Pod názvom Galandovci – legendy slovenskej moderny 1957 – 1968 vystavuje deväť členov skupiny, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj slovenského výtvarného umenia, svoju tvorbu v Galérii mesta Bratislavy. Výstava je pre veľký záujem – doteraz ju videlo viac ako šesťtisíc návštevníkov – predĺžená do 14. apríla. A mimoriadne bude galéria otvorená aj v pondelok.
„Založenie skupiny nemalo nijaký politický dôvod. Jednoducho sme mali plné zuby tvrdého realizmu a vôbec sa nám nepáčilo, čo sa vtedy robilo v súčasnej maľbe a umení,“ spomenul Rudolf Krivoš.
Vyprovokovala ich výstava mladej generácie v Umeleckej besede slovenskej v roku 1956. Skupinka mladých výtvarníkov sa po vernisáži stretla v Mirbachovom paláci, kde bol vtedy klub umelcov. „Kompánek, Laluha, Paštéka boli starší. Končili štúdiá rok – dva predo mnou, ja som bol benjamín. Zišlo nám na um, že keď máme blízke názory na výtvarné umenie, mali by sme voľačo nabúrať v zabehanom systéme a dohodli sme sa, že o rok urobíme výstavu v Žiline,“ povedal Krivoš.
V decembri 1957 skutočne po prvý raz spoločne vystavovali v Žiline. V texte katalógu vysvetlili svoje rozhodnutie založiť skupinu. „Vznikla z vnútornej potreby navzájom si blízkych výtvarníkov, ktorí sa v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu stretli v estetických názoroch na jednej základni. Uvedomele a cieľavedome chceme vo svojej práci nadväzovať na dielo Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Miloša A. Bazovského a Cypriána Majerníka, lebo oni predstavujú najlepšie prúdy moderného a pritom hlboko ľudského výtvarného umenia.“
Od počiatku pozorne sledovali výstavy Skupiny Mikuláša Galandu ideológovia i stranícke špičky. Po druhej výstave v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka vyčítali mladým výtvarníkom, že ich tvorba pripomína „typické výplody úpadkového západného výtvarného umenia“, alebo že „urážajú robotnícku a roľnícku triedu tým, že vo svojich obrazoch a sochách im robia malé hlavy a tým chcú upozorniť na ich menšiu inteligenciu“.
„Bolo nám jednoducho jedno, čo o nás písali aj tí najväčší sekerníci. Robili sme si z toho ,srandu’. Po roku 1956 sa uvoľňovala atmosféra v spoločnosti. Neboli sme osamotení, sympatizovala s nami kopa mladých intelektuálov, takže sme mali pocit zázemia,“ vysvetlil „hovorca“ galandovcov Rudolf Krivoš.
V roku 1965 vystavovali aj v Prahe. Posledná – piata spoločná výstava galandovcov sa konala v roku 1968 v Berlíne. V tom istom roku vyšli prvé číslo ich Súkromných listov, druhé už vyjsť nesmelo.
„Asi na slávnom oddelení ústredného výboru komunistickej strany sa po roku 1969 rozhodlo, že treba zrušiť všetky skupiny. Nielen našu, ale napríklad aj literárnu skupinu okolo Miroslava Válka a Jána Ondruša. Tak všetky skupiny jednoducho zrušili,“ skonštatoval Rudolf Krivoš.
Galandovci už spoločne vystavovať nemohli, všetkých vylúčili zo Zväzu výtvarných umelcov, ich diela nesmeli kupovať galérie. Stretávali sa však ďalej. Pokúšali sa vystavovať na zväzových výstavách. Odosielali rôzne súťaže, no ich diela strážcovia čistoty umenia razantne vyhadzovali. Vtedy im pomáhali zberatelia. Aj Jan Kukal, autor projektu výstavy Galandovci – legendy slovenskej moderny.
„Išlo o to – prežiť. Nemal som pocit strachu, ani potom, čo mi na krk zavesili eštebáka, majora. Keď je človek mladý, je jednoducho drzý a odvahy má toľko, že môže rozdávať. Teraz je každý disident, kotia sa ako partizáni po vojne. Ja sa však necítim disidentom. Myslím si, že Skupina Mikuláša Galandu bola najväčším výtvarným počinom za posledných päťdesiat rokov,“ dodal Rudolf Krivoš.
