Hromec maľuje na plechy, brúsením dostáva do obrazov jas a svetlo. Jeho hlavným námetom sú ruky – a všetko, čo vedia urobiť.
Vaša výstava Ruky svetla bola v starobylom Paláci Boccelli v Lucce, kde je aj Centrum súčasného umenia. Boli ste prekvapený takou ponukou?
V Toskánsku bývam často a mám ho veľmi rád, ale aj tak ma ponuka prekvapila. Oslovil ma riaditeľ Múzea súčasného umenia v Lucce Maurizio Vanni, vraj by bol rád, keby som u nich vystavoval. V New Yorku vyšla knižka o mojich obrazoch na hliníkových plechoch a dostala sa mu do rúk. Zaujala ho a oslovil ma.
Pasovali vaše moderné obrazy, uznané v New Yorku, do toho starobylého prostredia?
Neviem si predstaviť lepší výstavný priestor. Zhodou okolností som už to čarovné mesto poznal, a vedel som, že moje obrazy tam budú ako doma. Hovorievam, že genius loci im dodal nový rozmer. V Lucce je úžasná atmosféra: do mesta sa vchádza historickými bránami a všetko je uprostred hradieb – domy, cesty, kostoly, katedrála. Je to priestor, kde zastal čas. Človek tam nenájde supermarkety, naleštené priestory, všetko je starobylé a umiestnené v starých objektoch. Palác, kde som vystavoval, je kompletne zrekonštruovaný, má niekoľko poschodí a v podzemí výstavné priestory so vzácnymi freskami. Kedysi bol aj tento suterén nad zemou, palác sa však postupne zabáral do zeme a vznikli úžasné katakomby. Taliani si vedia zachovať kultúrne dedičstvo, aj archeologické vykopávky zakomponujú do súčasnosti, nič nezakrývajú – minulosť s nimi žije ďalej.
V Lucce sa narodil aj skladateľ Puccini – je to tam vidno?
Má v meste múzeum a ľudia z Luccy sú veľmi hrdí, že Puccini je jeden z nich. Mám dojem, že každý Talian miluje operu, klasickú hudbu.
Čo týchto fajnšmekrov zaujalo na vašej tvorbe – obsah či zvláštna technika?
Myslím, že najmä technika, ale aj to, že maľujem ruky. Riaditeľ múzea napísal článok pod názvom Ruky a svetlo, kde sa nimi zaoberá ako symbolom: ruky hladia, bijú, pomáhajú, ale vedia aj ublížiť. Môžu spôsobiť tmu, priniesť svetlo. On dal výstave aj názov, ktorý obsahoval nádej a pritiahol pozornosť. Výstava mala ohlas aj v médiách, aj na internete.
Hovoríte však, že ho zaujala aj vaša technika – viete totiž do obrazu svetlo priamo dostať. Vysvetlíte to?
Dávam obrazom 3D rozmer, lebo hliník brúsim, čím vzniká optická ilúzia svetla. Na zbrúsených plôškach sa znásobuje a odráža jas, lesk, čím vzniká pocit trojrozmernosti. Tento jas umocňuje symboliku rúk, ktoré naozaj ako keby svietili.
Ako ste prišli na tú techniku?
Od devätnástich do dvadsiatich ôsmich rokov som žil v New Yorku. Začal som študovať na VŠVU v Bratislave, ale bolo to v roku 1989, prišla nežná revolúcia, a tak som po pol roku mohol pokračovať v New Yorku. Študoval som litografiu, grafiku, a tá sa robí na hliníkovom plechu. Tlačí sa z neho, ale plechy zostávajú. Ležali mi v ateliéri a ja som ich postupne začal používať na maľbu. Plátno alebo papier, na ktoré sa robí klasický obraz, som vymenil za hliníkový plech a pomocou tohto nového média som docielil, že k obrazu sa pridáva optická ilúzia.
Môžete si urobiť obraz, aký veľký chcete? Veď grafické plechy sú len malé.
To sa dá nastrihať, ako chcem. Kúpim priemyselný plech a prispôsobím si ho. Plech predstavuje tiež priemyselnú stránku života, vyjadruje súčasnú dobu, plech je neosobný, chladný a ja sa snažím – tým, že ho dotváram, maľujem, brúsim – trošku ho poľudštiť. Chcem tým vyjadriť, že v tú „chladnú“ dobu verím, som optimista, cítim, že je možné niečo zmeniť k lepšiemu, keď človek chce.
Na vašich obrazoch sa toho veľa deje. Sú to akoby citové mapy. Čo za odkazy tam dávate a ako si ich pre seba formulujete?
V obrazoch je mnoho skrytých symbolov, ktoré ani nevnímam. Podvedome ich tam dávam. Vbrúsim ich tam, vmaľujem. Dúfam, že tým svetlom vnášam svetlo do života. Nechcem suplovať boha, ale verím, že umelec má poslanie. Chcem dať pocítiť, že život je dynamický, optimistický, vyvíja sa. Je v živote aj zlo, ale to nie je jeho jediná stránka. Raz sme hore, raz sme dole, ale – vždy je s nami nádej. Máme ruky.
Všímate si na ľuďoch práve ruky?
Vnímam na ľuďoch ruky, ale je to podvedomé, nie uvedomelé. Pre mňa sú ruky v mojom umení taký silný symbol, že už ho mám v sebe. Maľoval som rôzne fragmenty tela – nohy, ruky, tváre, oči, ústa. Mám to všetko naštudované, ale ukázalo sa mi, že ruky o človeku veľa povedia. Je to silný komunikačný prostriedok. Svet obrazu je tichý, ale gestami rúk sa dá vyjadriť veľmi veľa. Gestá rúk sú večnou inšpiráciou.
Chápu vás ľudia? Máte ohlasy?
Píšu mi. Aj nedávno mi písal študent univerzity vo Florencii, ktorá je od Luccy vzdialená 80 km. Videl výstavu a vyjadril mi svoje reflexie. Je to americký študent, čo študuje v Taliansku.
Foto: Archív R.H.
Čím ste ho zaujali?
Dnes chce byť každý jedinečný, chce niečím šokovať. Zvyčajne sa šokuje výkrikmi, človek si myslí, že čím je hlučnejší, tým viac zaujme, ale – moja výstava nie je taká, je skôr tichá. Zaujala ho tiež technikou a symbolom rúk. Nie je to výkrik, ale on cítil výzvu. Zdalo sa mu to nové: na hliníku sa už síce maľovalo, ale tu našiel vraj zaujímavú kombináciu techník a obsahov.
Čo hľadajú Američania v starej Európe? Nenudí ich? Naši umelci sa chcú presadiť tam – záleží Američanom na tom, aby ich uznala Európa?
V Amerike je asi 95 percent takzvaných obyčajných ľudí, ktorí nemajú ambíciu ani tendenciu prezentovať sa v zahraničí. U nich je všetko. Od pamiatok, ktoré si tam doviezli, cez národné parky po moderné umenie. Ale zvyšných päť percent Američanov je veľmi zvedavých na svet a zaujíma sa o všetko. Ja som napríklad v úzkom spojení s americkým ambasádorom na Slovensku, krstil aj knihu o mne. Aj cez neho som videl, akí sú to rozhľadení ľudia, ktorí túžia po vedomostiach, radi objavujú, radi cestujú. A taký je aj spomínaný americký študent z Florencie Dante Testolini – keď som ho pozval do Bratislavy, povedal, že veľmi rád príde, najradšej ešte do konca roka. Títo ľudia sú šťastní, keď môžu vidieť napríklad kostolíky na východnom Slovensku. Im sa nelení tam cestovať, idú vlakom, autobusom, s nadšením.
Stačí im naša úroveň cestovania?
Oni sú naučení na veľkú toleranciu. V Amerike existuje viacej názorov vedľa seba. Viacej kvalít života. Niekto má menej peňazí niekto viacej, niečo je špinavé, niečo čisté, oni to berú normálne, nerobia z toho vedu. My sa tým vzrušujeme, posudzujeme všetko jedným metrom. U nich máte na výber. Keď je niečo špinavé, tak si tam nesadnem, ale nekritizujem pri tej príležitosti celý systém. Keď majú cieľ, idú za ním a nezdržiavajú sa. Spomínaného pána veľvyslanca Theodora Sedgwicka poznám osobne, on s manželkou stále cestuje, poznáva, pochodil celé Slovensko a miluje ho. Stále si predlžuje pobyt, lebo sa mu tu páči.
Ako ste išli do New Yorku vy? Boli ste jazykovo vybavený? Mali ste dosť peňazí?
Štipendium som nedostal, ale mamina sestra žije v New Yorku, trocha mi na začiatku pomohla, mal som štátnicu z angličtiny, ale tam som zistil, že to je niečo iné ako hovorová reč. Prvé prednášky, to bol pre mňa zážitok a ešte zábavnejšie boli moje telefonáty. Nikdy som si nebol istý, či som správne pochopil, čo mi hovoria. Odporúčanie na štúdium do Ameriky mi napísal ešte nebohý Karol Ondreička, vybavil som si prestup z VŠVU, požičal som si peniaze na štúdium a išiel som.
Vraj ste tam ale predávali aj zmrzlinu?
Samozrejme, musel som začať pracovať, aby som mal peniaze na živobytie. Celé štúdium som si platil sám, čiže inak to nešlo. Cesta to bola mimoriadne zložitá, ale o to krajšia. Sú to moje najkrajšie roky, keď som sa musel spoľahnúť len sám na seba. Dlhé roky som pracoval ako robotník, čašník, úradník a – áno, predával som zmrzlinu oproti Metropolitnej opere, upratoval som v jednej domácnosti. Zaujímavé je, ako mi ľudia v Metropolitnom múzeu, kde som popri tom všetkom stále pracoval, dávali pocítiť, že si ma vážia. Popritom som chodil ešte do školy. U tety som býval iba prvý rok a zvyšných osem som si už bývanie financoval sám.
Čo konkrétne ste robili v Metropolitnom múzeu?
Boli to bežné služby návštevníkom, informácie, práce so školskými skupinami, predávanie lístkov.
Mohli ste si pozrieť všetky výstavy?
Samozrejme, cez prestávky som si mohol všetko pozerať. To bolo skvelé.
Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?
Lebo som sa na Slovensku oženil! V Amerike bol fantastický život, páčila sa mi najmä už spomínaná tolerancia – žil som síce iba v New Yorku, ale tam to tak naozaj bolo. Závisť neexistovala, nanajvýš vo forme rivality v kariére. Ekonomický a etický model je taký prepracovaný, že keď v niečom vynikáte a zarobíte kopu peňazí, oni vám ešte zatlieskajú. Platí ži a nechaj žiť, preto je tá spoločnosť taká dynamická. A potom – Američania radi pomáhajú druhým. Keď niekto spadne na chodníku, opýtajú sa, čo mu je a či nepotrebuje pomoc. Aj keď je to niekto opitý. Mňa to ale ťahalo do Európy.
V Amerike zostala knižka o vás, je v knižniciach najprestížnejších múzeí a galérií. Ako knižka vznikla?
Knižku napísal Rick Kinsel, text pre Slovensko pridal Ivan Jančár. S Kinselom som sa zoznámil, keď som pracoval v Metropolitnom múzeu. On tento rok získal obrovskú prestížnu cenu za prínos do kultúry v Amerike a momentálne je aj prezident jednej z piatich najväčších nadácií v New Yorku, ktorú založil Ján Vilček a jeho žena Marica. To sú Slováci, ktorí mi veľmi v New Yorku pomáhali, Marica Vilček mi vybavila prácu v Metropolitnom múzeu. Kinsel sa nadchol mojím dielom a napísal text do knižky.
Mali ste aj v rodnej Žiline niekoho blízkeho vo výtvarnom svete?
Obaja rodičia ma viedli k umeniu. Môj otec je zberateľ obrazov, mama síce chcela zo mňa doktora, ale ja som chcel byť výtvarníkom. Chodil som do ateliéru Karola Baróna a Roberta Bruna. Mal som šťastie na ľudí. Bol som s Brunom aj u nebohého Brunovského, všetko to na mňa vplývalo. Na VŠVU som sa dostal až na druhýkrát. Nemal som dobrý pôvod, a tak som rok musel pracovať ako pomocný robotník. V rokoch 1988 – 1989 som ohýbal plechy vo výskumnom ústave výpočtovej techniky. Mesiac som aj roznášal noviny a potom ma už prijali.
Zúčastňujete sa aj na charitatívnych projektoch, ako napríklad výstava Umenie pre život a Umenie lieči, ktoré zastrešuje Národný onkologický ústav. Veríte v ich zmysel?
Umenie, ktoré lieči, to je presne moja filozofia. Niektoré nemocnice sú v hroznom stave, verím, že obrazy môžu byť psychickou oporou a povzbudením pre pacientov. Ale – každý z nás potrebuje pomoc, hoci sú to niekedy možno banality. Psychika je krehká a umenie ju môže posilniť.
Vaša manželka pracuje v spoločnosti Film Europe. Máte rád aj filmové umenie? Na aký zaujímavý film ste sa spolu najnovšie pozerali?
Manželka je filmový fanatik. Pri nej som spoznal ozajstný rozmer „kvalitnej“ európskej filmografie. Často a s nadšením prinesie domov nový film z ich distribúcie a večer si ho pozrieme. Naposledy ma zaujal nórsky film Boj snežného pluhu s mafiou. Taký nórsky Tarantino. Obaja sme veľkí fanúšikovia francúzskej herečky Juliette Binoche.
Foto: Archív R.H.
Športujete? Aj tam sú ruky dôležité…
Hrávam raz týždenne basketbal. Je to partia ľudí z rôznych povolaní, hrávame už 14 rokov. Som medzi nimi jediný výtvarník, dochádzam 30 kilometrov, ale veľmi rád tam chodím, lebo to je zmena prostredia.
Čo sa vám na Slovensku páči a čo mu chýba?
Teší ma, že sa tu maľuje, že sa na Slovensku presadzuje tradičná maľba, mám ju rád a je aj zaujímavá. Slovensko sa nemá za čo hanbiť, máme veľmi šikovných ľudí v každom odbore a naše výtvarné umenie má vysoký štandard. Občas si myslím, že by sme ale mali hľadať vo vnútri seba a nie kopírovať, čo už bolo povedané.
Ktoré gestá rúk máte rád?
Som pozorovateľ a každé gesto mi niečo hovorí. Ruka, ktorá hladí, ruka, ktorá pomáha, to sú gestá, ktoré preferujem.
Máte troch synov – je medzi nimi budúci výtvarník? Akí sú?
Len čo ráno vstanú – a cez víkend vstávajú skôr, ako keď idú do školy, začnú sa mlátiť a neprestávajú. Majú sedem, desať a dvanásť rokov. Zdedili po manželkinej rodine hudobný talent, venujú sa klavíru a husliam, nesnažím sa ich viesť k výtvarnému umeniu. Skôr ich odrádzam. Každý nech si nájde svoju vlastnú cestu.
Robert Hromec
Narodil sa 12. mája 1970 v Žiline. V roku 1998 získal titul MFA so zameraním na maľbu na Hunter College v New Yorku a v roku 1995 titul BA so zameraním na grafiku na City College v New Yorku. V rokoch 1990 – 1991 študoval výtvarné umenie na Pratt Institute. V školskom roku 1997/1998 pôsobil ako asistent na katedre maľby Hunter College. V roku 1997 vyhral štipendium na trojmesačný študijný pobyt na Slade School of Fine Art v Londýne. V rokoch 1992 – 1998 pracoval v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku. V roku 2002 získal titul ArtD. na základe úspešného zavŕšenia doktorandského štúdia na Katedre dizajnu Fakulty architektúry STU v Bratislave. Nedávno vyšla o ňom kniha Ricka Kinsela Robert Hromec New Mixed – Media Paintings on Aluminum Plate.
