Kratochvil: Vojnový fotograf je ako chirurg

Namiesto detského ihriska sa hrával v otcovom fotografickom ateliéri. Pozná chuť vývojky aj ustaľovača, ako chlapec ich vypil. A po emigrácii z Československa na konci 60. rokov sa stal v Amerike uznávaným fotografom. Označenie slávny však neznáša. Antonin Kratochvil fotí, aby svetu ukazoval výkričníky! Zaznamenal genocídu vo Rwande, ľudí trpiacich aidsom v Zimbabwe, utečencov v Afganistane či vojnový Irak. A pred jeho objektív sa postavili aj celebrity ako Liv Tylerová či Bono Vox.

18.02.2010 08:00
Antonin Kratochvil Foto:
Antonin Kratochvil
debata

Túžili ste sa stať slávnym fotografom?
Ja? Nechcel som byť slávny. Nikdy. Je to hlúposť. Slovo sláva ma irituje.

Prečo?
Pretože to nie je pravda. To nie je realita. Akým barometrom možno merať slávu? Čo vlastne znamená? Peniaze? Alebo že ma ľudia spoznajú aj na letisku? A potom si nemôžem ani zadok poškriabať, lebo sa na mňa dívajú?

Aj tak však nemožno poprieť, že slávny ste.
Pre mňa znamenalo fotografovanie spočiatku prežitie.

A čo je pre vás teraz?
Vášeň.

Ale tá môže byť aj nestála. Omrzí vás fotografovanie niekedy?
Aj keby som bol ochrnutý, budem jazykom stláčať spúšť. Mal som takého študenta a krásne fotil. Neprestane ma to baviť. To je akoby ma malo niekedy prestať baviť dýchať. Fotenie pre mňa nie je práca, ale životný štýl.

A čo k takémuto životnému štýlu potrebujete?
Kreatívnu nezávislosť. Nie diktát. Nechcem byť ako ostatní, nechcem si nechať rozkazovať. Na to sa môžem vysrať. Slobodu si veľmi vážim. Každý deň.

Ak sa však neprispôsobíte spoločnosti, môžete sa ocitnúť sám na okraji. Aj za toto sloboda stojí?
Samozrejme, že sloboda prináša aj osamotenie. Ale aj z neho sa vždy možno vrátiť. A keď máte veľa prachov, môžete byť nezávislí. Keď nemáte, musíte robiť kompromisy.

Tým ste prístupný?
Vo fotení žiadne kompromisy nerobím. A keby som už urobil, muselo by ísť o veľmi veľa peňazí. Ale také veľké prachy ja nezarábam. Iba také normálne.

Opustili ste Československo v roku 1967 práve pre režim, ktorý ľuďom diktoval a nepripúšťal im slobodu, alebo pre lepšie pracovné príležitosti?
Odišiel som len preto, že som hľadal slobodu.

Nebolo vám smutno za rodinou?
Určite áno. Rodičia boli to jediné, čo mi chýbalo.

Nikdy ste nepomýšľali na návrat? Že by ste predsa len vymenili slobodu za rodinu?
V roku 1968 som písal otcovi, že sa chcem vrátiť. On mi odpísal, aby som to nerobil, že odmäk nevydrží. A mal pravdu.

A neskôr, keď ste už ako profesionálny fotograf na vlastné oči videli a fotili nežnú revolúciu, neťahalo vás to späť?
Aby som neklamal, priznávam, že ja som sa snažil vrátiť. Pohrával som sa s touto myšlienkou. Zrazu som už nebol exulant, hranice sa otvorili, už pre mňa nemalo význam žiť v zahraničí.

Napriek tomu ste však v USA zostali. Prečo?
Zistil som, že je ťažké vracať sa niekam po toľkých rokoch. Pretože ľudia vám nedovolia prekročiť most späť. Neprežil som totiž rovnaké veci ako oni, nepoznal som tých ľudí, ktorých oni áno, nepoznal som kultúru, v ktorej oni prežili väčšinu života, nevedel som reagovať, keď použili nejaký príklad. Už teraz sem cez televíziu či internet prenikajú rovnaké veci. Ale vtedy si o mne mysleli, že som nejaký čurák…

…ktorý zdrhol a skvele si žije v Amerike…
A teraz sa tu vyťahuje, že pozná Boba Dylana. A pritom ja som sa na to tak nepozeral, pre mňa to bola normálna vec.

Veríte v osud?
Určite áno.

Pretože zrejme bez toho, aby ste zažili emigráciu, boj o prežitie, pretĺkanie sa záchytnými tábormi pre azylantov, by ste možno nikdy nemali také silné sociálne cítenie a neťahalo by vás to dokumentovať ťažké ľudské osudy…
Verím vo fatalizmus, že čo sa má stať, sa stane.

Aj cez tie ťažké roky ste si to hovorili?
Že tie roky boli náročné a zlé, na to tak spomínam teraz. Ale keď sa mi to dialo, bola to otázka prežitia a ja som musel reagovať a nie riešiť, či je to ťažké, alebo ľahké.

A keď ste išli hneď na začiatku vojny do Iraku, uvedomovali ste si nebezpečenstvo, čo vám tam hrozilo? Alebo ste len ako profesionál reagovali?
Vedel som, do čoho idem. Bol som tam už predtým. Samozrejme sa na to človek musí pripraviť a minimalizovať riziko.

A to sa dá ako? Veď vy ste neboli chránený ničím a nikým. Išli ste tam ako nezávislý reportér a nie pod patronátom americkej armády.
Neboli sme pod ničou kontrolou. Chceli nás odtiaľ deportovať – to robili nezávislým novinárom. Aj mne to hrozilo. Som hrdý, že som tam vydržal.

Boli momenty, keď vám išlo o život?
Jasné. Boli chvíle, keď som mohol zomrieť. Dokonca mi jeden americký vojak povedal, že ma takmer zastrelil, a že nech sa idem okamžite prezliecť! Vraj som vyzeral ako fedajín – islamský radikál, bol som celý v čiernom. A on ma mal na muške. Odvtedy som chodil len vo farebnom.

Ste naozaj ochotný obetovať pre dobrý záber aj život?
Keď už tam si, ideš naplno.

Vypnete teda v hlave pud sebazáchovy?
Nie. Máš ho, ale aj veľa riskuješ. V tom momente, keď vidíš dej, snažíš sa k nemu priblížiť, aj keď je to nebezpečné.

Vy ste išli do Iraku ako nezávislý. Aby vám nikto nehovoril, čo máte a čo nemáte fotiť?
Keby mi niekto kázal, čo mám fotiť, ukázal by som mu akurát tak vztýčený prostredník! Nie som ochotný fotiť, čo mi dovolia vojaci. Keď si s vojakmi, si pod ich rozkazom. Nemôžeš vyskočiť z tanku a povedať, choďte do kelu, ja si idem fotiť. Keď sa niečo deje, tak ja tam musím byť.

Čo vás v Iraku najviac zaujímalo?
Aj tí, čo boli s vojakmi, ukázali realitu. Ale realitu vojakov. Ja som uprel pohľad na civilistov a humanitárny problém.

Pre vás sú teda dôležité príbehy obyčajných ľudí?
Áno, a ešte voľnosť môcť tie príbehy dokumentovať. V Iraku nám ju chceli uprieť.

Prečo?
Nechceli vidieť mŕtvych civilistov, ktorých Američania rozstrieľali, alebo mŕtvych amerických vojakov. To sa vôbec nesmelo fotiť. A keď si to aj mal na fotkách, nikto to nepublikoval.

Prečo vás láka zaznamenávať smutné a tragické príbehy ľudí? V Iraku, Rumunsku, Zimbabwe, Nigérii, na Ukrajine, Haiti?
Mám silné sociálne cítenie. Lebo som tiež bol na dne. Hoci nie ako oni. Ale viem, ako fotiť smutné situácie a ako vyvolať empatiu. A pre mňa je to dôležité, že to viem lepšie ako iní ľudia. Preto tam idem a dúfam, že urobím nejakú fotku, ktorá otrasie ľuďmi.

Čiže chcete svojimi fotkami meniť myslenie ľudí?
Myslenie určite. Ale nikdy nemôžem zmeniť tú situáciu. To ja viem, ale viem aj, že môžem zmeniť myslenie ľudí o tej situácii.

Nie je to ako hádzať hrach o stenu?
Nie. Verím, že úlohou nás fotografov je upozorňovať ľudí na to, čo sa deje po svete. Ukazovať im to, pred čím chcú zatvárať oči. Ale my fotografi nie sme sami, potrebujeme na to noviny, časopisy, televízie. Aby to ukázali tak, ako chceme. A to je práve ten problém.

Nebodaj máte aj vy ťažkosti s uverejňovaním fotiek?
No jasné. Čo vidíte, to je všetko už filtrované. Časopismi, ktoré majú svoju vlastnú agendu.

Chceme vidieť len krásnych a šťastných ľudí a ak už tragédie, tak stráviteľné aj pri obede?
Áno, nech je to učesané, nie príliš drsné. A aby tá pravda bola zabalená do klobásky, nech dobre kĺže dole tými malými buržoáznymi bruškami.

Môže fotograf naozaj zaznamenať pravdu?
To určite. Veď o to sa každý fotograf snaží. Preto fotí.

Nie je však fotografia vždy len istým výsekom reality?
Samozrejme. Nemôžeme povedať celú pravdu. To je naša pravda, ako ju my vidíme.

Teda môžete manipulovať s tým, čo vidíte a odfotiť to tak, ako chcete?
Ale nikdy nemanipulovať tak, aby to bolo falošné. Keď stojí šesť fotografov vedľa seba a fotia jednu scénu, každý to fotí inak, pretože je to filtrované jeho skúsenosťou, kultúrnym pozadím, jeho estetikou. Do tej hry vstupuje veľmi veľa faktorov. Ale napriek tomu je to pravda. Pretože fotografovaná situácia sa odohrá, záleží len na tom, ako ju každý fotograf vidí a zaznamená. Ako hovoril Cartier Bresson – fotka je čaro okamihu, kedy stisnete spúšť.

Keď cestujete na reportáže do krajín, ako vyzerajú vaše dni?
Stretávam sa s ľuďmi, hovorím s nimi, hľadám príbehy.

Aby sa vám ľudia otvorili a dovolili vám fotiť ich život, musia vám dôverovať. Ako to dosahujete?
Dôvera je kľúč. Ľudia vedia, kedy vám môžu dôverovať. Ľudia sú ako zvieratá, cítia. Napríklad v Afrike majú oveľa lepší zmysel, cítia tvoj strach, úprimnosť… Nie sú ešte takí otupení civilizáciou ako my.

V ktorej krajine ste zažili najsilnejšie príbehy?
Genocída vo Rwande bola veľmi silná. Všade naokolo boli haldy mŕtvol. A mne sa práve vtedy doma narodil syn a im tam deti umierali.

Ako môžete žiť so všetkými hrôzami, ktoré ste videli a zažili? Ešte ste sa z toho nezbláznili?
Ja neviem, možno som sa už zbláznil. Niektorí to nevydržia. Ja som prežil mnoho vecí, a celý život som bol vystavovaný násiliu, takže ho dokážem vstrebávať.

Neotupujete sa voči tragédiám a katastrofám postupne?
Je tam určitá miera otupenia. Už ste to videli, už vás to nepoloží! Raz som bol v Afrike s novinárom, ktorý robil reportáž o mne. Boli sme na love jaguára, a ako bežal cez rieku, zabil veľkého hlodavca, roztrhal mu brucho, valila sa krv, vnútornosti. A ja som zrazu počul bum, obzriem sa a mne tam ten "pisálek“ omdlel.

A to videl iba mŕtve zviera!
Presne tak. Ale druhý raz by už neomdlel. Pre nás už sú určité veci normálne. Napríklad odtrhnuté časti tela, ľudia roztrhaní bombami, granátmi. Lebo sme to už toľkokrát videli, a preto máme už žalúdok na to odfotiť to. Sme trošku ako chirurgovia. Je to súčasť našej profesie.

Predsa len, nemávate zlé sny?
Najmä keď sú zážitky čerstvé. Určitá trauma to, pravdaže, je. A majú ju všetci vojnoví korešpondenti.

Ako sa potom vraciate z misie do normálneho života?
Je to ťažké. Keď som sa vrátil z Iraku, kde som bol dlhý čas vo vyhrotených podmienkach, sedel som doma a nemohol som sa o tom zhovárať s rodinou. Musel som odletieť do Paríža za mojím kamarátom, ktorý sa tiež vrátil z tej vojny, a spolu sme sa o tom rozprávali.

Prídu vám potom niektoré každodenné problémy úplne banálne?
Samozrejme. Ale nikdy nechcem zabudnúť na to, že každý má svoje problémy a to sú tiež predsa len problémy. Uvedomujem si, že aj malý problém v mojich očiach môže byť veľkým problémom pre niekoho iného.

Aké potom je preniesť sa do úplne iného sveta a mať zrazu pred objektívom slávnych ľudí ako Liv Tylerovú, Bona Voxa z U2 či Jeana Rena?
Nežijem plochý život. Mám rád rôznorodosť, nové výzvy, nové situácie.

Keď ste fotili celebrity, bola to pre vás zábava, akési odľahčenie?
Nie nie, naopak. Bolo to dosť stresové, pretože do celého procesu boli zapojení rôzni ľudia, ktorí mi do toho kecali. Ale vždy som ich poslal do "prdele“. Aby som sa mohol dostať priamo k tej osobnosti.

Čo ste chceli dosiahnuť fotkami slávnych ľudí?
Určite viac ako bulvárne či ľahké módne plátky, ktoré ich ukážu dokonalých a ulízaných, ale bez ich osobnosti. Napríklad Jean Reno bol veľmi rád, že som na neho nenavliekol nejaké značkové Armani handry, ale nechal som ho v civile. Pre neho to bolo občerstvujúce, a ja som nechcel, aby bol niečo, čo nie je.

Takže tí ľudia boli radi, keď ste k nim pristupovali inak?
Niektorí áno, niektorí nie. Hlavne ženy zo mňa neboli nadšené. A ja som ich veľa ani nefotil. Na fotkách mám hlavne mužov. Frajerov, ktorí sú si sami sebou istí.

A prečo nie ženy?
Ženy sa báli, že z nich urobím niečo, čo nechcú byť. A že to celé fotenie nebudú môcť kontrolovať. Lebo ja nerobím polaroidy, ja som ich fotil na film, a ony ani nevedeli, čo ja fotím.

debata chyba