodpovednosti a cítila som k nim aj úctu. Snažila som sa zachytiť vnútro spisovateľov, ich myslenie, vyjadriť rešpekt k nim a troška aj opísať prostredie. Skrátka, chcela som o nich povedať niečo ozajstné.

Je prostredie, v akom žijú spisovatelia, rozmanité, alebo ste nachádzali niečo univerzálne?

Keď som k niekomu prišla, vždy som si uvedomila jednu vec: Aké je relatívne to, čo človek má, a že ten materiálny vonkajší svet pre niekoho nie je vôbec podstatný. Oni sú naozaj naplnení svojou kultúrou, svojím myslením, talentom. Sú bohatí vnútorne. Tým nechcem povedať, že by nič nemali, a že by boli chudobní po inej stránke, ale pre nich je dôležitý duchovný život. To je to, čo ich robí nimi samotnými. Zakaždým som vnímala, aké je krásne vidieť človeka, ktorý je tak spojený so svojím vnútrom a vie z neho ťažiť. Vie zo seba vydolovať bohatstvo.

Poznali ste jednotlivých autorov? Čítali ste ich knihy?

Od troch mesiacov žijem v Taliansku a hoci viem po slovensky, v slovenčine sa mi číta ťažko. Od niektorých autorov som niečo čítala, niektorých som poznala osobne, ale väčšinu vôbec nie. A fotili sme ich veľa! Takže, často som išla fotiť ako človek, ktorý o téme veľa nevie, ale to sa mi práve páčilo. Nebola som ničím zaťažená. Každé fotenie bolo pre mňa novým objavným zážitkom. Snažila som sa pristupovať ku každému bez predsudkov, bez prípravy, bez toho, že by som vopred niečo vedela a chystala sa. Snažila som sa zachytiť to, čo som v tej sekunde stretnutia cítila. Nechcela som sa dať ničím vopred ovplyvniť, chcela som prežiť ten okamih prvého dojmu a kontaktu, aby pri fotení pracovalo aj moje podvedomie. Snažila som sa – a to sa snažím vždy – nájsť ten okamih, keď nastane prepojenie medzi mnou a tým, koho fotím.

Ako spoznáte, že ten okamih už nastal?

Vždy sa to udeje ináč. Nedá sa povedať, že by na to existovalo nejaké pravidlo. Jediné pravidlo je neriadiť sa pravidlami, je dôležité, aby sa človek oslobodil od všetkého a vnímal len pre ten okamih. To je asi to tajomstvo. Najnamáhavejšie je práve zabudnúť na seba a prežívať naplno daný okamih. Potom sa takmer vždy niečo stane. Preskočí iskra.

Stáva sa, že niekto z ľudí, ktorých fotíte, je taký nepoddajný, že ten okamih nepríde?

Stane sa, že niekto je aj taký. Ja to viem pochopiť. Každý nie je otvorený a práve preto som si veľmi vážila veľkorysosť spisovateľov – dali mi možnosť fotiť ich v súkromí. Možno niekto bol viac v rozpakoch, ale to je normálne. Skôr sa mohlo stať, že ja som nebola celkom vo svojej koži. Niekedy mi to ide rýchlejšie, inokedy pomalšie, niekedy trvá dlhšie, kým sa ja sama dostanem do správnej nálady. Kým sa vytvorí atmosféra. Potom je fotka za chvíľu hotová, ale ten moment prichádza rôzne a vždy to inak aj trvá.

Ste vždy už potom s prácou spokojná?

Nie vždy. Niekedy sa mi zdá, že výsledok nie je ono, niekedy mám pocit, že musím fotiť znova. Cítim – a na fotke to vidieť – že iskra nepreskočila. Ale väčšina stretnutí sa vydarila. Bola som spokojná s fotkami a najmä ľudsky ma tá práca veľmi naplnila. Ľudsky to bolo až dojemné.

Porozprávajte o niektorom stretnutí.

V každom byte som našla iný svet. Bývanie bolo niekedy v súlade s tým človekom, ale niekedy ani nie. V niektorých prípadoch sa vôbec neviazalo na osobnosť spisovateľa a vôbec nebolo dôležité, inde prostredie toho autora dopĺňalo. Veľmi zaujímavé bolo napríklad bývanie Erika Grocha – malá chalúpka na vidieku. Tie fotky mali veľké čaro. Spomínam na návštevu u Ivana Kadlečíka v rozprávkovom domčeku v Pukanci. Na svetlo, ktoré tam bolo, nemôžem zabudnúť, bolo magické, ako keby z iného sveta. Vytváralo neuveriteľnú atmosféru. To bol zážitok! Hlboko vo mne zostali aj rozhovory so Stanislavom Rakúsom, ktorého som bola fotiť v Košiciach. Veľmi dobre sa mi s ním rozprávalo, obdivovala som jeho múdrosť, počúvala som jeho úvahy. Aj ostatní spisovatelia boli samozrejme múdri, podmaniví, ale u Rakúsa som pre tie rozhovory, ktoré v situácii prevládli, vôbec nevnímala prostredie. U niektorého spisovateľa boli zasa významné – a pre mňa dôležité – momenty ticha. Strašne zaujímavé to pre mňa bolo u Milana Adamčiaka. Býva veľmi skromne v malej dedinke a je neuveriteľne zaujímavý človek, živý, vitálny, pozitívny, kreatívny a plný toho vnútorného sveta. Odišla som odtiaľ plná energie, až som ňou prekypovala. Takže, aj takéto pocity mi dali spisovatelia.

Tému ste si zvolili sama, alebo to bola objednávka?

Fotografie objednalo Literárne informačné centrum a veľmi ma to potešilo. Potrebovali obnoviť archív, páčila sa im moja práca, a tak sa ma opýtali, či by som prijala tento projekt. Som im vďačná, lebo ma to naozaj citovo obohatilo, keďže som aj Slovenka a mám k Slovensku silný vzťah. Moja mama učila na univerzite v Ríme, pracovala so slovenskou kultúrou, takže mi to bolo blízke. Tešilo ma, že sa na slovenskú literatúru môžem pozrieť z iného uhla pohľadu. Cez tváre autorov.

Vy ste sa do Talianska dostali s mamou Evou Rosenbaumovou ako trojmesačná v auguste 1968. Aký je mamin príbeh?

Mama neutiekla ani neemigrovala, ona sa práve vtedy vydala za Taliana. Zoznámili sa na Balatone. Pôvodne chceli bývať na Slovensku, ale keď prišli Rusi, situácia sa zmenila. Rozhodli sa, že sa usadia v Taliansku. Mama však zostala veľmi nadviazaná na Slovensko. Vždy sa vracala, aj ja som s ňou často chodila a vždy som sa cítila na Slovensku dobre.

Nakoľko ste Talianka a nakoľko Slovenka?

To neviem povedať. Som zviazaná s oboma krajinami a presne neviem vyjadriť, koľko vo mne ktorej krajine patrí.

Poznáte v celé Slovensko?

Ako decko som bola v Tatrách, to je samozrejmé, boli sme na dovolenkách, ale práve vďaka foteniu slovenských spisovateľov som sa dostala aj do neznámych končín Slovenska. Cestovali sme za autormi a to bol pre mňa ďalší hlboký zážitok. Všetko sme prešli krížom-krážom. Cez ľudí som sa ešte bližšie zoznámila s krajinou. Išli sme cez hory, lúky, lesy a ja som to pociťovala ako veľmi intímnu záležitosť. Myslela som na mamu, na jej korene, a to bolo pre mňa veľmi dojemné. Ako som povedala, v nej bolo Slovensko veľmi hlboko zakorenené.

Čítali ste slovenských autorov v talianskom preklade?

Nie. Dúfam, že si ich prečítam v origináli. Mám také úmysly. Čítala som len niektoré poviedky.

Vaša mama sa kamarátila so spisovateľkou Altou Vášovou, ktorá je aj vašou svokrou. Jej knihy poznáte?

Niečo poznám, ale menej, ako by som chcela. Žiaľbohu, aj keď je to moja svokra, ako som už povedala, zatiaľ je pre mňa veľmi komplikované čítať v slovenčine.

Bývate v Ríme. Aký je oproti Bratislave?

Rím je veľký, chaotický. Namáhavý. Momentálne sa u nás ťažko žije, v Taliansku je ekonomická kríza mimoriadne zložitá. Zdá sa mi, že je tam momentálne depresívna atmosféra. Všetko sa robí s veľkou námahou. Nevie sa, čo a ako bude. Peniaze nie sú. Takže – nevládne tam veľký entuziazmus, nie je to práve dobré obdobie pre Taliansko, ale napokon, je to celosvetový jav.

Ale fotí sa ďalej – na čom teraz pracujete?

Ďalej sa sústreďujem na slovenských spisovateľov – mám v pláne urobiť knihu a veľmi by som chcela, aby sa to podarilo a aby bola kvalitná, lebo som to sľúbila mojej mame. Venujem jej ju.

Mama sa priatelila s mnohými slovenskými umelcami a pomáhala im, keď prišli do Talianska. Bola aj veľká čitateľka?

A veľmi pozorná čitateľka. A veľmi vášnivá čitateľka. Keď nejakému autorovi verila, robila všetko pre to, aby toho autora spoznali aj čitatelia v Taliansku. Pomáhala presadzovať projekty prekladov, ktoré robí šikovná prekladateľka zo slovenčiny a z češtiny Alessandra Mura. Nedávno práve vyšiel v taliančine jej preklad Štrpkových veršov.

Takže slovenská literatúra nie je v Taliansku celkom neznáma?

Určite nie. Alessandra Mura robí veľmi dobrú robotu, pokiaľ ide o slovenských spisovateľov, je však ťažké zháňať vydavateľov.

Myslíte, že by talianske publikum zaujímali aj tieto vaše fotky? Tváre slovenských spisovateľov?

Vidíte, to mi ešte nezišlo na um, ale dúfam. Je ambíciou každého fotografa, aby upútal aj fotkou tváre, ktorá nie je všeobecne známa. Mňa tieto tváre silno oslovili a myslím, že to, čo zapôsobilo na mňa, by mohlo zapôsobiť aj na iných.

Nepomýšľate aj na režírovanie?

To vôbec nie. Zatiaľ ma zaujíma fotka, chcem sa vyjadrovať cez fotku.

Ale vy ste sa k fotke dostali cez takých slávnych režisérov, ako je Fellini a Jakubisko. Ako to bolo?

To som bola ešte veľmi mladá, mala som len asi 19 rokov. Matej Mináč točil vtedy medailón o Jurajovi Jakubiskovi, prišli do Ríma a Fellini mal v tom dokumente predstaviť Jakubiska, mal hovoriť o svojich skúsenostiach a zážitkoch s ním. Bolo to veľmi šarmantné stretnutie, veľmi zaujímavé. Mama im pomáhala a prekladala, ja som tam išla s ňou. Na nakrúcaní bol aj Rudo Biermann, Giulietta Masina, veľa známych z Koliby, plno ľudí, ale nebol tam fotograf. Ja som mala vtedy takú maličkú automatickú minoltičku a oni ma poprosili, či by som mohla urobiť nejaké fotky na zdokumentovanie situácie. Fotila som a Zuzka Mináčová mi fotky pochválila. Vtedy som pochopila, že sa mi fotenie páči a že by som v tej práci chcela pokračovať.

Ako vyzeralo pokračovanie? Hneď ste sa vrhli na hviezdy?

Nie, potom som išla fotku študovať a začala som spolupracovať s istou agentúrou. Ako špecializáciu som si vybrala kultúru. Začala som chodiť na benátsky filmový festival a na podobné podujatia, kde boli ľudia z oblasti umenia. Mala som pocit, že chcem robiť portréty, že mi to je blízke. Chcela som priblížiť človeka, jeho vnútorný svet, mať s ním vnútorný kontakt, sprostredkovať duchovné svetlo. Mňa zaujímajú ľudia. Život je namáhavý, zvláštny, uvažujem o tom, ako my ľudia dokážeme dávať a brať. Ťažiť zo seba – to je pre mňa zaujímavé.

Na hercoch je to tiež vidieť? Alebo na nich je zaujímavé, že sa im na tvári zračí úspech?

Každý je iný, ale keď fotím, zabudnem, že to je herec. Je to človek.

Zbavíte ho aureoly?

Neviem, čo robím, čo nerobím, ale snažím sa s ním prepojiť. Už som o tom hovorila…

Aj svojím objektom fotenia niečo prikazujete?

Nerobím inštalované fotky, všetko príde samo. Samozrejme, niečo im navrhnem, napríklad, že môžu zdvihnúť tvár, alebo otočiť sa iným smerom, ale to nie je podstatné. Mne ide o ten okamih, keď to zaiskrí. A nie vždy to vyjde. Ani sa to nemusí vždy páčiť tomu človeku, ktorého fotím.

A čo potom?

Nie som násilná, fotky dávam autorizovať, lebo človek má právo nechcieť všetko. Aspoň pri takejto intímnej fotke, portréte. Nerobím ani reportáž, ani dokument. Keď niekto súhlasí s portrétovaním, mám jeho dôveru a musím rešpektovať jeho názor.

Chcú byť ľudia na fotke krásni?

Niekto viac, niekto menej, ale každý z nás by sa chcel na fotke páčiť sám sebe. Je len na nás, ako prijmeme realitu svojho výzoru na fotografii.

Človek sa sám pre seba idealizuje?

Aj ja, keď vidím svoju fotku s vráskami, tiež si pomyslím, že by som ich radšej nemusela mať. Už som pocítila chuť vyzerať lepšie, ale nechcela by som byť retušovaná. Človek musí nájsť v sebe rovnováhu a prijať sa. Ale aj v tom sme každý iný.

Môže byť aj starý človek krásny?

Ja milujem starých ľudí, veď na čo je životná skúsenosť? Modeluje nás. Práve tie vrásky, a niekedy aj únava a námaha, sú vlastne krásne. Svoju podobu si krvopotne vypracovávame počas celého života. Každý vek má svoje čaro.

Ako začínate, keď niekoho chcete odfotiť?

Je to vždy inak, ako to život prinesie. Niekedy si poviem, že by som niekoho rada fotila a zavolám mu. Poprosím, či by súhlasil. Niekedy, keď je to objednávka, vybavuje stretnutie niekto za mňa, inokedy sa stane náhoda. Je to rôzne.

Rada fotíte na filmovom festivale v Benátkach?

Tam mám šancu stretnúť veľa ľudí za krátky čas, ľudia z rôznych krajín sú tam pokope. Cestovať za nimi by som si nemohla dovoliť, ale okrem tejto praktickej stránky oceňujem aj to, že festivaly prinášajú zvláštnu atmosféru, všetci sú takí festivaloví, rozsvietení.

Aká ste tam vy? Máte róbu? Máte asistentov?

Sú fotografi, ktorí majú svoj imidž, ja som na imidži ešte nezapracovala. Nestíham, nevytvorila som si také niečo. Väčšinou tam mám mladých asistentov, ktorí ani nie sú fotografi. Skoro nikdy nemám na to, aby som si mohla zaplatiť profesionálov, ale ja mám rada práve toto – prácu s ľuďmi, ktorí sa chcú niečo naučiť.

A oblečenie fotených?

Raz som fotila Barboru Bobulovú na objednávku, to sme organizovali cez profesionálnych asistentov, bolo tam líčenie, šaty z Milána od Diora, ale to je len vtedy, keď ide o reprezentačný časopis. Keď idem na festival, je to voľná tvorba a pri mojich možnostiach je to veľmi jednoduché. Robím napríklad so študentmi fotky, pomáhajú mi aj získajú skúsenosť. Je to pekné a slobodné.

Hovoríte, že vás dojímala slovenská krajina. Bavilo by vás fotiť aj krajinu?

Nie, zatiaľ ma zaujímajú ľudia, ale robila som aj reportážnu fotku – robotníkov.

Ako ste sa k takej téme dostali?

Talianske odbory robili knihu o robotníkoch a ja som bola jednou z dvoch autorov, Taliani vybrali muža a ženu. Posielali ma po celom Taliansku. To bol pre mňa tiež objav! Zasa ďalší svet! Bolo to síce dosť namáhavé, ale pri tom fotení sa človek toľko vecí naučí! Je to vzácnosť. Vtedy som fotila robotníkov v rôznych fabrikách a uvedomila som si, aký namáhavý život niektorí ľudia majú.

Sú tam ešte aj starodávne fabriky alebo išlo o moderné výroby?

Fotila som ľudí z fabrík, kde stále montujú tú istú súčiastku – ako to bolo ešte v Chaplinovom filme. Fotila som zváračov železa, nebezpečné tmavé prostredie, plné iskier. Práca v niektorých fabrikách je stále strašne namáhavá. Fotila som aj moderné pracoviská, kde je vyššia úroveň, kde sú výroby špecializované na elektroniku alebo na konštrukciu lietadiel. Proste, je to ďalší svet, veľmi zaujímavý. Odbory chceli knihou vzdať hold robotníkom.

Aj ste sa s niektorými ľuďmi z robotníckeho prostredia zoznámili?

Boli to krátke stretnutia, ale aj za tú chvíľu všeličo pochopíte. Všimla som si smútok v očiach robotníka imigranta, ale vzápätí ma fascinovali typy robotníkov, ktorí sa tak vžili do svojej roly, že hovorili o fabrike ako o svojej. S veľkou vášňou. Ako by boli majitelia. Bol to zároveň sociálny prieskum. Každý svet má svoje pravidlá, čaro i bolesť, ale ja stále prichádzam na to spoločné: všetci sme ľudia.

Poznáte aj slovenských fotografov?

Môj švagor Matúš Zajac z Bratislavy je veľmi dobrý fotograf – práve mu vyšla kniha Mimo. On tiež rád odovzdáva svoju skúsenosť. Poznám aj tvorbu Tibora Huszára a ďalších.

Režiséra Romana Polanského ste nafotili ako stále sviežeho muža, herca Heatha Ledgera ste nafotili v čiernom klobúčiku krátko pred jeho predčasnou smrťou…

Bol to krásny, mladý, nadaný muž, veľmi milý, ale krehký. Zomrel. Polanský je naozaj stále mladistvý a svieži. Niekto je ako padajúca hviezda a iný má tej životnej sily veľa a prežije dlhý život. Fotka len zaznamenáva.