„Pracujem, ako keď babka alebo mamka robili doma koláč. Ten istý koláč, ale každý deň mal inú chuť, lebo keď ho robili v sobotu alebo v nedeľu, mali inú náladu ako vo všedný deň. Ja to tiež osolím, osladím, pridám škoricu alebo klinček podľa toho, či je piatok, alebo sviatok.“ Tak charakterizuje svoju tvorbu Ján Zoričák. Sochár, ktorý patrí k najväčším osobnostiam súčasného európskeho ateliérového skla.
So svojimi sochami zo skla prešiel svet krížom-krážom. V posledných rokoch už so svojimi výstavami tak často nekrižuje planétu. Umením zo skla vyzdobil galérie na všetkých kontinentoch. Originálne plastiky sa dostali do zbierok svetových múzeí, radosť rozdávajú aj tisícom súkromných zberateľov. Získal množstvo medzinárodných ocenení. „Nečakal som od života ocenenia, ani som za nimi nešiel, samo to prišlo. Keby som mal nosiť všetky zlaté medaily a ďalšie ceny, bolo by to zaťažkávajúce,“ usmial sa šesťdesiatdeväťročný výtvarník.
Keď mu v roku 1987 udelili titul Rytier rádu umenia a literatúry v Paríži, ešte nemal francúzske občianstvo. Francúzsko však reprezentoval svojím umením zo skla po celom svete. „V tej chvíli som sa nedotýkal zeme. Niečo podobné som zažil pri preberaní Veľkej ceny v Múzeu moderného umenia v Hokkaido. Chlapec zo Ždiaru priletel do Japonska, kde sa všetko odohrávalo na najvyššej úrovni, akoby prišiel cisár,“ zaspomínal po rokoch.
Zoričákova zbierka ocenení sa minulý týždeň rozrástla o Cenu Imricha Weinera-Kráľa. Prevzal si ju vo Francúzskom inštitúte v Bratislave, kde vystavoval výber z najnovšieho cyklu Exoplanéty.
Prvé výsledky prišli po desiatich rokoch
Chcel tesať do dreva a sekať kameň. Náhoda mu ponúkla sklo. Bol ešte študentom pražskej Vysokej školy umeleckého priemyslu, keď jeho váza získala jednu z medzinárodných cien na výstave Expo '67 v Montreale. V čase objavovania a vstrebávania nových poznatkov stretol študentku animovaného filmu Catherine, Francúzku, ktorá prišla do Prahy na stáž. Po svadbe sa usadili v dedinke Talloires pod Savojskými Alpami na brehu Anneského jazera.
„Mal som rodinu, vychovával som deti, to znamenalo povinnosti voči rodine. Teraz, keď už synovia vyleteli z hniezda a založili si vlastné rodiny, obrali ma o tieto povinnosti. Mám pocit, že žijem svoje najlepšie desaťročie,“ skonštatoval Ján Zoričák. Aby rodinu uživil, venoval sa kedysi aj dizajnu, dodnes sa niektoré jeho úžitkové predmety zo skla predávajú trebárs v Belgicku.
V polovici osemdesiatych rokov založil v Aix-en-Provence na žiadosť francúzskeho ministerstva kultúry sklársku školu, v Sars-Poteries inicioval založenie prvého francúzskeho múzea skla i sklárskeho sympózia. Popri tom sa stále venoval voľnej tvorbe vo svojom ateliéri.
„Desať rokov mi trvalo, kým prišli prvé výsledky. Môj spôsob práce je čipkovanie v skle, ako paličky používam fyziku, chémiu a svetlo. Základom sú drahé kovy, zlato, striebro, meď a platina, ktoré medzi sebou reagujú. Z tej reakcie dostanem celú škálu farieb, ktoré sa už nezmenia žiadnym svetlom ani ožiarením, sú večné,“ poodhalil tajomstvo vlastnej autorskej metódy.
Sklárski výtvarníci zväčša spolupracujú so sklármi. Ján Zoričák si robí všetko sám – od prvých kresieb až po výslednú sochu. Pri ateliéri má tri pece. Skôr, ako minulý týždeň odcestoval do Bratislavy, nastavil programy a teraz už vyberá hotové diela.
„V mojej kuchyni nesmiem sklo variť ako mlieko, aby mi nevykypelo. Varím ho pri teplote okolo sedemsto až osemsto stupňov, aby mi zo skla nevznikla kaša, ktorej sa vyhýbam. Keď som však robil cyklus Veľký tresk, tak som ho musel miešať, aby bolo lepšie vidieť výbuch, ako sklo kysne. V plastikách tohto cyklu sa stretáva dynamika, pohyb a veľké sily. Inokedy používam aj kryotechnológie – ešte nikoho nenapadlo používať horúce sklo s ľadom, ale ja mám čas na podobné pokusy,“ priblížil niečo zo svojej alchýmie.
Nesnažím sa vesmír zakliať do skla
Vesmírne signály, Poslovia z vesmíru, Nebeské kvety, Bludné balvany, Nebeské záhrady, Konštelácie, Kozmické signály, Hviezdy… Do číreho skla zatavuje celý vesmír. Ján Zoričák tvorí v cykloch, až kým tému nevyčerpá. Jeho najväčšie sochy mali viac ako tri metre a vážili asi 400 kilogramov. „Sú to však exkluzívne exponáty pre veľké výstavy,“ pripomenul výtvarník.
„Nesnažím sa vesmír uväzniť ani zakliať do skla, ale priblížiť. Sme jeho súčasťou, kozmickým prachom. Ja si vesmír len privlastňujem, vytváram si sám pre seba divadlo, ktoré premietam do priestoru,“ povedal Ján Zoričák.
K najnovšiemu cyklu Exoplanéty, ktorý predstavil v Bratislave, ho inšpiroval objav exoplanéty dvojice astronómov Michaela Mayora a Didiéra Queloza. „Pomohli mi nájsť dobrý a vďačný námet. Pred tromi týždňami som sa dozvedel, že na jednej exoplanéte sa objavila už aj voda. Keď je tam voda, môže tam existovať aj život. Predstavujem si krajiny na exoplanétach, rád sa po nich prechádzam vo svojom ateliéri. V skle sa mi odrážajú a pozývajú ma, aby som ich navštívil a ukázal ľuďom,“ prezrádza, ako pretavuje inšpiráciu do konkrétnych diel.
Niekedy sa mu sklo vzoprie, vtedy sa s ním musí popasovať. „Aj mi vybuchlo, aj ma popálilo, aj opieklo. Pozrite na moje ruky, ešte vidno, že som ešte včera sklo brúsil. Piesok je trošku drsný. Výsledky však stoja za to,“ priznáva s úsmevom výtvarník. A pripomína: „Čím je človek starší, tým je odvážnejší.“
Znamenajú preňho ešte niečo ocenenia, ktoré mu jeho práca vynáša už viac ako štyri desaťročia? „Dávajú väčšiu chuť ísť do ateliéru a tvoriť. Ocenenie zároveň zaväzuje, snažím sa ho vrátiť ľuďom svojimi výstavami,“ dodal Ján Zoričák. Už teraz uvažuje, čo nové pripraví pre košickú výstavu, ktorú plánuje na budúci rok.