Erotické fotografie vám vyniesli medzinárodné uznanie. Čím vás zvábil svet nahých ženských tiel?
Nikdy som netúžil robiť akty. Pochybujem, či som vôbec v škole nafotil jediný. Absolútne ma neťahali. Keď som začal fotografovať, nevyberal som si prácu. Každá bola pre mňa vzácna. Neskôr, keď som robil módnu fotografiu, mal som more modeliek, ktoré mi ukazovali svoje portfóliá. Pri práci som sa ich vždy pýtal, či by nemali záujem fotiť aj nejaké osobné veci. Ale nemal som na mysli akty. Raz prišla jedna modelka so slovami: Yuri, zabudla som si šaty! Povedal som, to je v poriadku, skúsime to bez šiat. Padol som do fotografovania aktov nechtiac.
Modelky na vašich aktoch vyzerajú ako akrobatky.
Keď som sa s niektorými skamarátil – a mnohé poznám veľmi dobre – s prekvapením som zistil, že mnohé z modeliek boli tanečnice a baletky. Tancom si privyrábali, a preto boli také ohybné. Aj posledná žena, ktorej cyklus najnovších aktov vystavujem v Galérii mesta Bratislavy, je úžasne vyšportovaná. Pritom má tuším viac ako štyridsať rokov.
Kde ste ju objavili?
Ona si ma našla cez internet. Je zdravotná sestra a fotografka, chcela, aby som ju fotografoval. Veľmi dobre sa mi s ňou pracuje, lebo rozumie tomu, čo chcem. Teraz je ochotná fotografovať sa, kedy chcem. Žije ďaleko od Toronta, takže to nie je jednoduché, ale stojí mi to za to. Nájsť človeka, s ktorým sa dobre spolupracuje, začína byť stále ťažšie a ťažšie. Voľakedy mi bolo úplne jedno, s kým fotografujem, teraz mi na tom záleží. Nechcem totiž strácať čas.
Mali ste štyridsať a už ste žili v Kanade, keď ste sa dozvedeli, ako vaši rodičia prežili vojnu. Prečo vám to prezradili až po toľkých rokoch?
Rodičia nás so sestrou dlho chránili. Snažili sa vygumovať svoju minulosť. Byť Židom na Slovensku nebola najveselšia skúsenosť. Celý život sa rodičia stretávali s ľuďmi, ktorí ich za vojny skrývali v bunkri. Ale nikdy v tej dedine, asi si nechceli pripomínať tie časy. Posadil som otca nasilu do auta a išli sme. Bol to veľmi čudný pocit, keď som stál uprostred maličkej dedinky na konci sveta. Spýtal som sa akéhosi chlapca, kde nájdeme pani, ktorej priezvisko otec vyslovil. Ukázal nám jednoduchú ženu, ktorá niesla lavór plný jahôd. Prichádzala k nám a povedala otcovi: Toto musí byť synátor.
Čo vám vtedy prebehlo hlavou?
Mal som v očiach slzy. Povedal som jej: Prišiel som vám poďakovať za svoj život. Viac som nevládal. Ona to brala celkom normálne. Bola posledná z tej rodiny. Spomínam si na úžasný pocit akéhosi znovunarodenia. Uvedomil som si, že život je viac ako materiálne hodnoty. Vo svete plnom klamstva politici len manipulujú s ľuďmi. Aj za vojny s nimi manipulovali. Aby znenávideli tých, s ktorými žili tisíc rokov bez problémov.
Necítili ste v tej chvíli hrôzu?
Tá prišla až neskôr. Hneď vám to nezíde na um, niektoré veci sa musia najskôr usadiť v mozgu. Rozmýšľam, či by som ja dokázal prežiť tak ako rodičia. Či by som sa vedel tak skrývať, či by som na to mal silu. Neviem, možno ani nie.
Na cykle Tí, ktorí prežili, ste začali pracovať až po otcovej smrti. Prečo až vtedy?
Otec vždy chcel, aby som fotografoval ľudí, ktorí prežili holokaust. Ja som to však odmietal. Nechcel som o tom nič vedieť, asi ma tá téma strašila. Chcel som pred ňou utiecť. Na jeho pohrebe som stretol človeka, ktorý ma k nim napokon priviedol. Nie slovami, ale mentálne. Rozhodol som sa, že na projekte začnem pracovať, hoci som s ním nemal žiadne veľké plány. Bola to však nesmierne náročná práca. Od ľahkého hrania som sa dostal k skutočnej fotografii o živote a smrti.
Foto: Yuri Dojč
Aké boli stretnutia s ľuďmi, ktorí prežili?
Napríklad jeden pán sa prišiel predstaviť aj s vnukom. Nechcel, aby som ho fotil. Povedal, že ani jeho rodina nevie, kto vlastne je. Ale hovoril to tak, aby ho vnuk počul. To bolo fascinujúce. Alebo iné… Jedna pani zo Slovenska mi v Izraeli rozprávala, že kedysi mala krásne blond vlasy. V koncentráku ju vyzliekli donaha a keď jej ich chceli ostrihať, tak sa bránila. Zrazu prišiel Mengele a niečo jej nalial na hlavu. Nikdy viac jej vlasy nenarástli, má parochňu. Povedala mi, že predo mnou ešte nikdy v živote nikomu túto story nepovedala. Alebo ľudia, ktorí videli, ako vraždia ich deti… To sú také príšerné veci, že už len o tom rozprávať je hrôza. Cez fotografie, ktoré sú abstraktné, sa dá o hrôzach v koncentrákoch oveľa ľahšie rozprávať, ako počúvať výpovede ľudí, čo prežili.
Fotografie z cyklu Tí, ktorí prežili, ste po prvý raz vystavovali vo Washingtone. Potom prešli svetom. Téma sa však rozrástla, už dlhšie pracujete na dokumentárnom filme. Čo vás prinútilo zmeniť médium?
V roku 2004 som sa rozhodol, že urobím webovú stránku o ľuďoch, ktorí odišli z Československa a rozlietali sa po celom svete. Potom sme mali stretnutie v Bratislave a na ňom som im ukazoval fotografie z cyklu Tí, ktorí prežili. Nato ma oslovila filmová producentka z Londýna a spýtala sa, či by som nemal záujem urobiť o týchto ľuďoch film. Povedal som, že ak to dokáže zmanažovať, tak v poriadku. Za tri mesiace mi zatelefonovala, aby som sa vrátil na Slovensko a začal robiť.
Vtedy ste objavili tému knihy?
Áno. Pri nakrúcaní sme natrafili na človeka, ktorý nám ukázal staré knihy. Niekedy mám pocit, akoby ma do celého projektu uviedla nejaká nadprirodzená sila. Keď som začal pracovať na filme, bol som z nich úplne hotový. Ani som ich veľmi nefotografoval. Keď som sa vrátil do Kanady, pozrel som si ich v počítači a zavolal som producentke: Vieš, musím sa na Slovensko vrátiť. Neurobil som to dobre, musím to nafotografovať znova. A potom sme našli veľa ďalších miest, kde sme objavili staré knihy. Pre mňa sú ich fotografie poctou tým, ktorí ich vlastnili. Väčšina z nich tu už nie je, nemajú ani hrob, nie je kam položiť kvet, nikto nezaplače, nikto si na nich ani nespomenie. Modlitebné knihy sú jedinou pamiatkou na množstvo ľudí.
Do Bratislavy ste prišli z Izraela. Čo vás tam zaviedlo?
V múzeu v Tel Avive a v Jad Vašem v Jeruzaleme som ukazoval fotografie z tohto cyklu Knihy. Majú záujem ich vystavovať.
Aký nápad vás dostal do Rwandy?
Som členom skupiny Photo Sensitive, ktorá robí sociálne projekty. Urobili sme ich už viac ako dvadsať. O ľuďoch, ktorí zomierajú na rakovinu, o slepcoch, o bezdomovcoch… Jednoducho dostaneme úlohu, zaostríme na danú tému a mesiace na nej pracujeme. Sme skupina fotografov dobrovoľníkov, robíme to úplne zadarmo. Aby sme zaznamenali niečo aj o tej stránke života, ktorej sa nikto nevenuje.
Na akom projekte ste v Rwande pracovali?
Hlavnou témou bolo AIDS. A okrem toho sme mali učiť miestnych fotografov, ako sa robí fotostory. V Rwande žije nová generáciu ľudí, pre ktorých je fotožurnalista človek, čo príde, "nacvaká“ pár fotografií a odíde. Keď nám nakoniec miestni fotografovi hovorili, čo sa naučili, tak ten "môj“ povedal: Od Yuriho som sa naučil, že prísť a odfotografovať nestačí. Je to len prvý krok. Príbeh treba spracovať a hľadať v ňom dušu.
A čo téma AIDS?
Zaznamenávali sme, ako sa tam prezentuje používanie prezervatívov. Nie je to jednoduchá záležitosť pre niekoho, kto ich nikdy nepoužíval. Boli sme v kostole, kde kňaz predvádzal ženám, ako sa prezervatív používa. Asi to nebol katolícky kostol, skôr evanjelický.
Hľadali ste tam aj miesta, ktoré pripomínali genocídu. Fotografovali ste hromady lebiek a kostí, zakrvavených šiat…
O genocídu som mal väčší záujem ako moji kolegovia. Je to totiž téma príbuzná tej, ktorú som robil na Slovensku o ľuďoch, čo prežili. Dvaja chlapci ma vzali na miesta, kde sme našli sprievodcov a tí nás potom zaviedli do kostolov, v ktorých vyvraždili stovky ľudí. Sú v nich múzeá genocídy, zachovali sa v nich pozostatky tých, čo neprežili. Aby si ľudia stále pripomínali, čoho sme schopní. Je to niečo podobné ako tie staré židovské modlitebné knihy.
Na fotografiách z cyklu Rwanda je prítomnosť živého človeka výnimkou. Na jednej stojí mohutná žena.
Už som odchádzal z kostola, keď som si uvedomil, že musím nafotiť ešte niečo iné. Povedal som jej: musíme sa vrátiť. A požiadal som ju, aby sa postavila medzi police s lebkami. Keď som skončil, obzrel som sa a za mnou stál jej šéf. V uniforme, aké v Československu nosili policajti v čase, keď som emigroval. Zľakol som sa, to z človeka nezmizne ani po rokoch. Nadával jej, myslel si, že sme jej dali peniaze. Pošepkal som svojim dvom sprievodcom: utekajte k autu, naštartujte a nechajte mi otvorené dvere.
Foto: Ivan Majerský
V Rwande ste našli aj ďalšiu tému…
Najzaujímavejší život sa tam odohráva na cestách. Ľudia putujú na trh alebo idú niekam na skusy či na návštevu. Celá krajina žije na cestách.
Fotografovali ste kanadských vojnových veteránov. Dôvod?
Ľudia, ktorí prežili holokaust, mi povedali, že prví, čo ich oslobodili z koncentračných táborov, boli jednoduchí vojaci. Medzi nimi boli aj kanadskí vojaci, čiže aj oni pomáhali zničiť fašizmus. Aj keď v čase druhej svetovej vojny mala Kanada oveľa menší počet obyvateľov ako dnes, pochádzalo z nej relatívne veľa vojakov, medzi ktorými bolo veľa dobrovoľníkov. Roky, ktoré strávili vo vojne, boli asi najdôležitejšou časťou ich života. Rozhodol som sa, že z nich urobím to, čo si zaslúžia – hrdinov.
Aké reakcie vyvolal cyklus Vojnoví veteráni?
Nikto v Kanade na to nebol pripravený. Keď sme teraz vyšli s knihou v Ottawe, zrazu si všetky médiá uvedomili, čo sme urobili. Konečne sme pripomenuli Kanaďanom, že aj oni boli vo vojne, aj oni niečo vykonali a tiež na to zabudli. Pri fotografovaní som prešiel celú Kanadu a objavil neskutočné ľudské príbehy.
Napríklad?
Vylisovaný kvet maku, ktorý jeden vojak poslal svojej matke. Na konci druhej svetovej vojny bol v Belgicku, odtrhol ten mak a vložil do listu, zabalený do obalu z čokolády. Matka si kvet založila do Biblie a zabudla. Mal asi šesťdesiat rokov, keď zomrela. A v Biblii, ktorú zdedil, našiel ten vylisovaný kvet maku. Priniesol mi ho a ja som ho držal v rukách ako vzácny artefakt, ktorý pre mňa veľmi veľa znamená. A mal by znamenať pre celú krajinu.
Čo povedali Kanaďania na to, že kanadských veteránov pre nich objavil emigrant?
Tam je prisťahovalcom každý. Ja môžem spomenúť, že som emigrant, ale oni by to nikdy nepovedali. Je to neslušné. A v Kanade to slovo stráca zmysel.
Trvalo dosť dlho, kým sa z fotografického cyklu stala kniha.
Pred desiatimi rokmi som financoval fotografovanie vojnových veteránov z vlastného vrecka. Myslel som si, že to bude potrebné. Kniha vyšla po neskutočne dlhom prosíkaní a bedákaní – prosím vás pekne, dajte to dohromady, lebo strácame historický moment.
Objavili ste však aj iné príbehy.
Obrovská prázdna krajina mohla počas vojny zachrániť tisíce ľudí. Ale nejaký nenávistný úradník rozhodol, že "jeden je priveľa“ a nepustil do krajiny takmer nikoho. Zistil som aj to, že v kanadskej armáde predstavovali židovskí chlapci národnostnú menšinu. Ich bratancov však Kanada odmietala prijať, a teda zachrániť. O týchto veciach sa tam veľa nehovorí, je im to nepríjemné.
Vo svojej kariére ste si najskôr podmanili svet ako reklamný fotograf. Na čom ste pracovali naposledy?
Poslednú reklamu som robil zhodou okolností pre jednu Češku. Bolo to niečo na make-up, mal som plné štúdio dvanásťročných dievčat, ktoré sa stále chichúňali. Na reklamu však už nemám čas, vášeň ani slobodu prejavu. Mám veľa práce s vlastnými projektmi.
Čo vás naučili roky v reklame?
Disciplínu a diplomaciu. Veľakrát som sa popálil, keď som zákazníkovi navrhoval niečo, čo nechcel, nepotreboval alebo o čo nemal záujem. Reklamná fotografia nie je o mojom ja, ale čiste o potrebách zákazníka. Keď niekto z klientov zatúži po umení, tak oň požiada. Problémom je, že mnohým reklamným fotografom chýba slobodné myslenie. Sú naučení zamerať sa na produkt a nevedia sa uvoľniť.
Zistili ste aj to, že umenie je biznis?
Dnes je veľký biznis, ale nakoniec vždy bolo. Umelca si tí, čo majú peniaze, najímajú. Povedzme Michelangelo bol komerčný maliar. Pápež mu zadal prácu a on ju urobil za peniaze. Leonardo da Vinci takisto. Takzvaným "hladujúcim“ umelcom bol napríklad Vincent van Gogh, ale dnes patrí k najdrahšie predávaným maliarom. Ja chcem robiť to, čo ma zaujíma a čo ma niekam vedie. Nepatrím do jednej škatuľky. Je to moja výhoda a možno aj nevýhoda.
Aj v reklame ste si mohli robiť, čo ste chceli?
Ako reklamný fotograf som robil aj veľa umeleckých vecí. Voľakedy chcela reklamná firma môj názor, to znamená, že mi dala príležitosť prejaviť sa. Aj s ich tovarom. Dostal som napríklad topánky, vzal ich na Bahamy, lebo je tam teplo a príjemne a v novom prostredí som vytváral veci, ktoré by som v studenom Toronte nedokázal urobiť.
Takže vám firma zaplatila výlet na Bahamy?
Dá sa povedať, že ja som im priniesol prácu, ktorú potom oni speňažili. Nezaplatili mi výlet, vymenili sme si svoje schopnosti a zručnosti. Keď ja urobím dobrú fotku, tak reklamná firma vyzerá, že urobila dobrý produkt, ktorý sa predá.
Čo vás na reklamnej fotografii vzrušuje?
Spočiatku to bolo moje živobytie, z niečoho som musel žiť. Nikdy som sa však na reklamnú fotografiu nepozeral negatívne, vždy ako na výzvu. Dáte mi hodinky a ja z nich viem s dávkou fantázie urobiť niečo nové, že zrazu vyzerajú úplne inak. Dnes sa to už tak nerobí. Fotograf je dnes v mnohých prípadoch len technik, ktorý urobí fotografiu technicky výborne, ale nemá slobodu, ako som mal ja voľakedy.
Nedávno ste dostal Zlatú medailu v prvej medzinárodnej internetovej fotografickej súťaži v Číne. Potešila?
Zlatých medailí mám niekoľko tuctov. Aj iných cien som dostal veľmi veľa. Mám ich celú škatuľu schovanú niekde v štúdiu, ani neviem, kde presne. Fotografi radi chodia na súťaže. Zo začiatku to bolo skoro nevyhnutné, aby si človek urobil meno. Aj v reklame som sa musel zúčastňovať na mnohých súťažiach, ak som vyhral, uverejnila sa víťazná fotografia a robilo vám to reklamu. Ceny sú na to, aby vzrušovali art direktorov, ja sa už vzrušovať nemusím.
Dnes ste už slávny, ale súťažíte stále.
Je to rutina. A potom, človek vždy chce byť v časopisoch, ktoré sú dôležité a vyberajú to najlepšie z celého sveta.
Pred štyrmi rokmi ste hovorili, že budúcnosťou fotografie je internet. Čo autorské práva?
Začína to byť vážny problém, lebo fotografie sa naozaj kradnú. Veľmi rýchlo som sa stiahol z flitteru, na Facebook dávam len veci, čo nie sú priveľmi kritické. Najlepšie fotografie si človek musí skutočne chrániť, lebo autorské práva sa stále porušujú.
Zmenili ste teda názor na internet ako budúcnosť fotografie
Áno. Časopisy budú existovať, knihy budú existovať. Najviac ma zaujíma kniha, preto som rád, že Vojnoví veteráni vyšli nakoniec ako kniha. Vraví sa, že fotografov je ako maku. Fotografuje každý, to znamená, že nejde o fotenie, ale o to dať dokopy projekt, ktorý môže mať zmysel. Nejde o fotografiu, ale o myšlienkový proces, ktorý sa niečím začína a je ucelený. Napríklad výstava fotografií z cyklu Knihy v Jad Vašem má zmysel, lebo sa na ne prídu pozrieť ľudia, ktorí sú súčasťou projektu. Fotografie sa predávajú, takže nikto ich nerobí len preto, že ho niečo trápi. Musia ich vidieť ľudia.
Ako vnímate fakt, že dnes umenie prestáva s divákom komunikovať?
Mnoho umelcov aj veľa fotografov si odmieta pripustiť, že ich tvorba možno nekomunikuje. Myslím si, že umenie by malo komunikovať, aj preto je veľmi ťažké a zložité. Napríklad vojnoví veteráni – najviac si ich fotografie budú vážiť potomkovia tých vojakov. Kritik možno povie, obyčajná fotografia, nemusí sa mu páčiť. Ale ja viem, že dcéry a synovia mi napísali: ďakujeme tisíckrát, že ste odfotili nášho otca.
Výstavu, na ktorej predstavujete v Bratislave výber zo svojej tvorby, ste nazvali Pokušenie. Magnet pre divákov?
Vôbec nie. Pokušenie znamená to, že oko má stále chuť objavovať a vidieť niečo nové. Je to zvedavosť a hľadanie toho, čo môže byť zaujímavé. A nielen pre mňa.
Čo považujete za zaujímavé?
Všetko, čo vidíte na výstave. Človek, mesto, priestor, v ktorom žije, história a ľudské osudy.
Čím vás provokuje architektúra rôznych miest?
Toronto už dôverne poznám, to ma neprovokuje. Veľa však cestujem a v novom prostredí ma všetko vzrušuje. Zaujíma ma, samozrejme, aj vzťah človeka k priestoru – ako ho využívame a čo s ním robíme. Niekedy ho tak zapraceme, že pripomína mravenisko.
V piatej triede ste učiteľke povedali, že chcete byť cestovateľom. Nepochválila vás, v kurze boli vtedy profesie šofér a baník. Napokon ste s reklamnou fotografiou aj svojimi projektmi precestovali celý svet.
Povedal by som, že nie som cestovateľ. Viac cestuje fotoaparát, ja ho len držím. Nie je za tým túžba cestovať a objavovať celý svet, skôr hľadanie maličkostí. Nie som cestovateľ, ktorý chodí fyzických miestach, ale cestovateľ duše.
Yuri Dojč
narodil sa 12. mája 1946 v Humennom
v rokoch 1966 až 1968 študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
z letnej brigády v Anglicku sa v roku 1968 už nevrátil, napokon emigroval do Kanady
v roku 1974 absolvoval štúdium fotografie na Ryerson Polytechnical Institut v Toronte
v roku 1975 si otvoril vlastný fotografický ateliér a začal pracovať pre významné firmy a reklamné agentúry po celom svete
jeho fotografie sú v mnohých súkromných zbierkach a galériách
vydal niekoľko kníh: Marble woman (1993), American Dreams (CD kniha 1996), Eros a fotografia (2003), Reflection (2006). Live the World (2009), Honour (2010)
má zbierku desiatok zlatých medailí z rôznych medzinárodných súťaží, v roku 2005 získal okrem iných ocenení Flickr za výnimočnosť v erotickej fotografii
v januári 2006 zverejnil RotoVision Sa, že bol zvolený za jedného z najlepších fotografov sveta
fotografie z Rwandy uverejňuje francúzsky denník Libération začiatkom roku 2008
v októbri roku 2008 je menovaný čestným občanom Humenného
vystavuje v Cambridgei a londýnskej Sotheby's v novembri 2009
pred dvoma mesiacmi získal Zlatú medailu v medzinárodnej internetovej súťaži v Číne
