Táto metafora o vzťahu maliara Henriho de Toulouse-Lautreca k prepočetnej galérii ním zobrazených tanečníc, herečiek, cirkusových artistiek, prostitútok, majiteliek barov a bordelov, ale aj práčok a modistiek vôbec nemieni na tých vzťahoch čosi prikrášliť. Veď hovoríme o súcite potomka stáročiami presláveného rodu grófov z Toulouse, ale aj prvorodeného potomka bratranca a sesternice prvého stupňa.
Budúci geniálny maliar mal ako dieťa ozaj krehké zdravie, ale jeho otec to spočiatku odmietal vziať na vedomie. Zrejme sa všetko zmenilo, keď si ako štrnásťročný zlomil ľavú stehennú kosť a o rok aj kosť na pravej nohe, v dôsledku čoho mu nohy prestali rásť.
Zmrzačený chlapec sa rozhodol stať maliarom. Už ako dieťa veľa kreslil a v Múzeu Toulouse-Lautreca v rodnom Albi dnes o tom svedčia školské zošity so skicami a karikatúrami. Pred úrazom i po ňom mu odborné vedenie poskytovali otcovi priatelia maliari. V Paríži začal študovať v ateliéri populárneho až módneho maliara Léona Bonnata a štúdiá skončil v ateliéri Fernanda Cormona. Tam neskôr spoznal aj holandského čudáka Vincenta van Gogha, ktorého povodil po Montmartri a zoznámil ho s tamojšími zábavnými podnikmi, predovšetkým s vari všetkými impresionistami presláveným Moulin de la Galette.
Degasov nasledovník
Vari len dva príbehy životov slávnych maliarov 19. storočia dodnes prekrývajú v povedomí divákov ich výtvarné dielo. Sú to krátke životné príbehy – u oboch trvajúce iba necelých 37 rokov – Vincenta van Gogha (1853–1890) a Henriho de Toulouse-Lautreca (1864–1901). Akosi navyše osud zariadil, že o jedenásť rokov mladší Lautrec je autorom jediného portrétu, na ktorom vidíme van Gogha z profilu. Dnes sa nachádza tento Lautrecov „impresionisticky“ rozfarbený pastel z roku 1887 vo van Goghovom múzeu v Amsterdame.
Pochopiteľne, malý vzrast a celková neduživosť, ale aj veľký talent a inteligencia korenená iróniou sa stali hotovým interpretačným eldorádom pre dobových aj postdobových publicistov. Isteže, výnimku tvoria kritici Arsène Alexandre, Roger Marx, Paul Leclercq, najmä však okruh autorov sústredených v časopise La Revue Blanche. Maliar si rovnako cenil priaznivé zmienky mienkotvorných kritikov, ako boli Gustave Geffroy či Félix Fénéon, a zo zahraničia aktivity zodpovedného redaktora nemeckého časopisu Pan Juliusa Meier-Graefa. Rovnako oceňoval aj texty na jeho diela priaznivo až obdivne reagujúceho slávneho Henryho van de Veldeho.
V tvrdeniach priaznivcov i nie priaznivcov však vysoko prevažoval – nad zmienkami o všetkých ostatných možných vplyvoch – jeden Toulouse-Lautrecov umelecký vzor. Jedna legenda umenia impresionistov. Edgar Degas (1834–1917). Navyše sám Degas patril k autorom ozaj početných komentárov o vplyve jeho diela na mladšieho kolegu. V tomto smere ho dokonca priam sarkasticky pochválil, že je očividným znalcom umenia – keď obdivuje Degasa.
Namieste je otázka, či Degasa i ostatných viedli k tomu oprávnené dôvody? Uvedomil som si, že tej otázke sa nedá vyhnúť, ak aj vynikajúci E. H. Gombrich počastoval Toulouse-Lautreca prívlastkom „Degasov nadaný nasledovník“.
Toulouse-Lautrec sa nasťahoval na Montmartre ako dvadsaťročný študent Cormonovho ateliéru. Na Montmartri sa presťahovával niekoľkokrát, ale začínal žiť a pracovať v dome, v ktorom mal ateliér Degas, už vtedy preslávený maliar s nezanedbateľným okruhom súkromných zberateľov. Pre majstra Degasa bol obdiv o tridsať rokov mladšieho adepta umenia priam zanedbateľnou záležitosťou, hoci postupom času nemohol nevidieť – a on aj nepochybne videl – ako ten zmrzačený malý kolega umelecky rastie. Ako nebezpečne rastie.
V prvom rade malo ísť o spracovanie takmer identických motívov a tém. Ale veď predsa všetci impresionisti aj postimpresionisti využívali motívy takmer identické. Pravda, bol medzi nimi jeden zásadný rozdiel. Totiž rozdiel medzi (viac) krajinármi a (viac) figuralistami. Toulouse-Lautrec patril medzi zaprisahaných figuralistov. Nepochybne významnejšie ako témy boli početné formálne inovácie. Pravda, okrem spoločne presadzovaných princípov, akými bolo odmietanie kompozičnej symetrie, deštrukcia výtvarného priestoru a zdôrazňovaná plošnosť inšpirovaná najmä japonskými drevorytmi s kompozíciami odvážne presahujúcimi rám obrazu, to bola predovšetkým analýza dopadu svetla na všetky farby tohto sveta.
Lenže ako vždy, nové výrazové prostriedky a hodnoty bolo potrebné preukázať originálne. A to bez individuálnych impulzov akosi nebolo možné. Nuž a Degas patril vskutku medzi inšpirujúcich. Jeho „príspevok“ k novému spôsobu zobrazovania priestoru spočíval predovšetkým v nezvyčajnom využívaní kombinácie perspektívnych systémov. Vari žiadny zo spolupútnikov tento impulz neobišiel. Opíšme si ho však iba v zúženom zábere na dielo Degasa a Toulouse-Lautreca.
Štyridsaťpäťročný Degas namaľoval obraz Miss Lala v cirkuse Fernando roku 1879. Vidíme na ňom artistku Lalu, zavesenú vysoko v kopule cirkusu – lana sa drží iba zubami. Degas po sérii skíc skomponoval obraz, ktorému dominuje krkolomný uhol bočného pohľadu. O deväť rokov neskôr namaľoval dvadsaťštyriročný Toulouse-Lautrec obraz Krasojazdkyňa v cirkuse Fernando. Namaľoval ho z podobne extrémneho uhla, avšak z nadhľadu. Toulouse-Lautrec originálne rozvrhol priestor obrazu i s priznaním „japonských“ prvkov – akými sú nezvyčajný výrez, neprítomnosť tieňov, veľkorysé rozvrhnutie plôch – a originálne doň zasadil centrálny motív s krasojazdkyňou na cválajúcom koni, s krotiteľom a klaunom. Ono originálne spočíva v tom, že naznačenú kompozíciu vidíme zo šikmého zadného pohľadu.
Dnes Degasov príbeh z cirkusu visí v londýnskej Národnej galérii a návštevníkom podáva správu o báječnej technike a skvelom umení maliara. Toulouse-Lautrecov príbeh z toho istého cirkusu v chicagskom Umeleckom inštitúte rovnako vzbudzuje údiv a akosi navyše funguje aj ako originálny bedeker revolučnej inovácie umenia postimpresionizmu.
Foto: Wordpress.com
Tragické dvojice
Iný, ešte názornejší príklad nám sprostredkúva Degasov slávny obraz Absint (1876) – niekedy prezentovaný aj ako V kaviarni – a Toulouse-Lautrecov obraz Po jedle (1891). Degas využil ochotu dvoch nezvyčajných modelov. Herečky Ellen Andrée a maliara Marcellina Desboutina. V impresionistami čerstvo okupovanej kaviarni La Nouvelle Athènes Edgar Degas v nezvyčajne zalomenej perspektíve zobrazil existenciálnu osamotenosť dvoch ľudských bytostí. Ellen nad pohárom absintu s pohľadom upretým do akéhosi beznádejného prázdna a Marcellinovu znudenú osamelosť nad pohárom nevinného čaju. Herečka sa neskôr rozhorčovala, že Degas všetko naschvál poplietol, pretože absint výdatne popíjal Desboutin a nie ona.
Toulouse-Lautrecov obraz na podobnú tému s názvom Po jedle síce nijako okato nevyužíva Degasom bravúrne použitú „japonskú“ diagonálu ani lákavé pokračovanie obrazu za jeho rámom, ale s nezvyčajnou intenzitou sa sústredil na spodobenie dvoch celkom odlišných charakterov. Na dobrým jedlom a dobrým vínom do spokojnosti unaveného muža – inak priateľa Mauricea Guiberta – a v popredí dominujúcej červenovlásky.
Pravda, obrazu dominuje jej zhnusený pohľad a otrávená nálada, ktorými akosi skryto agresívne prebíjala Mauriceovu „siestu“. Červenovlásku zrejme namaľoval spamäti, pretože sa pozeráme na Lautrecovu bývalú milenku Suzanne Valadonovú. Valadonová sama bola maliarkou aj matkou presláveného maliarskeho čudáka Mauricea Utrilla, syna impresionizmu z Montmartru.
Degasov Absint je opäť skvelým príkladom maliarskeho umenia. Toulouse-Lautrecov obraz Po jedle je expresívne i nesentimentálne zaznamenaný smutný príbeh rozkladu vzťahu, dezilúzie a vari aj sociálnej kritiky v duchu Daumierových karikatúr.
Pre nás je však ten obraz dôležitý, pretože „odovzdáva“ štafetu mladému Pablovi Picassovi, ktorému motív dvojice pri kaviarenskom stole priam učaroval. V prvých parížskych rokoch (1900–1907) ozaj často maľoval výjav dvoch odcudzených ľudí pri stole hojnosti, alebo celkom naopak, dvoch bedárov prehlbujúcich si svoju samotu pri pohároch naplnených alkoholom. Najmä obrazy z Picassovho tzv. modrého obdobia sú veľkou poctou umeleckému odkazu Toulouse-Lautreca, teda dôkazom zdôvodňujúcim všetko, čo bolo pre Picassa inšpiratívne.
La Goulue a tie ďalšie
V 90. rokoch 19. storočia dostali známe a Toulouse-Lautrecom často navštevované tančiarne Élysée Montmartre a Moulin de la Galette veľkého konkurenta: po fanfárovitom otvorení tančiarne Moulin Rouge sa Toulouse-Lautrec okamžite stal jej štamgastom. Veď „odvždy“ s bohémou Montmartru putoval večer čo večer z kabaretu do kabaretu za hviezdami tanečných parketov. Mená ako La Goulue, Valentin le désossé, Aristide Bruant, Yvette Guilbertová, Jane Avrilová, May Miltonová, Loie Fullerová či May Belfortová boli dobovými atrakciami i skutočnými umelcami, ale dnes by nám tie mená už nič nehovorili – nebyť plagátov Toulouse-Lautreca.
Hneď Lautrecov prvý plagát pre Moulin Rouge sa stal umeleckou senzáciou, hoci sám jeho autor udalosť zaznamenal celkom skromne, keď sa v liste matke zmienil, že „môj plagát dnes nalepili na parížske múry a ja budem čoskoro robiť ďalší“. Litografická technika dokonale sedela skvelému kresliarovi Toulouse-Lautrecovi. Jeho výtvarná skratka, rafinovaná hra s nejednotne naznačenou perspektívou, umná práca so základnými farbami červenou, žltou a modrou, rozvrhnutie písma a jeho integrácia aj do figuratívneho motívu či dekoratívne delenie plôch ovplyvnili nejedného moderného umelca, napríklad Edvarda Muncha. Takmer ku každému Lautrecovmu plagátu sa zachovali aj početné prípravné kresby akvarelom, pastelom či uhlom.
Hneď prvý plagát z roku 1891 pre nedávno otvorený Moulin Rouge patrí k najkvalitnejším i najpreslávenejším. Toulouse-Lautrec plagát venoval aktuálnej atrakcii podniku – vystúpeniu La Goulue. V popredí je skvelou skratkou „vyrezaná“ nezabudnuteľná postava excentrického tanečníka Valentina. Od neho sa v centrálnej perspektíve zbiehajú linkami vyznačené dosky, na ktorých La Goulue roztáča svoj akrobatický tanec. Lautrec za ňou rozložil pás figúr mondénneho obecenstva v zjednotenej čiernej siluete. Valentinova figúra – hoci komponovaná na stredovú os – sleduje v charakteristickom nakročení diagonálu, ktorá dynamizuje zošikmené plochy popredia. Oproti Valentinovi vsunul do obrazu oválny dekoratívny útvar vytvorený z typických žltých lámp kabaretu. A vľavo na najväčšej svetlej ploche drevenej podlahy rozvíril tanec La Goulue. Medzi siluetovo stvárneným popredím a pozadím motív tanca rozvíril do priestoru ozaj bravúrne. Napokon nad čiernou siluetou divákov v pätinovej šírke umiestnil – tentoraz ešte symetricky – textový blok z „rukopisných“ verzálok. V neskorších plagátoch však oproti tomuto racionalizovane, ale vždy originálne zjednodušenému priestoru Toulouse-Lautrec využíval dynamickejšie riešenia.
Foto: Bank Austria Kunstforum
Dno súcitu i vlastného utrpenia
Posledných desať rokov života Toulouse-Lautreca sa v niečom podobá víru posledného desaťročia života van Gogha. Predovšetkým pracovnému víru. V tom čase Lautrec čoraz častejšie maľoval prostitútky vo verejných domoch. Roku 1894 sa aj načas ubytoval v jednom z nich. Z toho pobytu v nevestinci vzniklo jedno z najklasickejších diel Henri de Toulouse-Lautreca Salón v Rue des Moulins (1894).
Obdobie oslavovaných bordelov završuje dielo veľkého umelca, zároveň prehlbuje čosi, s čím zmrzačený skeptik asi ani nerátal. Súcitom. Uprostred banálnych chvíľ strávených v spoločnosti tzv. ľahkých žien ako keby sa zo dňa na deň prehlbovalo jeho „taktilné videnie“, ako by sme mohli pomenovať videnie sprostredkované „dotykom“. V našom prípade teda sledujeme prejav ozajstného súcitu, a akosi bez sentimentu. Hovoríme však aj o súcite maliara čoraz väčšmi prepadajúceho mámeniu majstra alkoholu. Poviem to veľmi zjednodušene: hovoríme o dne súcitu malého zmrzačeného muža v zajatí fyzického i duševného utrpenia. Videnie a preciťovanie splynulo.
Dramatické finále Toulouse-Lautrecovho života, čiže vynútené pobyty v ústave pre duševne chorých, znovu alkohol a alkohol a alkohol i čiastočné ochrnutie, zároveň aj niekoľko vrcholných diel, to všetko naisto zatraktívnilo jeho legendu. Tá však nepovie veľa o mieste Toulouse-Lautreca v estetickej perspektíve francúzskeho umenia 19. storočia. Presnejšie napísané: v perspektíve Baudelairom akcentovanej estetiky videnia a – remeselne kvalitného – vytvárania, niekedy tak trochu aj na úkor „filozofovania“. Pravda, stopäťdesiat rokov sa do pamäťových úvah naisto vpísalo aj historkami rôznej úrovne. Vskutku významné však boli a budú iba stvorené maliarske udalosti.
Toulouse-Lautrec bol obdarovaný ostrým zrakom presného pozorovateľa, ale preslávili ho obrazy „vyvidené“ v hĺbke imaginácie. Novosť nimi hlásal bez obrazoboreckých afektov. A mal aj šťastie, že hovoril umeleckým jazykom, ktorému rozumeli starší kolegovia a mladších inšpiroval. Hlavne, že mu rozumeli tí, ktorí nastupovali na neznáme cesty moderného umenia.
