Sikora nie je fotograf, ale hľadač médií

Nekonečný vesmír, ktorý po Veľkom tresku vybuchol z jediného bodu, ohraničil Rudolf Sikora profilom vlastnej tváre. "Pozorovateľ je moja najskromnejšia fotografia," s úsmevom skonštatoval maliar, ktorého fascinujú možnosti fotografie od začiatku sedemdesiatych rokov. "Poľudšťujem vesmír, dávam mu svoju tvár," vysvetlil.

06.01.2015 09:00
debata
Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno? Foto: Rudolf Sikora
Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno? Rudolf Sikora: Nie! Nie! Áno?

Pod názvom Foto(ne)odchádzanie vystavuje v Turčianskej galérii v Martine výber z tvorby, v ktorej hrá fotografia dôležitú úlohu. „Maliar sa nestal fotografom, ale výtvarník hľadačom v možnostiach vizuálnych médií,“ pripomenula kurátorka výstavy Eugénia Sikorová.

„Fotografiu som používal, pretože je autentická. Keď som potreboval akcentovať fakt alebo myšlienku, nechcel som ich imitovať maľbou, ale siahol som po fotografii, ktorá je nezameniteľná,“ pokračoval Rudolf Sikora. Na začiatku bol cyklus Z mesta von, v ktorom opúšťa špinavé mesto a vstupuje do krásnej krajiny.

Jedinou postavou na fotografiách – objektoch – je maliar sám. Raz nesie, druhý raz tlačí pred sebou kríž. Leží na zemi, v mohyle alebo naňho padá bremeno. „Vždy som pracoval s vlastným telom, nikdy som nefotografoval nikoho iného, pretože zároveň išlo o moje malé performancie,“ povedal. Na vyjadrenie vlastných myšlienok, úvah a posolstiev odmietal používať ako model niekoho iného. Vyjadroval sa tvárou, gestom rúk či pohybom tela. A nikdy nezabudol pripomenúť meno autora negatívu, s ktorým neskôr vo fotokomore „čaroval“.

Triptych Nie! Nie! Áno? ponúka viacero interpretácií. Ako napokon každé jeho dielo. Od odmietnutia normalizácie – počas ktorej bol aktívny na neoficiálnej alternatívnej scéne výtvarného umenia – až po ironický úškľabok nad slabosťou a nemorálnosťou prisluhovačov režimu, ktorí strácajú vlastnú tvár. Keď hovorí nie, jeho tvár je jasne čitateľná, keď prikyvuje ako poslušný sluha a vykonávateľ hoci aj najnezmyselnejších rozkazov, stráca tvár kontúry a mení sa na rozmazanú machuľu. „Bolo to vyjadrenie môjho názoru, musel som tie gestá urobiť ja sám,“ vysvetlil Rudolf Sikora.

Často pracuje so symbolmi narodenia a smrti, hviezdičkou a krížom. „Každý sa narodí a zomrie. Všetci sme na tomto svete len dočasne, ale život odovzdávame ďalej. Existuje nekonečný kolobeh života, ktorého sme súčasťou,“ pokračoval. Symboly mu slúžia aj na vytváranie vlastných vesmírov, v ktorých nahrádzajú spoločenstvá vzdialených hviezdnych objektov. Buduje symbolické pyramídy a mohyly, v ktorých spája vízie dokonalej harmónie vnútorného i vonkajšieho vesmíru.

„Mám tridsaťdeväť vyvolávacích postupov. Mojou hlavnou prácou bolo kúzlenie vo fotokomore. Používam, samozrejme, ako nové médiá, ale človek nesmie podľahnúť myšlienke, že počítač za neho urobí všetko. To nie,“ zdôraznil Rudolf Sikora. Fotografie lepí na drevo, prenáša na kameň či hliníkové fólie a komponuje z nich fotokoláže, objekty alebo inštalácie. „Aj moje maľby prechádzali do objektov. Keď položím fotografiu na zem, objekt je silnejší ako štvorec či obdĺžnik fotografie na stene,“ vysvetlil výtvarník. Na konte má desiatky samostatných a tucty kolektívnych výstav aj v najprestížnejších svetových galériách, ktoré majú jeho diela vo svojich zbierkach.

Výstava Rudolfa Sikoru Foto(ne)odchádzanie bude v Turčianskej galérii v Martine do 1. februára. Je z kategórie tých, ktoré si rozhodne netreba nechať ujsť. Pozýva na tichý dialóg o večných otázkach ľudstva, o smrteľnosti i slabostiach jednotlivca aj ľudských spoločenstiev.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #fotografie #výstava #maliar #Rudolf Sikora
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy