Jeho obrazy priťahujú pozornosť a provokujú. Rozprávajú nezvyčajné príbehy. O harmónii a jej protikladoch. O vášni a poznávaní. Zaznamenáva aj spomienky na svoje cesty po svete. Hoci obradný pohreb na brehu posvätnej Gangy. Alebo tigra prechádzajúceho sa po morskom pobreží. Skúma aj nahé ľudské telo, cez ktoré odkrýva zákutia ľudskej duše.
Originálny solitér, ktorého tvorbu spája duchovný akord a schopnosť byť na vecou, sa po viacerých pokusoch dostal v roku 1987 na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Po troch rokoch na odbore reštaurovania sa rozhodol, že namiesto zachraňovania umeleckých pamiatok chce sám maľovať. Prestúpil na maľbu a štúdiá absolvoval v roku 1993. Vystavoval doma i vo svete. Na konte má šestnásť samostatných a desiatky kolektívnych výstav. Na aukciách býva o jeho obrazy veľký záujem.
„Dúfam, že sa páčia ľuďom. V tom vidím jediný zmysel umenia, ak vôbec nejaký má. Snažím sa, aby moje predchádzanie divákovho očakávania nebolo v konflikte s tým, čo sám považujem za pekné. Použijem slovo pekné, pretože z umenovedy sa vytratilo. Aj preto je o ničom. Napokon v archetypálnych vzorcoch našej psychickej štruktúry nie je od seba to, čo sa páči mne a čo iným, až také vzdialené,“ povedal Robert Bielik.
Na slová odborníkov veľa nedá. Podľa neho „do revolúcie všetci uznanlivo kývali hlavami pred pandrlákom so samopalom a kyticou karafiátov, dnes uznanlivo pokyvkávajú hlavami pred zrniacou obrazovkou alebo zdochlinou zvieraťa zaliatou formaldehydovým roztokom“. Viac ho poteší uznanie človeka, ktorý s umením nemá nič spoločné.
„Obrazy Roberta Bielika dráždia naše oko a myseľ predovšetkým svojou nevykalkulovanou priamočiarosťou byť krásnymi a v túžbe páčiť sa. A je úplne jedno, či veríme tomu, čo vidíme, alebo hľadáme, čo je ,za obrazom’. Práve táto neistá hrana robí Bielikove maľby nezameniteľnými,“ dodala kurátorka Beata Jablonská.
Kolekcia obrazov Roberta Bielika bude v bratislavskej Galérii 19 vystavená do 27. marca.
