Aj pápežovi Benediktovi XVI. som sa dostal ´na telo´

11.11.2008 09:47
Matúš Zajac
Matúš Zajac (37) študoval na pražskej FAMU (1996-1997), štúdiá skončil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2003). Spolupracuje s rôznymi vydavateľstvami, časopismi a reklamnými agentúrami. Je zakladajúcim členom fotografickej skupiny Rovnými nohami. Vystavuje na Slovensku i v zahraničí. Autor:

Drevený kostolík v Šemetkovciach, z ktorého vychádza procesia. Ikona Pantokratora v plovdivskom chráme. Bicykel pri hrobkách v prázdnej liptovskomilukášskej synagóge. Výklad s desiatkami Ukrižovaných v Miami. Zrobený roľník z juhoamerickej Guanary s jednoduchým dreveným krížom na hrudi. Podoby viery vystavoval Matúš Zajac pred časom v Štrasburgu. Dlhodobý cyklus fotografií teraz predstavuje v Nitrianskej galérii do konca novembra.

Jána Pavla II. ste fotografovali pri jeho návšteve Slovenska, za Benediktom XVI. ste museli do Vatikánu. Ako sa vám podarilo dostať sa tak blízko k pápežovi?
Čakal som na akreditáciu, keď prišiel pápežov fotograf a spýtal sa ma, či by som nechcel ísť s ním nafotiť, ako Benedikt XVI. svätí sochu. Okamžite som sa na akreditáciu vykašľal a šiel. Dostal som sa mu celkom „na telo“. Bol trochu vyjavený, čo tam robím, že sa drzo tlačím k nemu. Je zvyknutý na svojho fotografa, ostatní fotia zo strechy. Naše pohľady sa stretli, akceptoval ma a mohol som okolo neho voľne fotiť. Vo fotografii je dôležité mať šťastie a z minima vyťažiť maximum.

Pastier stojaci pred krížom umučeného Krista, ovce od neho odchádzajú. Aj pri tejto fotografii zohralo úlohu šťastie?
V polovici deväťdesiatych rokov som robil sociálny dokument o Slovensku. Ako mladého autora ma fascinoval Martin Martinček a Orava najmä z jeho fotografií. Rozhodol som sa, že pôjdem fotografovať v Martinčekových stopách. Pastier žil v maringotke, celý týždeň som ho sprevádzal. Zrazu sa objavil symbol Krista, pri ňom postava pastiera, ovce idú ďalej, ešte aj psy ho ťahajú preč, on však váha. Vedel som, že to je fotka, ktorú chcem mať.

V ďalšom pláne fotografie je aj symbolika.
Hovorím, že krst je od plienok. Deti netušia, čo sa s nimi deje. Neskôr je len na nich, či budú vo viere pokračovať, či sa jej úplne vzdialia, alebo sa budú letmo tváriť ako kresťania a na Vianoce chodiť do kostola. Fotografia to predznamenáva. Je na pozorovateľovi, aký príbeh si domyslí. Či pastier zavolá ovečky späť, alebo odíde aj on. Vždy sa snažím, aby fotka nebola prvoplánová, aby sa človek zastavil a premýšľal.

Podôb moslimskej viery je na výstave ako šafranu. Prečo?
S moslimami je to veľmi ťažké. Neakceptujú, ak do mešity vstúpi inoverec. Mňa okamžite považujú za katolíka. A vôbec netolerujú fotoaparát. Našiel som mešitu v berlínskej štvrti Kreuzenberg. Na prízemí paneláka, kde sú u nás mäsiarstva. Dohodol som sa, že môžem nafotiť priestor bez ľudí. Fotografoval som, keď zrazu prišiel moslim a začal sa modliť. Videl pritom, že mám aparát a fotografujem, ale nemal strach. Fascinovala ma jednoduchosť mešity v paneláku, doslova minimalizmus.

Prečo ateistu zaujímajú podoby viery?
Fascinuje ma vnútorná emocionalita ľudí, ktorí chodia kvôli viere kilometre do kostola. Keď sa skončí modlitba či rituál, je v priestoroch, v ktorých sa nádherne fotí, emocionalita stále prítomná, živá. Tak ako je vo fotografii čierna a biela, aj v našom živote je biele svetlo hore a temno dolu. Snažím sa zachytiť, čo je pravdy na tom, že veľa veriacich má v sebe temno. Z iných veriacich zas, naopak, svieti teplo, ľudská dobrota. Pre mňa je fotografovanie viery kombináciou emocionality a svetla.

Už roky fotografujete imigrantov v Berlíne.
Berlín bola moja téma, keď som ešte chodil na pražskú FAMU. Fotografoval som prestavbu mesta po páde Berlínskeho múru. Neskôr som začal fotografovať v metre, v ktorom sa pohybovali Afričania, Aziati, moslimovia či Rusi. Keď som si pozrel fotky, vravím si, však sú to všetko imigranti. Ľudia, ktorí tam dlhodobo žijú, ale nie sú tam doma. Začal som mapovať berlínske štvrte, v ktorých sa pohybujú. V Berlíne som sa dostal aj na indickú svadbu. O Nemcoch sa hovorí, že sú chladní a neakceptujú druhých, tým ma téma imigrantov ešte viac fascinovala. Podľa mňa sa to raz bude týkať aj nás. Ovplyvnený som aj Sebastianom Salgadom. On fotí, ako ľudia migrujú. Ja som si povedal, že budem fotiť, ako sa imigranti zabývajú v novej krajine a v novom prostredí.

Vystavovali ste aj fotografie hudobníkov. Prečo džez či rock?
Som odchovaný na muzike odmalička. Dežo Ursiny, Marián Varga, Beatles, Rolling Stones… Veľmi rád som chodil na koncerty, aj bez fotoaparátu. Ako fotograf, ktorý hľadá emócie, som si všimol, že v hudbe sa odkývajú na sto percent. Treba byť len trpezlivý, nevtieravý. Keď hudobníkovi nešľaháte bleskom do tváre, odkryje sa. Mapoval som najmä džez, Herbie Hancock či Bobby McFerrin sú pre mňa omnoho väčšie hviezdy ako celý pop star. Na základe tých fotografií ma prijali na FAMU v Prahe.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku