Ako vám napadlo fotografovať bilbordy zdola?
Niekoľko nocí som chodil medzi nimi. Keď som sa dostal celkom blízko, tak, že som mohol držať bilbord ako strom a pozrel hore, bolo to neskutočné. Hneď mi bolo jasné, že ich musím ukázať znútra.
Dlho trvá, kým sa dostanete od nápadu po výsledok?
Najprv skicujem na papieri, potom robím skice fotoaparátom a až keď viem, za čím idem, začnem projekt realizovať. Som viac maliar ako fotograf. Za každou fotografiou sú hodiny strávené na jednom mieste. Skúšam rôzne uhly, pohľady, svetelné podmienky. Keď som robil napríklad bilbordy, niektoré boli tak nízko, že som si musel ľahnúť na zem a statív som mal okolo tváre.
Na vašich fotografiách vyzerajú fabriky až neskutočne krásne. Čím vás zaujali?
Fascinovali ma už od detstva. S rodičmi som cestoval po svete a zo zadného okna v aute som sa pozeral na okolitý svet. Keď som v noci zbadal osvetlené fabriky, pripadali mi ako cudzie mestá z inej planéty. Vynárali sa z tmy, a keďže neboli súčasťou mesta, mali vlastný život. Aj charizmu.
Predstavovali ste si ju aj pri fotografovaní rafinérií v Bratislave a Viedni?
Keď som dostal možnosť vstúpiť do Slovnaftu, tak som sa skutočne cítil ako v inom svete. V noci na mňa pôsobili obrovské objekty fabriky impozantne a surrealisticky. Cítil som sa ako v raji, lebo som mal pred sebou množstvo objektov, v ktorých som sa vyžíval a ktoré som veľmi chcel ukázať vlastnými očami.
Nekonečné vlaky… Je za ich fotografiami detská zberateľská vášeň?
Nie, skôr ma zaujímal fakt, že ich vždy vidíme iba z jedného uhla. Chcel som ich ukázať v plnej kráse tak, ako ešte neboli nafotografované a vyskúšať novú technológiu. Našiel som si miesta, z ktorých bol dobrý pohľad. A keď šiel vlak okolo, urobil som za pár sekúnd 40 až 50 fotografií. Potom prišlo dlhé lepenie, aby výsledok pôsobil ako celok.
V zahraničí ste vystavovali, doma nie. Nemali ste záujem?
Po skončení štúdií som odcestoval do Prahy, neskôr do Barcelony a medzitým som veľa cestoval. Výstavy prišli automaticky, nikdy som nič neorganizoval. Keď som sa vrátil na Slovensko, vyhral som druhú cenu vo svetovej súťaži Sony World Photography Awards. Pár týždňov po tom sa ma prezident Mesiaca fotografie Václav Macek spýtal, či by som nechcel mať na festivale jednu z hlavných výstav. Povedal som – samozrejme!
Branislav Kropilák (27) absolvoval Súkromnú akadémiu výtvarných umení v Bratislave a Inštitút digitálnej fotografie v Prahe. Vystavoval v Montreale, Londýne a Barcelone. Získal Cenu poroty na českej fotosúťaži FRAME a 2. cenu v súťaži Sony World Photography.
