Juraj Bartusz: Nezmestíme sa do kože

Umenie je ako každé iné povolanie, tvrdí Juraj Bartusz. Sochár a multimediálny umelec patrí k výrazným postavám slovenskej výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia. Výber z tvorby predstavuje v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.

27.08.2010 14:00
Juraj Bartusz pred plátnom Maľba za 20 sekúnd,... Foto:
Juraj Bartusz pred plátnom Maľba za 20 sekúnd, ktorý je súčasťou jeho výstavy v Slovenskej národnej galérii.
debata

Máte rád experimenty. Veľké plátno dva krát tri metre ste namaľovali za dvadsať sekúnd. Dôvod?
Chcel som dokázať, čoho som schopný. Vyskúšať si vlastné limity. Ale zahrával som sa so životom. Skoro som stratil vedomie, srdce mi mohlo vyskočiť z hrudníka. Už nikdy viac som to neskúšal.

Čím vás provokoval fenomén času?
Je to moja veľká téma. Už dávno ma zaujala Einsteinova teória časopriestoru. Pozrite sa na filmový záznam tvorby mojich Časopriestorových malieb, ktorý je súčasťou výstavy. Zachytáva, ako som ich robil. Stanovil som si čas – niekoľko sekúnd – a farebným gestom som doslova zo seba „vylial“ momentálny stav vlastného vnútra. Pri takomto spôsobe tvorby nie je možné kalkulovať, treba dodržať čas. Zaväzujúce je jedine to, aby som nevyšiel z formátu. Drží ma to doteraz, pretože nič opravdivejšie neexistuje.

V šesťdesiatych rokoch vás fascinoval svet kozmu.
Akoby nie. Gagarinov let do kozmu, to bolo niečo fantastické. Ľudstvo sa dokázalo odpútať od matičky zeme a urobiť prvý krok na ceste do vesmíru. Bol to úžasný vedecký a technický pokrok. Je len samozrejmé, že sme to prežívali s nesmiernym vzrušením. Keď som robil kozmické figúry, dospel som aj k časopriestorovým plastikám. Niektoré sú poskladané aj z viac ako tristo kusov. Lamely sú zavesené na centrálnej osi a možno ich otáčať nezávisle od seba, čiže vo výtvarnom objekte je aj ten časový posun.

Ako vnímate toto očarenie dobývaním kozmu s odstupom desaťročí?
Dnes je to úplne iné. Zdá sa, že sa už nezmestíme do svojej kože. Na zemi by to malo vyzerať inak. Život by mal mať budúcnosť. Nie tak, že na našej planéte sú stále samé vojny či vyhrážanie sa vojnovými konfliktami. Ja vojnu nenávidím.

Spomienka na zranenie z konca druhej svetovej vojny?
Mal som vtedy dvanásť rokov. Neďaleko mňa vybuchol granát. Našťastie niečo zachytil strom, čo stál neďaleko. Mne zachytilo ruku a nohu, len sa pozrite. Najskôr som bolesť vôbec necítil, ale po čase to bola hrôza. Do nemocnice som sa dostal v poslednej chvíli. Vyzeralo to, že neprežijem. Aj to je dôvod, prečo nemám rád vojny. Aj preto som inicioval podpisovú akciu proti vojne v Iraku so svojom druhou manželkou Janou Bodnárovou.

Ilustrovali ste dve jej knihy pre deti. Aká to bola skúsenosť?
Bola to veľmi príjemná a krásna práca. Ilustrátori si časom vypracujú vlastný štýl. Ja však nie som ilustrátor, práve to bolo na mojej tvorbe ilustrácií zvláštne. Urobil som niekoľko návrhov a manželka si z nich vybrala. Občas, keď niečo pekné napíše pre deti, dotvorím jej knihu obrázkami. Naposledy to boli Koníky v cvale.

Ako vzniklo Úradné potvrdenie? Textom, fotografiami a hlavne pečiatkami ste zaznamenali jeden svoj deň.
Bolo to v roku 1971. Opäť sa dostali k moci dogmatici. Strana urobila čistky, dubčekovcov hodili cez palubu. Výtvarníci sa nesmeli stretávať na podujatiach viac ako traja naraz. Zväz výtvarných umelcov to zakázal. Keď sme sa chceli stretnúť, bolo treba písomne si vyžiadať od zväzu povolenie. Úradné potvrdenie bolo mojou reakciou na túto situáciu. Jednoducho som si dal potvrdiť, čo som robil od rána do polnoci. Nikdy som nebol píšuci autor, no na môj text ktosi povedal, že je to úplne ako nový román.

Podľa vás má každá doba svoju dušu. Ako ste vnímali jej premeny od začiatku šesťdesiatych rokov, keď ste absolvovali štúdiá na pražskej Akadémii výtvarných umení?
Obyčajný človek žije zo svojej práce a o politiku sa veľmi nestará. Vie sa však vzoprieť, keď je tlak veľmi silný. A to si veľmi cením. V umení boli šesťdesiate roky časom nádychu. V tom čase tu existovala moderna, ktorá mala určité postupy aj určité limity. Za to obdobie sa vytvorilo veľmi veľa kvalitných umeleckých diel. Časom sa však už moderna nevedela vymknúť obvyklým postupom, obvyklému rozmýšľaniu. Nastúpila postmoderna, ktorá otvorila individuálne mytológie, dejiny. Mohli ste si vymýšľať, prišli inštalácie a ďalšie možnosti pre výtvarné umenie. Bolo to ohromné, výtvarník mohol byť skúmavým človekom a prísť s úplne novými vecami. Napokon, chcela to doba.

Riaditeľka SNG na vernisáži povedala, že výstava je potvrdením najvyššej kvality. Aký ste mali pri jej slovách pocit?
Popravde? Bol to veľmi úsmevný pocit. Naskutku. Pre mňa takého hodnotenia nie sú vôbec dôležité. Ani najmenej, naozaj.

A čo je pre vás teda dôležité?
Najdôležitejšie pre mňa je to, že mám slobodu na tvorbu. Napríklad po revolúcii bolo na Vysokej škole výtvarných umení prijímacie konanie na miesta pedagógov. Uspel som. Mohli sa založiť nové ateliéry. Ja som viedol ateliér slobodnej kreativity. Nechcel som ani známkovať, je to hlúposť, ale napokon nedá sa neznámkovať. Vychoval som vynikajúcich mladých umelcov, ktorí sú už známi.

Prečo ste sa po čase vrátili do Košíc?
Po desiatich rokoch v Bratislave som začal rozmýšľať o tom, že by bolo dobré niečo podobné založiť v Košiciach. Žili tam veľkí umelci, Jasuscha či Jakobyho v Bratislave nemáte. Aj sochár Jozef Jankovič podporoval moju myšlienku. Presadiť ju však bolo veľmi ťažké, v Košiciach sa o tom nechceli ani rozprávať. Som však tvrdohlavý, takže na myšlienku napokon pristúpila Technická univerzita. Aj keď nápad prešiel vo vedení jediným hlasom.

Na Katedre výtvarných umení a intermédií Technickej univerzity v Košiciach učíte už desať rokov.
Veru desať, ale už to chcem nechať. Mám sedemdesiatsedem rokov, beriem lieky na srdce, takže si na seba musím dať pozor. Rád by som, aby na moje miesto prišli mladí.

debata chyba
Flowers