Jeho dielo je originálne, jedinečné. Ale nie je pre každého. Kým jeden na jeho obrazoch očami visí nekonečne dlho, iný svoj zrak bleskove stočí inam. Vincent Hložník však v každom čosi zobudí. Vie byť krásny, drsný, pravdivý. Stále aktuálny. Varuje, apeluje, kričí o pomoc. Jeho mimoriadne rozsiahle dielo nie je jednoduché popísať, zatriediť a už vôbec nie je ľahké ho pochopiť. Lenže, nie je to azda zároveň hriešne prosté? Nie je Hložník maliarom bolesti? Sĺz? Pokory? Ľudského života? Maliar Humanista? Maliar, ktorý lásku k ľuďom v umeleckej skratke krvopotne vtlačil do výstrahy: Pozor, stačí iba málo, a človek sa mení na krvilačného dravca! Vincent Hložník by sa 22. októbra dožil 95 rokov.
Život a dielo Vincenta Hložníka je námet nie na jednu poriadnu knihu, ale priam na celú sériu poctivých a náramne hrubých kníh. Namaľoval tisícky obrazov, desaťtisíce kresieb, urobil tisíce grafík, ilustroval vyše 350 kníh. Je tiež autorom poštových známok a zároveň monumentálnych sklenených vitráží. Ako na neho spomínajú najbližší? Ako a čím ovplyvnil rodinu, priateľov, historika umenia, galeristu, zberateľa či súčasného talentovaného výtvarníka?
Záhaľka mu bola cudzia
„Nepoznala som iného maliara, ktorý by toľko robil,“ odpovedá na otázku, aký bol jej otec, dcéra, výtvarníčka Zuzana Hložníková. „Azda najtrefnejšie na neho sedí výrok českého maliara Václava Jíru. Raz, keď prišiel Jíra sem do otcovho ateliéru, na otázku, ako sa má, odpovedal: Pracuji tak, až mně bolí ruce. To isté platilo aj o otcovi, azda aj preto si s Jírom tak dobre rozumeli.“
Sedíme v Hložníkovom ateliéri. V jeho vile, v tichej ulici nad Bratislavou neďaleko dnešného hotela Bôrik. Veľa sa tu toho nezmenilo. Maliar akoby ateliér opustil iba včera, a nie pred takmer sedemnástimi rokmi. Na veľkom pracovnom stole stoh grafických listov, o nohy stolíkov a maliarskych stojanov sa opiera niekoľko sérií olejov, z jednej kopy nezbedne vytŕča takmer dvojmetrový drevorez. V poličkách za sklom knihy pre deti, ktoré tak rád ilustroval: Andersenove rozprávky, Gulliverove cesty, Ánandovo Granátové jablko, Dobrodružstvá baróna Münchhausena, Dickensov Oliver Twist… Medzi knižkami sa skromne krčia dôkazy umelcovho renomé: plakety, diplomy, ocenenia. Iba jedna vec do ateliéru akoby patrí i nepatrí – pirátska loď z lega. Na polici hneď pri dverách ju tam dedkovi, sťaby na stráži a na obranu jeho kráľovstva, nechal kedysi dávno dnes už dospelý vnuk Miško.
Práve tu, kde sa rodili Hložníkove obrazy a ilustrácie, sa s rodinou na maliara spomína najlepšie. Zdá sa, že čas začína plynúť opačným smerom, dávne príhody opäť vyskakujú zo zabudnutia…
Dcéra Zuzana pokračuje, že zavše sa za otcom zastavil historik umenia Radislav Matuštík. Urobili už spolu fascinujúcu knihu k maliarovej päťdesiatke s názvom Udelenie zraku. A tak Matuštík raz navrhol, vraj by bolo dobré urobiť súpis Hložníkovho diela. „Aj sa do toho ihneď pustili, lenže po pár dňoch zistili, že je to nad ich sily a rezignovali.“
„Nikdy som ho nezbadal zaháľať,“ potvrdzuje zať, maliar Ľubo Zelina. „Ustavične pracoval. Do úmoru. Začínal od skorého rána, ba aj v nedeľu. Svokra ho za to hrešila. Vyháňala z ateliéru. Reku, nech si oddýchne aspoň vo sviatok. A veľmi časté boli aj také dni, keď ma ešte pred raňajkami volal do svojho ateliéru, aby sa pochválil obrazom, ktorý práve dokončil.“ Hložníkova manželka Viera, tiež výtvarníčka (zoznámili sa v Prahe na štúdiách), Vincenta opatrne brzdila. Bola mu oporou i ochrankyňou. Strážkyňou jeho zdravia, talentu, tvorby a kde-tu i umelcovej budúcnosti.
Umenie nie je selanka pre snobov
Slušnosť, skromnosť a pokora sú ďalšie cnosti, ktorými múzy obdarovali talentovaného a pracovitého Vincenta Hložníka. Na seba bol nesmierne náročný, ba až sparťansky prísny. Spisovateľke Helene Dvořákovej, dnes redaktorke Pravdy, raz o sebe v rozhovore prezradil, že sa snaží žiť v duchu myšlienky legendárneho francúzskeho sochára Augusta Rodina: „Umelec pracuje, keď už iní odpočívajú, pracuje do úmoru. Je posadnutý prácou. Ale iba z takejto práce vznikajú hodnoty, ktoré robia česť tvorcovi.“
Rodina tvrdí, že maximalista Hložník si túto životnú filozofiu skrátil sám pre seba do kréda: „Umenie nie je pohovka ani selanka pre snobov.“
„Nikdy si nič nezľahčoval,“ dopĺňa zať Ľubo Zelina. "Napríklad také grafické techniky sú náročné na čas i presnosť, a on sa im venoval, hoci by už nemusel. Ctil dobre odvedenú prácu, poctivé remeslo. Rovnakú zanietenosť sa potom snažil prenášať i na študentov. Veď múzy nemilujú lenivcov.“
Príkladom Hložníkovej precíznosti sú aj jeho slávne ilustrácie.
„Keď sa púšťal do niečoho nového, do novej knihy, zakaždým sa pripravil až na doraz. To bolo podkladov, fotografií, kníh a encyklopédií, ktoré študoval, kým začal ilustrovať! Pamätám si, že ako decká sme jednostaj pendlovali medzi naším domom a vilou režiséra Karola Zachara. On mal fúru nádherných knižiek. Dodnes si moje ruky pamätajú, aké boli ťažké a hrubé,“ vykresľuje Zuzana Hložníková.
„K tvorbe samotnej ilustrácie už potom svokor pristupoval taký nabitý, že by ju hádam namaľoval aj so zaviazanými očami,“ uvažuje zať. „Na finálnu fázu tvorby sa nesmierne tešil. No zároveň s pokorou a úctou k autorovi textu vravel: Dobrý ilustrátor sa nevyvyšuje nad príbeh, iba ho podporí.“
Zuzana Hložníková a Ľubo Zelina sa zhodujú, že Hložníkova veľkosť bola aj v jeho otvorenosti: "Pýtal sa na názor iných a úprimne ho aj zaujímal: Čo hovoríte na túto farbu? Ale som to tam našľahal, však? A čo si myslíte o tomto?“
Mnohí výtvarníci sú alergickí, keď sa ich pýtate na vzory či inšpiráciu. Hložník sa, naopak, priznať nebál. Dcéra a zať z pamäti okamžite vylovia majstrovu čarovnú vetu utrúsenú nad jedným olejom: „Na tomto kubistickom obrázku ma trošku postrážil Picasso.“ To si podľa nich dovolí iba veľký umelec.
Keď sa Ľubo Zelina a Zuzana Hložníková zosobášili, zostali žiť v dome Vincenta Hložníka. Aké to bolo bývať pod jednou strechou s takým velikánom? Nezasahoval im do práce? Ako sa im hľadala vlastná umelecká cesta?
„Otec mi akurát ustavične opakoval: Zuza, ty by si mala viacej robiť. Vedel totiž, že umenie sa naučiť nedá,“ vraví dcéra.
Ako v tej fúzatej historke o mame Pabla Picassa. Traduje sa, že raz o synovi povedala: Keby bol vojakom, stane sa generálom. Keby bol kňazom, stane sa pápežom. Je maliarom, a tak sa stal Picassom.
Hložník nie je pre každého
K Vincentovi Hložníkovi má blízky vzťah aj zberateľ umenia a publicista Ivan Melicherčík. Malý olej – kubistická hlava muža zo 40. rokov – patrí medzi piliere jeho kolekcie. Reprodukciu obrazu umiestnil aj na obálku svojej prvej knižky o zberateľstve.
Melicherčík v júni v rozhovore pre Pravdu o Hložníkovi povedal: „Mal nesmiernu charizmu. Duchovná hĺbka jeho diel je fascinujúca. Jeho dielo sa úplne vymyká zo všetkého, čo u nás vzniklo. Jeho témy, ale aj výtvarné spracovanie majú svetový rozmer. Osobne tento prívlastok nemám rád, pretože dnes je na Slovensku schopný privlastniť si ho skoro každý. Svetovým predsa nie je ten, kto raz vystavoval v cudzine a sám sa potom naduto pasuje do úlohy svetovej hviezdy. Slová a skutky mnohých našich mladých výtvarníkov sú dnes v neskutočnom rozpore. Je to úbohé nadrapovanie sa. Vincent Hložník namaľoval niekoľkotisíc obrazov, urobil tisícky grafík, ilustroval stovky kníh. Čo urobili oni? Možno o ňom ani nevedia. Takí sú zahľadení do seba.“ Zberateľ žijúci v Devínskej Novej Vsi sa s Vincentom Hložníkom prvýkrát stretol náhodou v kníhkupectve na Michalskej ulici v Bratislave. Bolo to v roku 1984.
„Odrazu stál veľa mňa. Majster Hložník. Opäť mám pred očami tie jeho mrožie fúziská. Na hlave baranica, na sebe mohutný kožuch. Zdalo sa mi, že aj cezeň ku mne preniká jeho nesmierna charizma. Nesmelo, pomaly a potichu som sa mu prihovoril. A on? Po vari polhodinovom rozhovore ma pozval k sebe domov! Tak sa zrodilo naše priateľstvo,“ hovorí Melicherčík.
„V kníhkupectve? Vôbec ma to neprekvapuje,“ reaguje Hložníkova dcéra Zuzana. „Otec knihy bezhranične miloval. Ráno zvykol chodiť na prechádzku do Starého Mesta. A keď sa vracal, večne mal pri sebe aspoň dve nové knižky. Naše deti ležia odmalička v knihách aj vďaka nemu.“ Ktoré Hložníkovo obdobie má Ivan Melicherčík najradšej? „Jednoznačne 90. roky. To bolo to najšťavnatejšie ovocie. Málokto si uvedomuje, že práve to bol vrchol jeho umeleckého života. A tvrdím to aj napriek tomu, že v tvorbe zo 40. rokov sa objavovali znaky kubizmu, ktorý mám tak rád.“
Zberateľ upozorňuje aj na ďalšiu unikátnosť diela Vincenta Hložníka: „Bol to famózny umelec. Škoda je, že jeho obraz si doma na stenu každý nezavesí. Hložníkova tvorba – to sú najmä apokalypsy, kataklizmy, tragédie. Je to dielo poznačené vojnou, ľudským nešťastím a utrpením i stratou milovaného syna. Je to umenie o bolesti, márnosti a slzách. Je vynikajúce. Lenže väčšina ľudí chce doma relaxovať, oddychovať a tešiť sa. Už netúži rozmýšľať. Vlastného každodenného trápenia má dosť. Načo si pripomínať nešťastia a tragédie pohľadom na obraz?“
„Práveže aj tým sa dá merať Hložníkova veľkosť,“ zdôrazňuje Milan Mazúr, riaditeľ Považskej galérie umenia v Žiline, ktorá opatruje vyše 900 Hložníkových diel. Po umelcovej smrti ich darovala jeho manželka Viera. „Popasovať sa s témami, ako sú zúfalstvo či beznádej, je veľmi ťažké. Trúfne si na to iba maliar s citlivým srdcom a istou rukou. Hložník to mal navyše aj zažité. Bolesť z vojnových udalostí bola taká intenzívna, že sa v jeho tvorbe odzrkadľovala až do konca života.“
Vincent Hložník je prosto taký. Veď už aj jeho prvé akvarely zo 40. rokov 20. storočia, ešte kým študoval v Prahe, nie sú o radosti a užívaní si života. Cirkusanti, muzikanti, akrobatky, krasojazdkyne, ba aj klauni – všetci sú bez úsmevu. „Akoby Hložník celý život namáčal štetec iba do smútku a sĺz,“ uvažuje zberateľ Melicherčík a okamžite dodá: „Lenže práve v tom je tá sila. Nuž a keď to niekoho chytí a Hložníkov kód rozlúšti, je to ako droga. Dôkazom je aj niekoľko rozsiahlych súkromných zbierok Hložníkových obrazov po celom Slovensku.“
Samotný Vincent Hložník raz na túto tému povedal: „Dobrý obraz je ten, ku ktorému sa divák ustavične vracia a vždy v ňom nájde niečo iné, nové.“
Obrazy plné otázok
Kto prečíta Hložníkovu šifru? Iba ľudia rovnako citliví, ako bol on sám? Iba hlboko veriaci, ako bol on?
Každý ho nepochopí. V každom prípade však Hložník vždy vyvoláva zamyslenie. Kladie otázky: Ako sa skončí večný zápas človeka so zlom? Kedy sa sám mení na zviera? Aká krehká je tá hranica? Azda najplastickejšie zaznamenal Hložníkove myšlienky, úvahy i pocity historik umenia, profesor Ľudovít Petránsky. V jeho výpravnej, takmer 400-stranovej a dnes už kultovej monografii z roku 1997 sa napríklad uvádza tento Hložníkov citát z roku 1996: "Robil som po tieto dni ako nikdy predtým. Som unavený, vyčerpaný. Ale celú noc sa mi snívalo zase o maľovaní. Sužoval som sa nad každou maličkosťou, a ráno som sa opäť tešil na to, čo nové urobím. Pretože tvorba pre mňa nie je otázka usilovnosti, ale životnej nevyhnutnosti.“
Alebo tento: „Robím to skutočne preto, že ma dačo trápi. A nebojím sa, že moje krédo je etické. Prečo by nemohlo existovať ako jeden z možných estetických názorov, keď tak cítim život…“ Spisovateľka a novinárka Helena Dvořáková to trefne zhrnula slovami: "Teraz sa to už veľmi nenosí, ale Vincent Hložník si ustavične robil starosti o človeka a jeho budúcnosť. Bol to veľký maliar. Legenda.“
Pochopiť Hložníka? Nie hlavou, iba srdcom!
Vincenta Hložníka nesmierne obdivuje aj výtvarník Marek Ormandík. Jeden jeho pastel z osemdesiatych rokov opatruje aj vo svojom ateliéri na samom konci Záhorskej Bystrice. Pod ochranou malokarpatských bukov tam za jesenného šumu ich zeleno-žltých korún práve domaľúva svoje čierno-bielo-červené Madony. O týždeň, 6. novembra, otvára v Bratislave výstavu.
Nad terasou tancuje kŕdeľ pojašených sýkoriek bielolícich. Ormandík si sadá k drobnému okrúhlemu stolíku, berie do rúk už spomínanú Petránskeho monografiu o Hložníkovi a začína v nej energicky listovať. Studenkavý októbrový vetrík sa mu zatiaľ nenápadne pohráva s končekmi vlnitých vlasov.
„Vincent Hložník je geniálny maliar. Pre mňa sú jeho obrazy nesmierne zaujímavé. Zdá sa mi, že dnes sa dostávajú do módy skôr jeho sivé a zemité práce zo 40. rokov s témou Utečencov, ale mne sa páči skoro celá jeho tvorba, napríklad aj výrazne kolorované obrazy z 80. a 90. rokov,“ vyznáva sa Ormandík. Priznáva, že na Hložníkovi ho fascinuje hneď niekoľko vecí: suverénnosť výtvarného prejavu, sila či chuť púšťať sa zas a znova do tej istej témy a tiež jasný názor, ktorý vybadať v každom Hložníkovom obraze.
"Pre mňa je práve nekonečné hľadanie, zápas umelca s témou až do jej vyčerpania, to pravé umenie. V prípade Hložníka však nejde o nijaké pokusy, takmer každý jeho obraz je vynikajúci,“ tvrdí Ormandík.
Hložník podľa Ormandíka pri maľovaní nemyslel na to, či obraz predá a komu, alebo kam si ho nový majiteľ zavesí. "Nerobil primárne veci na predaj, netvoril dekoratívne veci. To nie sú nijaké »gaučáky« – obrazy nad pohovku,“ zamýšľa sa.
Ormandík priznáva, že blízke mu je aj Hložníkove zjednodušenie, grotesknosť figúr, odstup, nadhľad. Dodáva, že kľúč k pochopeniu tvorby Vincenta Hložníka nie je podľa neho v premýšľaní, ale v precítení. Nie hlavou ju človek pochopí, iba ak srdcom. Napokon, inak sa podľa neho téma utrpenia a umierania azda rozšifrovať ani nedá.
Marek Ormandík má 45 rokov a tiež patrí medzi tých, ktorí sa s Hložníkom dostali po prvý raz do kontaktu v detských knižkách.
"Obdivujem precíznosť a zároveň uvoľnenosť Hložníkových ilustrácií. Výraznú linku a vždy dokonalú kompozíciu, ktorou bol povestný. U Hložníka som tiež ako u prvého registroval využívanie rôznych zvláštnych uhlov pohľadu – čudných nadhľadov či podhľadov,“ pokračuje Ormandík.
Na Hložníkových grafikách a kresbách zase podľa maliara krásne vidno, že ak má niekto talent, ovláda remeslo – skrátka, niečo vie a má čo povedať, nepotrebuje podporu technológií, všelijaké barličky a finty. Takému umelcovi stačí skutočne iba obyčajná ceruza a papier.
„Nazdávam sa, že Vincent Hložník je u nás ako maliar výrazne nedocenený, hoci sú jeho obrazy majstrovské, stále aktuálne, emotívne a srší z nich sila. Je na škodu, že sa zvykne spomínať iba ako geniálny grafik a ilustrátor či ako skvelý pedagóg a vedúci oddelenia voľnej grafiky a knižnej ilustrácie na VŠVU,“ tvrdí Marek Ormandík. "Tiež mám niekedy pocit, akoby mu vyčítali, že robil veľa. Lenže on robil skutočne iba výborné veci!“
Ormandík Hložníka ako pedagóga na vysokej škole nezažil, študovať začal v roku 1983. Hložníka donútili odísť v roku 1972. Nielen z postu rektora, vyštvali ho aj zo školy, pretože sa v roku 1968 zúčastnil na púti do Vatikánu a spolu s maliarmi Ľudovítom Fullom a Alexandrom Trizuljakom aj na audiencii u pápeža Pavla VI.
"Nútený odchod z VŠVU otca vtedy veľmi bolel,“ spomína Zuzana Hložníková. "Teraz sa na to však už pozeráme s odstupom. Ba zdá sa mi, že paradoxne, práve vďaka tomu, že musel ostať doma, dostala krídla jeho maliarska tvorba. Popri učení na ňu totiž nemal ani sily, ani čas. Najviac ho na škole umárali rôzne schôdze, z ktorých sa vracal znudený a strápený. Po nich si doma vždy vyprázdňoval vrecká prepchaté všelijakými pokrkvanými papiermi, ktoré tam, aby schôdzovanie vydržal, zakaždým do posledného voľného miestočka pokreslil.“
A ako sa na Hložníka pozerali počas Ormandíkových štúdií jeho spolužiaci? "Brali sme ho ako legendu. Vtlačili sme si ho do škatuľky história spolu s Galandom, Fullom či Mudrochom. Neuvedomovali sme si, že stále tvorí, je aktívny. Navyše, vtedy už na škole viedol grafiku iný velikán – Hložníkov excelentný žiak Albín Brunovský. A cez famózneho Brunovského sme, jednoducho, na Hložníka nedovideli. Azda preto som sa s Hložníkom ani nikdy nestretol. Na škole to nešlo a zazvoniť iba tak pri jeho dome? To som sa ako mladé maliarske ucho vtedy neodvážil,“ hovorí Ormandík. "A tak si aj teraz uvedomujem, že už je čas, aby o Hložníkovom diele vyšla opäť poriadna monografia a o päť rokov – na 100. výročie umelcovho narodenia – by sa mala usporiadať veľká reprezentačná výstava.