„Všetci sme kanibali. Najjednoduchší spôsob identifikácie s druhými je ešte stále ten, že ich zjeme.“ To je výrok z článku slávneho francúzskeho antropológa Clauda Lévi-Straussa, na ktorý sa organizátori odvolávajú v motte výstavy. Podľa kurátorky Jeanette Zwingerbergerovej má byť výstava poctou tomuto bádateľovi.
Na výstave sprístupnia 100 diel od zhruba 40 autorov. Množstvo z nich pochádza zo súkromných zbierok. Všetko kanibali? sa nesústreďuje na jedno obdobie či umelecký smer. Predstavuje diela, ktoré vznikli od stredoveku až po súčasnosť. Návštevníci môžu vidieť prácu symbolistov ako Odilon Redon či Félicien Rops, zastúpený je aj Francisco Goya. Práve Goyov známy obraz, na ktorom Saturn požiera svojho syna, zase inšpiroval fotografiu japonského umelca Yasamusasa Morimuru, ktorá je takisto súčasťou výstavy, rovnako ako dielo americkej umelkyne Cindy Shermanovej. Joel-Peter Witkin tu má zase fotografiu, ktorá pripomína lovecké zátišie. Akurát, že mŕtveho bažanta nahradilo dieťa obklopené časťami ľudského tela a ovocím.
„Na súčasnej umeleckej scéne som vybadala opakujúcu sa tému, ktorou je tento pojem ,hltania'. Tak som zhromaždila umelcov, ktorí sa téme venujú a pýtame sa: je to trend, hnutie?“ vysvetlila po parížskom otvorení výstavy jej kurátorka, prečo sa rozhodla pre túto tému. „Téma kanibalizmu bola veľmi aktuálna u Hieronyma Boscha, v 16. a 17. storočí, neskôr tiež u surrealistov. Vtedy to však bolo obalené mýtom, zatiaľčo dnes je to doslovné, explicitne a brutálne znázornené a to tu chcem ukázať,“ dodala teraz pre ČTK. „Táto téma je tu odpradávna: pri znázorňovaní podsvetia, diabla hriechov, v mýtoch, v rozprávkach, v antike, v Biblii až k dnešným hororovým filmom.“
Súčasťou výstavy, ktorá je rozdelená do tematických sekcií, sú tiež artefakty, inštalácie aj fotografie kanibalov – či už ľudožrútov z prírodných kmeňov, alebo kanibalov odsúdených za vraždu. Premieta sa tu aj niekoľko hororov ako Noc živých mŕtvych či Mlčanie jahniat. Na výstave je napríklad aj torta z napodobenín častí ľudského tela od Philippa Mayauxa a návštevníci môžu ochutnať napríklad marcipánové ľudské uši.
Teoretik umenia Juraj Mojžiš na tému podobných kurátorských stratégií však pre Pravdu povedal: „Keď Vás bude Hannibal Lecter presviedčať, že jeho príbeh je príbehom obyčajného človeka, máte dôvod neveriť mu ani všetkým zvyšným kanibalom. Škandál a pornoškandál vyplnili ostatnú štvrtinu 20. storočia extravagantnejšími formami, v podstate však nuda. Nepochybne, smrť má šancu stať sa tou očakávanou všetémou pri vstupe do 21. storočia. Umberto Eco umne zadefinoval celú panorámu démonov a ich démonizačnú prax pri znetvorovaní všetkého živého. Verte-neverte, kanibalizmus tam zastupuje miesto akurát vhodné pre Červenú čiapočku. Zlo v človeku, to najobyčajnejšie zlo, zvonku i zvnútra požiera najefektívnejšie. Vedeli to už stavitelia katedrály v Chartres, Lucas Cranach a stovky preslávených filozofov štetca, múdrych básnikov i zlomyseľných výmyselníkov. Vždy vedeli, že ani tá smrť už nie je tým, čím bývala. A tak dodnes žije v nás.“
Vychutnávanie anatomických zvráteností, fyzického znetvorenia, odporných a absurdných vzťahov medzi ľuďmi je svedectvom bezmocnosti pred tvárou škaredej reality. Je vnútorným protestom proti nej. A módny trend na trhu s finančne úspešnými kurátorskými koncepciami využíva túto reakciu publika.
