Má tridsať a najčastejšie sa spomína s košickou mladou maliarskou scénou, v ktorej hrá úlohu „zlého dievčaťa“. Prišla s témami, nad ktorými doteraz slovenské maliarky cudne mlčali, alebo zo svojho sveta intímnej citlivosti jednoducho vylúčili. Síce, aj ona je viac-menej autobiografická, ale na rozdiel od nich je nezakryte sexistická, provokujúca a ironická. Pracuje akoby s mužskými nástrojmi, ale ženským spôsobom. Takže temperament mieša s roztomilou neistotou a ostrú extravagantnosť s krehkou hanblivosťou. Neskrýva svojich tajných priateľov Dr. Jekylla a Mr. Hydea v podvedomí svojho bytia, ale necháva ich zápasiť pred našimi očami.
A tak v izbách s nádychom retra – slovenských 70. rokov, od stien vymaľovaných ornamentálnym valčekom a chemlónových gaučov, po vysušené imelo vo váze robia „jej ženy“ čo sa nepatrí: olizujú nože, pijú z čajníka, vylizujú taniere. Predvádzajú to tak rajcovne, že pôvodný svet tradičnej kuchyne sa pred našimi očami zmení na svet tajných ženských predstáv. A práve tieto duchaplné a neraz vtipné premeny, iba nenápadným zvýraznením gesta, pohľadu či situácie sú typickým Dovičákovej „myšlienkovým rukopisom“, tak jasne rozpoznateľným v dnešnej výtvarnej produkcii.
Nezaprela ho ani na zatiaľ poslednej výstave Márnosť desivá v bratislavskej galérii Krokus, kde síce prekročila hranice svojho domáceho sveta, ale komentuje ho opäť typicky „dovičákovsky“. Headlinom výstavy by mohol byť obraz Diana, kde rímska bohyňa lovu, má naozaj čo robiť, aby zastavila rozbehnuté psy s hrozivo vycerenými zubami. Lenže, výraz jej tváre a pohľad jej zvádzajúcich očí prezrádzajú aj iné zámery tejto vášnivej lovkyne. Chce sa mi povedať, že psy spútané vrkočmi sú metaforou " stráženej vášne do vzdialenosti vlastného vrkoča", lebo ďalej to už môže bolieť. Poznáme to zo života: radšej nebolestivá istota ako nespútaná, ale neistá nezávislosť.
Aj ostatné vystavené obrazy (maľby a akvarely) pracujú s nápaditými metaforami, ale sú skôr nasmerované k všeobecnejším a menej uchopiteľným pointám. Či už je to žena topiaca sa vo vlastných sukniach, alebo pózujúca klaviristka s kryštalickým tvarom vychádzajúci z jej tváre. Možno je to aj tým, že v maľbách a akvareloch opúšťa svoj dôverne zažitý priestor a sústredí sa na hrdinky pohybujúce sa skôr v histórii, alebo sa zameria na ženskú tvar, čistého výrazu konkrétnej emócie. Ale aj keď je tu menej „polopatistická“, nezabudne primiešať svoju vlastnú príchuť balansovania medzi žartom a vážnosťou či erotikou a predstieranou prudérnosťou. Ak som sa doteraz venovala, len tomu, čo Lucia Dovičáková maľuje, nie je to náhoda. Som presvedčená, že „ako maľuje“, treba skôr vidieť, a nie opisovať. Ešte je šanca do 29. apríla. v Galérii Krokus v Bratislave.
