Foto: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2013
Aj fotografie z Ďurčinej pri Rajci, Rajca, Terchovej a Čičmian objavíte na stránkach monografie Igor Grossmann: Moja dedina. Dokumentuje úvodnú tvorivú etapu autora, ktorý v polovici päťdesiatych rokov oživil charakter slovenskej fotografie. Aj tým, že sa vyhýbal vtedy diktujúcej propagande a strojenosti. Predstavuje niekoľko desiatok doteraz zväčša nepublikovaných čiernobielych fotografií, ktoré vznikli v rokoch 1953 až 1968.
"Ticho prírody, práca roľníka na poli, šantenie detí, strasť a chudoba a čaro ľudového umenia, ľudových zvykov – všade neomylná proporčnosť. Tento život ma uchvacoval, začal som ho fotografovať a to sa mi stalo na niekoľko rokov zmyslom života.“ Prezrádza Igor Grossmann (1924 – 2013), ktorého citátmi je kniha popretkávaná.
Svedok miznúceho sveta
"Namiesto vratkej chôdze po tenkom lane povrazolezca kráčam sám po nevyšliapanej, ale istej ceste vpred.“ Hovoril o svojej fotografickej kariére. Kým nezavesil koncom šesťdesiatych rokov povolanie lekárnika na klinec, bol obraz dediny a jej premeny Grossmannovou hlavnou témou. Mestský človek, ktorého zaujímali všetky druhy umenia, ju začal objavovať po tom, čo mladého "apatykára“ (ako ho dedinčania familiárne prezývali) preložili do Rajca.
Starena s vnučkou vychystané vo sviatočnom na nedeľnú omšu. Nevesta, brodiaca sa snehom. V jej stopách ako husi ženích s dáždnikom a svadobní hostia. Chlap s pluhom, ťahaným párom volkov. Ženičky, ktoré vykopávajú a zbierajú zemiaky. Spiace dieťa v zavesenej plachietke. Na senách. Stareny v kostole. Zabíjačka. Hudci… Veľké udalosti aj všedná každodennosť.
„Snažil som sa podať výpoveď. Obrazovú výpoveď o svojich zážitkoch, záznam určitého dejinného úseku, ktorého som bol svedkom. Bolo to na prelome čias, keď súčasná civilizácia začínala dobýjať posledné bašty pôvodných tradícií. Mal som šťastie byť svedkom pomaly miznúceho sveta.“ Priznáva Igor Grossmann.
Fotografie, pripomínajúce dokumenty etnografov, sa prelínajú so zábermi, evokujúcimi výtvarné diela. Nejeden „obraz“ by Grossmannovi mohli závidieť aj poprední predstavitelia konštruktivizmu či abstrakcie.
"Výtvarné umenie bolo pre mňa náboženstvom. A fotoaparát prostriedkom na zachytenie dojmu a názoru na to, čo zobrazujem. Nie, nechcem rozbíjať formu, chcem dodržiavať zákonitosti výtvarného umenia.“ Zdôrazňoval autor, ktorý neskôr vlastnú umeleckú dráhu charakterizoval slovami: "Od úsilia o realizmus, od realizmu k abstrakcii a od abstrakcie k archetypu.“
Dvere do trinástej komnaty
Po publikáciách Metamorfózy skla, Obrazy odviate časom, Osobnosti slovenskej kultúry, Okamihy návraty, Vybrané z archívu času uvažoval Igor Grossmann aj o knihe fotografických esejí, venovaných téme slovenskej dediny. Plány mu zhatila smrť, žilinský rodák zomrel 4. augusta 2013 v Bratislave.
Úvahy však nenechala zapadnúť prachom zabudnutia Anna Schirlbauer. Vo Viedni žijúca historička kultúry, scenáristka, režisérka a Grossmannova dcéra, ktorej esejistické texty otvárajú čitateľovi dvere do fotografovej trinástej komnaty. Napokon – odmalička bola "pri tom“. Keď s rodinou putoval krajinou, aby objavoval najzaujímavejšie zábery. Aj keď v tmavej komore vyvolával a zväčšoval svoje fotografie. Pútavým rozprávaním umožňuje nahliadnuť do mysle ambiciózneho a vzdelaného tvorcu, aj do alchýmie tvorby a technologických postupov najlepšieho fotografa medzi lekárnikmi a najlepšieho lekárnika medzi fotografmi.
Kniha Moja dedina Igora Grossmanna zvečňuje prchavé okamihy sveta, ktorý sa dávno vytratil. Aj majstrovstvo autora, ktorého osobitý rukopis vychádzal z dôverného poznania prostredia aj diania na svetovej výtvarnej i fotografickej scéne. Reprezentatívna publikácia magnetizuje vizuálnym a slovným dialógom moderného fotografia aj zasväteným pohľadom do zákulisia jeho tvorby i súkromia.
