Mnohí umelci pracujú dlho do noci a prespia pol dňa. Vy musíte byť ranné vtáča, keď ste nemali problém s týmto termínom na rozhovor.
Niekedy som. Dnes sa mi však vstávalo ťažko. Bolo to o štvrtej ráno kvôli cestovaniu a pritom som šiel do postele neskoro, spal som len tri hodiny.
Dokážete pracovať unavený?
Prednášať na workšope áno, ale foteniu sa v takých chvíľach nevenujem. Musím byť oddýchnutý a koncentrovaný.
Koľko vám trvá niekoho odfotiť? Vraj ste odmietli fotografovať Václava Havla, lebo mal len pätnásť minút.
Keď sa v roku 1994 robili oficiálne prezidentské fotografie, dostal som ponuku nafotiť pána prezidenta. S podmienkou, že sa to musí urobiť za pätnásť minút. Mal som strach, že to nezvládnem a požiadal aspoň o polhodinu. Druhýkrát mi nezavolali. Ale minulý rok na jeseň prišla ďalšia ponuka a znovu mi povedali, že pätnásť minút. Už som povedal áno.
Stihli ste to?
Dokonca ešte rýchlejšie. V ten deň som fotil viacero známych ľudí. Václav Havel sa tam stretol so spisovateľom Arnoštom Lustigom. Zvítali sa, vyobjímali, mali dobrú náladu. Na fotografiách oboch sa to odrazilo. Škoda, že pre Arnošta Lustiga to bola jedna z posledných fotografií. O pár dní šiel na chemoterapiu… (Pozn. red. Spisovateľ Arnošt Lustig koncom februára podľahol leukémii.)
V Česku žijete už dve desaťročia, ale kariéru fotografa ste odštartovali v USA. Po emigrácii z Nových Zámkov ste začínali v New Yorku celkom od nuly. Ako spomínate na tie časy?
Závisí to vždy od toho, na čo z mladosti spomínate. Ak spomínam na prácu, bolo to hrozné. Zamestnal som sa v sklárni, potom som umýval riad v reštaurácii – nijaká sláva. Nemal som kde bývať, a tak som chodieval na diskotéky a dúfal, že ma niekto vezme k sebe prespať na noc. Každé ráno sa kolotoč rozkrútil odznovu. Také niečo dokáže človek robiť asi len v mladosti, teraz už by to nešlo. Ale keď si spomeniem na to, že som bol mladý, mal devätnásť a možnosť byť v New Yorku, ktorý vtedy ovládal sex, drogy a rokenrol, bolo to super. Je lepšie nemať nič v New Yorku ako v Nových Zámkoch.
Mali ste možnosť pracovať s velikánmi fotografie ako Horst P. Horst či Irving Penn. Bolo to inšpiratívne?
Samozrejme. Hoci ako mladý chlapec som to tak najprv nevnímal. Ani väčšina z nás, ktorí sme pracovali ako asistenti pána Horsta. On bol stará škola, my mladí a nevybúrení.
Aký teda bol autor ikonických záberov z módneho magazínu Vogue Horst P. Horst?
V čase, keď som pre neho začal pracovať, to bol už takmer osemdesiatnik. Nosieval trojdielny oblek, vždy kravatu alebo motýlika a paličku z ebenového dreva. Slnko pražilo, ale on si neodložil ani jednu časť zo svojho obleku. Vravel, že takto vyzerá najlepšie. My jeho asistenti sme zase museli byť nastúpení v bielych plášťoch, s drevenými gombíkmi. Plastové neznášal.
Bolo vtedy fotenie iné ako dnes?
Vždy sa fotilo na streche s denným svetlom. Začínali sme už o štvrtej ráno a často sme prichádzali do práce rovno z diskotéky, potúžení alkoholom či „zhulení“. Nadávali sme a hovorili si medzi sebou, že ten starý chlap asi nemôže spávať, a preto nás takto trápi. Raz sa ho jeden z asistentov opýtal, prečo nepoužíva blesk a on ho poučil: Také svetlo v prírode neexistuje. Blýska sa len, keď sú bohovia nasratí. Vtedy som to nepochopil, ale dnes, keď sa dívam na fotografie s denným svetlom a zábery, ktoré vznikli pod halogénovými svetlami, chápem. Človek sa snaží napodobniť denné svetlo, ale to nejde. Aj keď prídete na výstavu do Centre Pompidou, sú tam vystavení fotografickí majstri denného svetla.
Čo so sebou priniesli časy digitálnej fotografie?
Pekných záberov – kompozícií je menej ako kedysi. Dnes sa všetko robí na počítači, každý chce fotky rýchlo. Keď som asistoval pri foteniach v New Yorku, mohli sme čakať týždeň na správne svetlo. Platili nám za každý deň. Dnes vám zavolajú večer, že ráno chcú fotku a musíte to urobiť. Alebo od toho odskočiť a prenechať robotu niekomu inému.
Počiatky vašej kariéry sa viažu k práci v americkom magazíne Vogue, hoci ste nezačínali ako fotograf, ale kaderník. Čo vás naučilo toto prostredie?
Všetko má svoj čas a postup. Ak chce človek pracovať v módnom biznise, musí si prejsť všetkým. Robíte mejkap a vlasy, pretože to je o móde. Posuniete sa vyššie, ale učíte sa nové veci, ktoré sa odvíjajú od nemenných a zaužívaných pravidiel. Redakcia Vogue bola špecifická. Fotografia na titulnej strane sa vždy fotila so svetlom spredu, móda vnútri so svetlom zo strany a meniť to nejde. Neexistovali predlohy v podobe fotografií, len skicovaný návrh grafika. Fotograf nepovedal, uprav modelke vlasy tak a tak, ale povedal, uprav ju ako Josephine Bakerovú v Lido de Paris alebo ako Mariu Callasovú v treťom dejstve Médey z Mexiko City. Ak chcel človek pracovať v tomto prostredí, musel si osvojiť množstvo vedomostí a nadobudnúť rozhľad. Pre chlapca, ktorý takmer nikdy nevystrčil päty z Nových Zámkov, boli začiatky naozaj ťažké.
Myslíte si, že práve rozhľad je to, čo dnes vo svete módy a módnej fotografie chýba?
Áno. Ale súčasní fotografi často nedokážu uchopiť pevne do rúk celú produkciu. Mnohí z nich prídu na fotenie päť minút predtým, ako sa modelka postaví na pľac. Ani nevedia, s kým fotia, akú má farbu očí, ako ju nalíčila maskérka, či netreba niekde ubrať, niekde pridať. Fotograf by mal byť režisér príbehu, ktorý chce ponúknuť čitateľom.
Pracuje sa s vami ľahko?
Mnohí nemajú ten názor. Ak pracujem na objednávku, chcem jasnú predstavu klienta o tom, čo si želá. Prídem a poviem, dajte mi to do tabuliek a oni potom tvrdia, že s Vanom sa nerobí dobre, lebo nevie, čo chce.
Vy pripustíte, aby vám niekto nalinajkoval: takto to chcem?
Na začiatku som robil vždy to, čo mi povedali. Túžil som sa uplatniť. Ale dôležité je nájsť si vlastný štýl a robiť jednu vec. Potom si vás vyberajú pre rolu, ktorú ste si zvolili – priestor sa nájde. Samozrejme, ak mi povedia, takto to chceme, musia to zaplatiť. Ak mám pracovať na objednávku, chcem mať vo veciach jasno. Dnes si už môžem dovoliť odmietnuť prácu, ktorá ma neosloví. Sú veci, ktoré fotiť nebudem. Našťastie dostávam ponuky na prácu, v ktorej dokážem nájsť výzvu, alebo ma osloví možnosť stvárniť niečo novým spôsobom a netradične. Takto som napríklad pred časom fotil komerčné zábery pre jednu tehláreň. Fotografoval som to, čo mám rád – mužské akty v štúdiu, pričom na plátne v pozadí sa premietali diapozitívy tehál.
Nahé mužské telá sú pre vašu tvorbu príznačné. Fotíte ich ešte aj dnes?
Viac času trávim prácou s doterajšími výtvormi, ktoré sa snažím roztriediť a zosumarizovať. Mal som niekoľko výstav, vydal knihu Platinum Collection s výberom fotografií vytvorených platinotlačou. Ale keď príde pekný chlapec, rád ho odfotím. Platí to aj pre peknú ženu modelku. S ich fotením som začínal a stále v ňom pokračujem.
Existujú aj zábery, ktoré verejnosť nikdy nevidela?
Áno. Zábery, ktoré nevyšli, alebo som mal v danom momente pocit, že sa nepodarili tak, ako som chcel. Ale niekedy prejde pár rokov, nájdem ich a zmením na ne názor. Vtedy ich odtajním. A potom sú to aj také „úchylné“ fotky, ktoré si fotím len sám pre seba. Mám doma rozsiahlu zbierku fotografií mužských penisov.
Kedy fotograf nadobudne pocit, že by mal svoju tvorbu nejako roztriediť?
Prvých dvadsať rokov sa rozhoduje, čím chce byť. Ďalších dvadsať rokov je práca a až potom sa robia knižky a výstavy. Takže teraz už som vo veku, keď si môžem dovoliť robiť výbery zo svojich prác. Každý rok sa snažím zhromaždiť niečo nové. Najprv to bola spomenutá kolekcia Platinum, teraz robím portréty, potom životopis. A možno na záver prídu aj spomenuté zábery zo súkromného archívu.
Pocítili ste niekedy strach z toho, ako prijmú vašu tvorbu ľudia?
Stalo sa to na mojej výstave v Moskve. Deň pred otvorením mi volali známi a začali ma strašiť, že tamojší starosta neznáša gayov a či sa nebojím, aké budú ohlasy. Zľakol som sa. Ale zbytočne. Dopadlo to dobre. Koniec koncov, veď nefotím nič strašné alebo odpudzujúce, len pekné mužské telo bez šiat.
S prudérnosťou teda bojovať nemusíte?
Tak ako nemôžete Ameriku hodnotiť podľa New Yorku, ani Česko sa nedá súdiť podľa Prahy. V hlavných mestách, kde sa sústreďuje viac tvorivých ľudí – umelcov, panujú uvoľnenejšie vzťahy k vnímaniu nahoty a erotiky. Aj k homosexuálnym témam. Úplne inak to funguje v menších mestách či na vidieku. Z nahoty majú ľudia stále strach.
Vy strach nemáte. Ani v rámci prezentovania vlastnej orientácie. Dokonca vás v minulosti zaradili do zoznamu najvplyvnejších českých gayov.
Áno, ale pre mňa je to trochu zvláštne. Mám pocit, že o mne v súvislosti s homosexualitou píšu najmä preto, lebo sa netajím, že milujem mužov. Ale ráno predsa nevstávam z postele so slovami: Hurá, som gay. Budím sa ako normálny šesťdesiatnik, ktorý má chuť na cigaretu alebo je dolámaný, zle sa vyspal, alebo sa teší na nový deň.
Robert Vano
Narodil sa 5. mája 1948 v Nových Zámkoch. V roku 1967 emigroval cez bývalú Juhosláviu a Taliansko do USA. Po príležitostných prácach sa zamestnal ako kaderník, neskôr začal pracovať ako asistent pre známych fotografov (Horst. P. Horst, Irving Penn) a v roku 1984 odštartoval vlastnú kariéru fotografa. Pracoval pre slávne módne magazíny – Vogue, Cosmopolitan či Harper´s Bazaar, pre jeho tvorbu sa stali typické akty. Kritikov oslovil však aj krajinkami a zátišiami. Po návrate z Ameriky sa usadil v Prahe, kde pracoval ako kreatívny riaditeľ v redakcii českej Elle a následne v agentúre Czechoslovak Models. Momentálne je na voľnej nohe a okrem fotenia sa venuje aj prednáškam. V Česku sa konalo niekoľko výstav jeho tvorby. Úspešná bola napríklad výstava v galérii Mánes, ktorú videlo 18-tisíc návštevníkov.
