Macek: Kľúčová je výstava Nepokojné médium

"Dôležité je, že sme tak dlho vydržali. Výdrž sa odráža v kvalite výstav," povedal Václav Macek. Riaditeľ medzinárodného festivalu Mesiac fotografie, ktorého 20. ročník sa začne 2. novembra.

29.10.2010 13:00
Václav Macek Foto:
Václav Macek
debata

Pripravili ste k jubileu aj niečo výnimočné?
Povedali sme si, že za málo peňazí urobíme veľa muziky. Pripravili sme fotografický summit. Z každého kontinentu sme vybrali významného fotografa, takže v novembri sa v Bratislave zrazu stretne päť kontinentov. Africkú scénu reprezentuje nositeľ ceny Hasselblad Malick Sidibé, Európu Martin Parr, Áziu Chien-Chi Chang, Ameriku argentínsky autor Marcos López, ktorého fotografie sú na hrane provokácie, gýča a vážneho umenia, a Austráliu zastupuje Polifexi Papapetrou.

Martin Parr a Chien-Chi Chang pracujú pre agentúru Magnum. Aká je ich tvorba?
Parr je britský autor, ktorý v osemdesiatych rokoch fotografiami vtipne ironizoval strednú vrstvu z prímorských letovísk. V tomto svete zostal, akurát to robí celosvetovo. Cyklus, ktorý prezentujeme, je o luxuse. O ľuďoch, ktorí majú veľa peňazí a nevedia, čo s nimi. Sú to jemne podpichujúce a pútavé fotografie. Chien-Chi Chang je klasický dokumentarista. Robí portréty vždy dvoch pacientov psychiatrických kliník, ktorí sú spútaní reťazami. Pred kamerou sú totálne otvorení. Človek má pocit, že také jednoduché fotografie by urobil aj on. Ale nie, v tom je jeho majstrovstvo. Jednoduché fotografie majú výbornú atmosféru a neuveriteľnú hĺbku postáv, aj keď sú to outsideri spoločnosti. Obaja prídu aj osobne a budú mať prednášky na Vysokej škole múzických umení.

Aj tento rok uvediete výstavu World Press Photo. Kedysi bola pre festival pridrahá.
Zlacnieť nezlacnela, ale našli sme sponzora. Bez neho by tu nebola, pretože výstava stojí 14-tisíc eur.

Časť festivalu venujete autorom strednej Európy, koho predstavíte tento rok?
Sústredili sme prezentáciu výnimočných diel z dejín fotografie tohto regiónu. Prezentujeme fotografie Drtikola, Witkacyho, Rodčenka a Lisického, autorov prvej polovice 20. storočia. Absolútne špičkové diela sú vyšperkovaním festivalu.

Čím môžu osloviť súčasníka?
Na ich fotografiách stojí naša kultúra, to sú jej základy. Napríklad portréty Witkacyho… V čom sú iné ako autoportréty dnešných dvadsaťpäťročných umelcov? Ako sa oni posunuli ďalej? Čo iné objavili v duši človeka alebo seba samého? Vidieť Drtikola a jeho prístup k aktu, od neho pokračuje línia až po Tona Stana. Vidieť Lisického a Rodčenka zasa znamená spoznávať, čo je propaganda a čo dokumentárna fotografia. Kde je prílišné ponúkanie sa zadávateľovi práce a kde je autentický názor. Pre mňa znamenajú súčasť kultúry, ktorú neviem vymazať.

Ako ste zaostrili na slovenskú fotografickú scénu?
Kľúčová je pre ňu výstava Nepokojné médium – Slovenská fotografia 1990 až 2010. Najväčšia výstava, ktorá bude v centrálnom priestore Domu umenia. Vystavuje zhruba päťdesiat autorov od Fischera a Sikoru až po najmladších autorov. Ide o zhrnutie toho, čo sa vytvorilo na slovenskej fotografickej scéne za posledných dvadsať rokov.

Čo sa teda vytvorilo?
Zo zberu materiálu na mňa sála veľmi silná energia. Najprv sa zdalo, že keď príde digitálna fotografia, tak to proste zakape. Že umelci nedokážu nájsť kľúč a skončia pri jednoduchých surrealistických riešeniach a hraní sa v počítači. A poctivá bude analógová fotografia. Vôbec to tak nie je. Odrazu je evidentné, že diela z konca desiatych rokov 21. storočia sú veľmi nápadité a veľmi silné. Dokážu spájať napríklad v prípade Klimu módu s brutálnym dokumentom. Pre mňa je posolstvom výstavy, že na slovenskej fotografickej scéne je veľa poctivého hľadania. A veľa zaujímavých autorov, ktorí dokazujú, že fotografia ako výrazový prostriedok je neustále neuveriteľne príťažlivá aj pre mladú generáciu.

Samostatnou výstavou predstavíte tvorbu Roba Kočana. Čím si vyslúžil pozornosť?
Pre slovenskú fotografiu je Robo Kočan výrazná osobnosť. Vysokú školu výtvarných umení skončil pred trinástimi rokmi. A jeho dielo sa vyvíja od prvých luminografií cez úzkostné vízie, ktoré robil v prvej polovici desiatych rokov 21. storočia, až po súčasné fotografie. Nestagnuje, posúva sa ďalej.

Prečo ste siahli po fotografiách Jána Cifru?
Je to autor, ktorý zomrel v roku 1959, keď mal tridsať. Slovenská národná galéria dostala do daru dvesto negatívov od dedičov. Aurel Hrabušický z nich vybral tridsaťpäť fotografií z rokov 1955 až 1957. Je v nich neuveriteľná civilná, radostná a pokojná atmosféra života, ktorý už dnes nie je. Obrazy lunaparkov, ulice, detí sú veľmi prirodzené a harmonické – akoby neexistoval čas a priestor. Niečo podobné už človek nemá šancu zažiť, lebo doba je stále hektickejšia.

Konečne vyjde kniha Dejiny európskej fotografie 1900 – 1938.
Je to megaprojekt. Neviem, či si to ešte niekedy zopakujem. Európska fotografia, to je tridsaťštyri krajín, tridsaťštyri autorov. V každej krajine je niekoľko inštitúcií, ktoré požičiavajú fotografie. Už len získať ich… Potom preklady, popisky pod fotografie… Boli to štyri roky roboty. Projekt by mal pokračovať, ale všetko závisí od toho, aký bude mať ohlas. Ak dobrý a predá sa, môžem zaplatiť druhý diel.

Krst bude mať v Paríži 18. novembra. Prečo nie v rámci Mesiaca fotografie.
Pôvodne mal byť 4. novembra v Bratislave. Musel som však zháňať peniaze, práca sa natiahla, takže sme ju nestihli vytlačiť. A prečo v Paríži? Je to marketingovo najlepšia adresa, lebo v tom termíne sú v Paríži všetci, čo vo fotografii niečo znamenajú, na Paris Photo.

Výstavy 20. ročníka Mesiaca fotografie (výber)

Martin Parr: Luxus
vernisáž: 2. novembra
Britský dokumentarista kriticky reflektuje modernú spoločnosť bohatých. Člen agentúry Magnum
Dom umenia

Chien-Chi Chang: Reťaz
vernisáž: 5. novembra
Rodák z Taiwanu sa venuje dokumentárnej fotografii. Člen agentúry Magnum.
Galéria Médium

Robo Kočan: Príbehy
vernisáž: 2. novembra
Slovenský autor sa venuje umeleckej fotografii. Často vystavuje v zahraničí.
Dom umenia

Witkacy: Psychoholizmus: portréty a autoportréty
vernisáž: 4. novembra
Stanislav Ignacy Witkiewicz, poľský dramatik, spisovateľ, maliar a fotograf.
Slovenská národné divadlo

debata chyba