Rudolf Sikora je obdarený všetkým potrebným – skvelým intelektom, neovplyvniteľným a širokým rozhľadom. Suverénne sa orientuje v oblastiach ľudského poznania, ktorým sa umelecky venuje – od ekologických procesov po astronómiu. Vyniká neúnavnou duševnou aktivitou a pracovitosťou, ale aj veľkosťou v každom ohľade – telesnej schránky, hlasu, gesta, rozmerov svojich diel a tém, nadľudskou energiou, hrmotnosťou a náporom v komunikácii.
Taká maličkosť
No to, čo robí zo Sikoru veľkého konceptualistu, je aj jeho priamosť, alebo priamočiarosť. V umeleckom sebavyjadrení to znamená bezprostrednú, otvorenú, neštylizovanú výpoveď. V živote ani v umení nepozná kalkul, taktizovanie či kompromis. Je poctivý k svojim témam, dôkladný v ich výtvarnej realizácii a zodpovedný k prijímateľom svojej tvorby. Oddanosťou ideám pripomína Majakovského, ktorý „šliapal na hrdlo vlastnej piesni“, keď pre revolúciu písal agitky a reklamy. Sikora však dal svoje nadanie do služieb vážnejších vecí ako triviálne zmeny mocenských pomerov a vlastníckych vzťahov. Citujúc Jacqua Monoda: „Stará zmluva je zlomená, človek konečne vie, že je sám v nesmiernosti univerza, z ktorého sa náhodne vynoril. Jeho úloha, rovnako ako jeho osud, nie je nikde zapísaná,“ tu ide o všeobecné otázky človeka a všehomíra. Taká maličkosť, povedal by autor s príznačnou sebairóniou.
Ešte aj krásne
Vďaka konceptuálnej priamočiarosti sú Sikorove diela explicitné a zrozumiteľné. Pravda, spolu s vývojom a expanziou tematiky a myšlienkových obsahov aj formálna stránka zaznamenala kvalitatívny vývoj – od verbálnej plagátovej deklaratívnosti cez využívanie geometrických prvkov po univerzálnu symboliku.
Duševná námaha spojená s vnímaním a myslením prináša pocit obohatenia aj emotívny pôžitok. Tie artefakty sú totiž ešte aj krásne, pôsobivé úspornou výrazovosťou a tým vábia, vťahujú diváka do svojho myšlienkového sveta. Autor si dáva záležať na grafickej kvalite výpovede, na napätí a dynamike kompozície takisto ako na myšlienkovom posolstve. V tom je tiež perfekcionista.
Kúzlo nechceného
Dominantou výstavy je už slávne Väzenie pre Maleviča. Nielen umiestnením a rozmermi, ale najmä tým, že koncentruje v šťastnej harmónii podstatné črty Sikorovej konceptualistickej poetiky. Jednoduchý nápad, ktorý pôsobí priam insitne, keby pod ním nebolo cítiť pevnú intelektuálnu bázu. Veľká čierna kocka, odvodená od Malevičovho najznámejšieho diela Čierny štvorec, so zamrežovanými okienkami uprostred štyroch obvodových stien. Cez ne vidieť vnútrajšok s ilúziou nekonečného suprematistického priestoru vďaka dômyselne prepracovanej sústave zrkadiel, odrážajúcich čierny, biely i červený štvorec, Malevičove kríže i seba navzájom. Idea vnútornej slobody človeka pri vonkajšej neslobode je stará asi ako myslenie a umenie, ale jej Sikorova realizácia, prostá a priama, v úžasnej súhre vstupných fenoménov tvorí originálny a dokonalý artefakt. Aj s väčšou dávkou pravdy, ako doň vkladal autor, čo ako kúzlo nechceného patrí k dokonalému kumštu. Napríklad, že v tých nekonečných odrazoch sa mnohonásobne zrkadlia aj mreže – nekonečný priestor zamrežovaný nekonečnými mrežami…
Slovom, je to geniálne. A závany geniality cítiť z viacerých ďalších kúskov tejto výstavy. Nebojme sa na našom malom Slovensku tohto slova a pátosu, keď na to niekto má. Spomínam si, ako sa podarilo pred dvoma rokmi prezentovať skromný výber zo Sikorovej tvorby v Moskve. Ruskí kunsthistorici svetového mena, ktorí nemajú núdzu o veľké zjavy, otvorene žasli nad veľkosťou nášho umelca. Bolo to povznášajúce a podobný pocit možno zažiť na výstave v Danubiane. Len treba prísť s otvorenou dušou.
