V roku 1966 spisovateľ Dominik Tatarka predstavil kultúrnej obci Kompánkových drevených penátov na pozadí veľkej európskej výtvarnej tradície porozumieť ľudským tvarom. V spojení s prastarým sochárskym materiálom vnímal ich funkcionalitu zviazanú s osudom človeka. Napokon ich označil ako moderné fetiše a totemy, doslova "ochranné božstvá nášho detstva”.
Tatarka sa ešte viackrát nadchol tvorbou talentovaného výtvarníka, no najmä v rokoch 1968 a 1969 v Kompánkovej soche videl komunikatívny znak spoločenstva a vyzdvihol jej "trojnásobnú funkciu bytia: ako znak, objekt a interpret”. Vyzdvihol teda ich – v tom čase osudovo zneváženú – "aktivitu a slobodu”. Ale nemýľme sa, spisovateľ dobre vedel a dobre napísal, že byť prítomným znamená pripomínať a pripomínať sa. "Dielom všeľudských kultúrnych a osudových súvislostí.” Práve za také považoval aj dielo Vladimíra Kompánka.
Roky normalizácie originálnemu umeniu nepriali, priali len tomu posluhujúcemu. Napriek tomu Kompánek vystavoval. Vystavoval originálne drevené hračky a komorné sošky, ktoré ešte v čase prajnejšom Dominik Tatarka pomenoval – sochy do ruky.
Ponovembrová skutočnosť Kompánkovi otvorila štedrú náruč výstavných príležitostí, záujmu o jeho výtvarné dielo i zaslúžené uznanie. Chýbalo len ozaj vrelé porozumenie typu a charakteru onoho tatarkovského.
S Vladom Kompánkom sa naše cesty zopár razy popretínali a zasa sa načas vzdialili. Považujem za významné, že sme v roku 1968 spolu priviedli na slovenský svet jediné číslo Súkromných listov Skupiny Mikuláša Galandu, ktoré sme – opití nádejou – považovali za štart budúceho periodika. A že som roku 2004 pri písaní monografie strávil s jeho sochárskou i maliarskou tvorbou čas porozumenia s oným tvarom, zviazaným s osudom človeka.
Je mi úprimne ľúto, že osud Vladimíra Kompánka sa naplnil 21. januára 2011. Vlado mal 83 rokov a svojmu originálnemu dielu prichystal dobrú budúcnosť.
