Je niečo, čo neviete namaľovať?
Veľmi ťažko sa mi maľujú pekné veci. Mám s tým vnútorný problém – akoby ma tlačili ku gýču. Len čo chcem urobiť krásnu ženu, začnem sa báť sám seba: čo sa mi z toho vyvinie, či nebudem podliezať. Radšej maľujem veci expresívnejšie, menej uhladené, ako vyleštené a vyvoňané obrázky.
Ale vedeli by ste namaľovať všetko?
Namaľovať sa dá hocičo, iná vec je, či to niekto z obrazu aj správne odčíta. Západ aj východ slnka sa maľujú úplne rovnako. Ak chcem, aby bol obraz presne pochopený, musím mu dať popisný názov. Aj tak to nie vždy vyjde. Ak maliar nechá výklad na diváka, je to slobodnejšie pre oboch.
Nepodráždi vás, keď niekto nerozumie vášmu obrazu?
Nie. Ja som rád, keď sa nájdu iné výklady, vysvetlenia. Málokedy maľovaním niečo tvrdím, skôr sa pýtam. Fundamentalistický nie som ani ja sám, a teda ani moje obrazy nemôžu byť fundamentalistické. Často prekvapia aj mňa. Rád si čítam, čo o mojich obrazoch píšu teoretici, lebo sa vlastne dozviem, o čom maľujem.
Mnohí ľudia sú rozpačití z moderného výtvarného umenia. Hanbia sa, že sú neschopní pochopiť umelca. Stretávate sa s tým?
Iste, aj ja to vidím. Výtvarné umenie sa od konca 19. storočia odkláňa od vnímateľa. Na to, aby ho aspoň trošku pochopil, musí vynaložiť väčšiu námahu. Niekedy diváka umenie až odstrkuje, či dokonca sa mu vysmieva. Myslím si, že to nie je dobre, ale neviem, čo sa s tým dá robiť.
Je možné vrátiť sa? Stanoviť nové pravidlá?
V posledných desaťročiach sa tak strašne rozrástlo všetko to, čo sa za umenie považuje, že cesta späť k pravidlám neexistuje. Našťastie, tento nárast priniesol so sebou aj väčšiu možnosť vybrať si pre seba to najlepšie. Kedysi bolo na prvý pohľad jasné, či obraz je komponovaný do zlatého rezu, či sú farby harmonicky zladené a postavy sú namaľované v správnych proporciách. Ak áno, bolo to umenie. Dnes už tieto kritériá neplatia. Ani nijaké nové pravidlá. Podľa mňa je súčasné umenie omnoho rozmanitejšie, slobodnejšie a zábavnejšie. To je jeho výhoda.
Platí však ešte aspoň to, že výtvarník by mal vedieť kresliť? Ovládať základ remesla?
Pre mňa je to dôležité. Základy remesla by sa mali študovať – je to báza, ktorá dáva možnosť ďalej sa rozvíjať, hľadať iné spôsoby vyjadrenia a pritom netápať v úplnom vzduchoprázdne. Ja som však predsa len trochu „stredoveký umelec“. Sú tvorcovia, ktorí remeslo nepotrebujú, dokonca by im bolo na škodu.
Vy ste sa menili? Mali ste napríklad obdobie, keď vás bavilo robiť pekné veci? Boli ste v mladosti romantik?
V škole sme sa učili maľovať realisticky, podľa modelu, a keď bol pekný model, bol pekný aj obrázok. Vo voľnej torbe sa mi to však nikdy nedarilo. Sú ľudia, ktorí sa zameriavajú na peknú maľbu a robia to dobre, ale ja to neviem. Mňa to obmedzuje. Potrebujem totiž maľovať rýchlo. Keď pocítim podnet, musím sa s celou silou do toho oprieť. Nedarí sa mi robiť pomaly, po častiach, vracať sa a naladiť sa znova na tú istú náladu. Musím to urobiť jedným dychom.
Takže ani nemáte čas byť v maľbe nežný?
Som „hrozne“ nežný!
Rešpektujú vás aj umelci zo staršej generácie. Svojimi dielami ste doplnili knižku Lasicu, Janovica a Vilikovského Tri kostoly, chystáte s nimi ďalšiu – Tri lásky, Milan Lasica dokonca komentoval vaše obrazy v knihe Milanchólia. Ako prišlo k spolupráci?
Tri kostoly, to bol nápad Tomáša Janovica, ako spojiť ľudí rôzneho vierovyznania do jednej knihy. On bol iniciátorom. Ja som bol len pripojený, ale rád. Cítim sa s pánmi veľmi dobre. Milanchólia vznikla ináč. Robil som plagáty pre SND a potom pre Štúdio L plus S. Po premiére Garderobiera sa Milan Lasica len tak medzi rečou zmienil, že by rád napísal knihu o mojich obrazoch. Bola to len sekundová zmienka, ale ja som nezaváhal a na druhý deň som mu doniesol katalógy, kresby a reprodukcie obrazov. Myslím si, že v tej chvíli by bol radšej, keby som bol na to zabudol, ale ja som ho stále atakoval. Trvalo asi dva roky, kým sme knihu dotiahli do finále.
O vašej tvorbe vychádza veľa kníh…
Teraz to tak vyzerá. Keďže som v posledných rokoch namaľoval veľké cykly, chcel som ich mať zdokumentované. Zhodou okolností ma oslovil k spolupráci Slovart, získal som grant, zobral som si pôžičku, našiel sponzorov, vynaložil som veľa úsilia, ale mám teraz dve pekné knihy o svojej tvorbe – Veľké veci a Očistec.
Maliar pracuje osamote v ateliéri – necítite sa niekedy "mimo“?
V ateliéri mi je samému dobre, som však troška mimo miestneho umeleckého prostredia. Nie som členom nijakého umeleckého spolku, neučím na škole, ani nie som združený pri nejakej galérii. Radšej sa s kamarátmi stretávam v „malých“ zostavách a „veľkých“ debatách pri víne a cigare. Často sa chodím do Danubiany, tam som spokojný. Tam som mal aj svoju najväčšiu výstavu.
Aký je výtvarný život u nás? Žije to tu, vrie?
Ako vravím, nie som ten pravý na takéto hodnotenie. Z môjho pohľadu veľké galérie robia, čo môžu a dokážu (našťastie je blízko Viedeň). Zaregistroval som malé sympatické súkromné galérie, existujú aukcie, ale galerijný systém, obchod s umením, agenti, to nefunguje vôbec.
Často cestujete – ako to je inde?
Teším sa z kultúrneho prostredia. V lete som bol v Toskánsku. V jednom nenápadnom mestečku, Pietra Santa, bolo asi dvadsať kvalitných malých galérií. To je výnimočné aj na miestne pomery, ale úchvatné. V Linzi a Grazi som si bol konečne pozrieť veľké galérie súčasného umenia. To mi spravilo radosť. Viedeň je pre mňa oáza. Mám rád mestá plné umenia.
V móde sú skôr praktické nákupy v Rakúsku. Ako je to so samotnými výtvarníkmi? Sú v kurze ako muži?
Kým prídem do ateliéru, musím sa predrať zástupom roztúžených modeliek, ale už som sa s tým naučil žiť…
Ale vážne – rozmýšľate niekedy o láske?
Ja nie som na vzletné vyjadrenia, ale – aj tak sa celý život točí okolo lásky. Aj ja ju stále riešim. Nie je dňa, aby som na ňu nejakým spôsobom a v rôznych formách nenarazil – či už je to láska k žene, k deťom, k umeniu, k životu, k mojej práci. Keby som však toto videl napísané niekým iným, tak by som si pomyslel, že ten človek sa zbláznil.
Voláte sa Marek, čo je aj rodné meno vašej mamy. To bol zámer nazvať vás jej priezviskom?
Áno, moja mama sa volala za sloboda Marková, dedo bol Michal Marek, a tak moje finálne meno je spojením dvoch priezvisk – Marek a Ormandík. V Kremnici som bol jediný Marek v široko-ďalekom okolí. Vtedy to bolo ešte zriedkavé meno.
Váš otec je známy sochár, ale mama bola tiež výtvarníčka…
Mama študovala fotografiu na ŠUP. Po jej skončení sa odsťahovali s mojím otcom do Kremnice. Celý svoj dospelý život učila na tamojšej umeleckej škole základy fotografie. Zomrela, keď som mal 22 rokov.
Zostalo medzi vami niečo nedopovedané?
Z domu som odišiel študovať do Bratislavy, keď som mal štrnásť. Odišiel som v období pubertálneho vzdoru, takže sme si neboli natoľko blízki, ako v mojom detstve. Keď som už bol v období, že by som sa vedel lepšie s mamou pozhovárať, zomrela.
Máte po nej kučeravé vlasy?
Áno. Nedávno som si uvedomil, že už zabúdam na jej zjav, jej tvár. Ako keby som si pamätal iba to, čo vídam na fotografiách. Odchádza mi jej ozajstná podoba. Mama mi stále chýba. Uvedomil som si, že prešli aj roky, keď som vôbec nepoužil slovo mama. Úplne sa vytratilo z môjho slovníka. Čudné.
Vaša manželka je tiež výtvarníčka, aj vaši synovia budú pokračovať v rodinnej profesii? Budú výtvarníci?
Renáta sa práve chystá na decembrovú výstavu v Liptovskom Mikuláši. Starší syn Mišo by chcel študovať intermediálny odbor na Pražskej akadémii , lebo ho okrem maľby zaujíma aj film, animácia, hudba a snaží sa to spájať. Malý Max kreslí Frankensteinov. Vždy sa zaľúbi do nejakej postavy a stále ju maľuje. Teraz preferuje Michaela Jacksona.
Jackson inšpiroval mnohých, aj výstredného amerického výtvarníka Jeffa Koonsa, ktorý bol ženatý s pornohviezdou Cicciolinou. Aký máte názor na umelcov, ktorí vedia na seba upozorniť škandálmi?
Nech každý robí, ako len chce. Súčasné maliarstvo ma veľmi zaujíma, ale na škandály sa nechytám. Koons je podľa mňa výborný umelec, nielen pre sex s Cicciolinou. Iná vec je, že dnes musí výtvarník na seba upútať pozornosť, ak chce, aby si ho svet všimol. Je strašne veľa umenia, ťažko sa v tom orientuje. Sú umelci, ktorým je prirodzené dať o sebe nahlas vedieť, u nás to však nie je zvykom. Vlastne chýba nápadnejšia reklama.
Taká akú má Harry Potter. Poznáte ho?
Nečítal som ho, ale bol som asi na dvoch filmoch o Harrym Potterovi so synom Mišom. Poznám aj lepšie filmy a určite nie som na Harryho maniak.
Vo februári budete mať vo Viedni výstavu. Viete, čo budete robiť potom?
Nemám vymyslený nový projekt. Čo sa týka veľkých obrazov, práve tápam. Nie je problém pokračovať, ale nájsť niečo nové. Nemám náboj. Ja potrebujem špeciálny podnet. Moje obrazy možno pre ľudí vyzerajú podobne, ale ja, aby som ich urobil, potrebujem vždy nové impulzy.
Kedy prichádzajú nápady?
Pri práci. Stále robím a hľadám to, o čom by ma bavilo rozmýšľať maľovaním dlhší čas. Je to asi tak: Viem, čo chcem robiť, ale zatiaľ neviem prečo. Musí sa objaviť niečo, čo ma bude dráždiť.
Marek Ormandík
Narodil sa 19. decembra 1968 v Bratislave. Patrí k najvýznamnejším aj najvystavovanejším slovenským maliarom strednej generácie. Nedávno vystavoval v Sýrii, jeho obrazy viseli už v Ríme, Paríži, Berlíne, Moskve, Prahe, Budapešti, vo Washingtone, v Tokiu… Práve chystá výstavu vo Viedni. Nie náhodou jeho obrazy komentoval v knižke Milanchólia divadelník Milan Lasica: je v nich dramatickosť veľkých javiskových scén. O jeho diele vyšli knižky Polčas rozpadu, Očistec, Veľké veci. Na knižných pultoch sa každú chvíľu objavia ilustrácie Marka Ormandíka k Perinbabe Ľubomíra Feldeka a ku knihe krátkych textov Tomáša Janovica, Milana Lasicu a Pavla Vilikovského – Tri lásky. Marek Ormandík žije v Bratislave, je ženatý, má dve deti.
