Ako moc zneužívala fotografiu

03.11.2014 12:00

Hovorí fotografia pravdu alebo klame? "Pre obe alternatívy nájdeme dostatok dôkazov,“ povedal riaditeľ Mesiaca fotografie Václav Macek. Dvadsiaty štvrtý ročník medzinárodného festivalu, ktorý uvádza 31 výstav autorov z viac ako 25 krajín, otvárajú v pondelok 3. novembra štyri vernisáže.

Rudolf Koppitz: Štúdia pohybu, 1925
Rudolf Koppitz: Štúdia pohybu, 1925 Autor: Mesiac Fotografie

Štvrťstoročie od "nežnej“ pripomínate netradične. Prečo namiesto spomienok prinášate výstavu Fotografia v službách propagandy?

V roku 2009 sme ukázali, aký bol život v krajinách socializmu sivý, nezaujímavý. Aj koľko bolo pri "padaní“ režimov eštebákov. Teraz sme sa rozhodli ukázať, ako fotografia slúžila moci. Nielen v časoch Envera Hodžu, Klementa Gottwalda či Jánosa Kadára, ale aj za Hitlera, Salazara a ďalších fašistických diktátorov bola fotografia veľmi dobrým nástrojom na to, aby manipulovala s verejnosťou. Je to vlastne memento, že stále si treba dávať pozor.

Z akého uhla pohľadu reflektuje tému propaganda a moc výstava Istvána Bielika?

Je to aktualita. Tento maďarský fotograf bol v januári na Majdane, kde urobil veľa dobrých fotografií. Výstava ukazuje skutočnú tvár udalostí voči propagande, ktorá sa snaží presvedčiť ruskú alebo svetovú verejnosť, že v Kyjeve sa dostali k moci k fašisti, banderovci, pravicoví kontrarevolucionári a neviem ešte ako ich v Rusku nazývajú. Bielikove fotografie ukazujú, že išlo v podstate o ľudovú demonštráciu či povstanie, vychádzajúce zvnútra spoločnosti.

Čím sa rozhodla zaujať Olja Triaška Štefanovič v projekte Štafeta mladosti?

V osemdesiatych rokoch, keď mal Josip Broz Tito narodeniny, zorganizovali k vodcovmu sviatku Štafetu mladosti, ktorá prebehla cez rôzne miesta Juhoslávie. Olja Triaška Štefanovič, slovenská autorka so srbskými koreňmi, pozbierala fotografie, ktoré to dokumentovali, a súčasne sa rozprávala s ľuďmi, ktorí to zažili, aby rekonštruovala, čo tento fenomén znamenal pre juhoslovanskú spoločnosť tých čias.

Jednou z nosných tém festivalu je tento rok fotografia a divadlo. Čo zohralo pri tomto rozhodnutí najdôležitejši­u úlohu?

Divadelný ústav je zapojený do veľkého grantového projektu s názvom Europeana, ktorý je zameraný na digitalizáciu fotografického dedičstva v desiatkach európskych krajín. Na Slovensku už digitalizovali desaťtisíc fotografií z rokov 1839 až 1939. Sú medzi nimi snímky z rôznych inscenácií, portréty hercov i režisérov, ale zachytávajú aj teatrálny svet mimo priestoru divadelných budov – fašiangy, ľudové slávnosti, masky, scénky. Je to základný výskum, ktorý nikdy nikto predtým nerobil, výstupom je výstava Teatrálny svet.

Do sekcie fotografia a divadlo ste zaradili aj rakúskeho fotografa Rudolfa Koppitza…

…lebo je to kľúčový autor piktorializmu. Pri tvorbe fotograficky veľmi elegantných fotografií pracoval s tanečníkmi a tanečnicami. Bez divadelného milié by nevznikli.

Čím si Koppitz vyslúžil zaradenie k hviezdam festivalu?

Patril k fotografom, ktorí chceli na prelome 19. a 20. storočia dokázať, že fotografia je umenie. Riešenie našli v tom, že začali používať ušľachtilé techniky, ktoré fotografiu viac pripodobňovali kresbe. A prečo patrí k najlepším? Na jeho fotografiách všetko harmonizuje. Pracoval s dobrými tanečníkmi, dôležitá totiž bola flexibilita tela, jeho pôvab. Z hľadiska klasických gréckych predstáv o kráse sú jeho diela veľmi estétske. Po tom, čo v roku 1936 zomrel, začali jeho fotografie zneužívať Nemci pri svojej propagande telesného ideálu.

Centrálnym bodom Koppitzovej výstavy je jeho najslávnejšia fotografia Štúdia pohybu.

Čierne pozadie napríklad celé dokreslil. Tanečnice stoja na špičkách, akoby sa vznášali. Kurátorka Monika Faber povedala, že aj to Koppitz dokreslil. V mene efektu s fotografiou manipuloval, pretože chcel, aby bola umením. Bol majstrom v používaní ušľachtilých techník, vedel si vybrať dobré modelky – krásavice a keď všetko skomponoval, vytvoril dielo, ktoré bolo odlišné od konvenčného prúdu piktoriálnej fotografie.

Václav Macek, riaditeľ Mesiaca fotografie
Václav Macek, riaditeľ Mesiaca fotografie Autor: Robert Hüttner

Festival pripomína aj sté výročie vypuknutia prvej svetovej vojny. Prečo výstavou Kornéla Divalda?

Celá dynastia Divaldovcov žila z pohľadníc Vysokých Tatier. Fotografovali krajinky a fotografie predávali. Kornél Divald dostal v roku 1915 zákazku z ministerstva vojny v Budapešti, aby dokumentoval dôsledky vojny v šarišskej a zemplínskej župe. Podarilo sa vypátrať asi dvadsaťpäť záberov, ktoré ukazujú, s akými následkami sa stretávali ľudia žijúci ďaleko od frontu kvôli tomu, že sa raz tadiaľ frontová línia prehnala. Výstava prináša autentický záber na rok 1915 na východe Slovenska.

Priviezli ste zo sveta hviezdy aj tento rok?

Veľkým autorom je Gabriele Basilico, taliansky fotograf, ktorý zmenil charakter fotografovania miest. Na Slovensku doteraz ešte nikdy nevystavoval. A je naozaj star. Hviezdna je aj kolektívna výstava Sony World Photo Awards 2014, súťaž blízka, no mladšia ako World Press Photo. Neukazuje len novinársku fotografiu, ale je bohatšie členená.

Utkvela vám jediná z množstva ocenených fotografií?

Dievčatko, ktoré pripravujú na súťaž miss krásy v Spojených štátoch. Hrôza, ako je "načančaná“, čo jej robia s vláskami. Je ako malá manekýnka, z ktorej však mrazí, lebo je to strašne neprirodzené. Bez akéhokoľvek komentára fotografia odkrýva, čo je za bláznivou ideou, že päť-, šesť-, sedemročné dievčatká majú vystupovať ako supermodelky.

Tvorbu autorov slávnej novej slovenskej vlny ste v rámci Mesiaca fotografie už postupne predstavili samostatnými výstavami. Čo objavné prináša kolektívna výstava Nová slovenská vlna?

Urobená je z pohľadu nastupujúcej kurátorskej generácie, ktorá starostlivo zmapovala archívy Stana, Župníka, Švolíka, Prekopa, Vargu, Stanka, Pavlíka a Štrbu. Kurátori z nich povyberali veci, ktoré nie sú až také známe, napríklad aj ich študentské práce – skice toho, čo neskôr získalo definitívny tvar. Ide o odlišný pohľad na zavedených autorov a vyťahuje práce rovnako dobré a zaujímavé ako tie známe, len ich doteraz nikto nepoznal. Na tú výstavu som asi najviac pyšný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #Mesiac fotografie #Václav Macek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku