Bartošová: Umenie nie je blesk z neba, má právo na objavy

Spor medzi vedením Trnavského samosprávneho kraja a bývalým riaditeľom trnavskej Galérie Jána Koniarka Vladimírom Beskidom vstúpil do nového kola. Šéf krajského odboru kultúry Viliam Kubányi pár mesiacov po Beskidovom odvolaní odôvodňuje toto rozhodnutie kontroverznosťou niektorých výstav, ale aj neochotou riaditeľa galérie spolupracovať s umelcami regiónu. Vladimír Beskid v otvorenom liste tieto tvrdenia vyvracia naruby. Za sebou má aj odbornú verejnosť, ktorej hlas samospráva neberie do úvahy. "Zásahy miestnej moci do umeleckého obsahu galérií sú neadekvátne, spiatočnícke, neeurópske, provinčné,“ hovorí členka medzinárodnej asociácie kritikov umenia AICA, kunsthistorička Zuzana Bartošová.

07.06.2011 08:00
Zuzana Bartošová Foto:
Zuzana Bartošová
debata

Súhlasíte s názorom porevolučného rektora VŠVU Jozefa Jankoviča, že problém je v samotnej decentralizácii kultúry?
Profesor Jankovič má pravdu v tom, že Slovensko nie je mentálne pripravené pestovať a chrániť svoju kultúru. To, čo je na nej vzácne – pamiatky, integritu miest, talentovaných a pracovitých umelcov či kritikov a historikov umenia, divadelníkov. Oproti tomu vyspelé demokracie, napríklad nemecká, sa na mentálne vlastnosti svojich politikov nespoliehajú.

Ako to riešia?
Majú lepšiu legislatívu. Riaditeľ kultúrnej inštitúcie získava svoju funkciu na základe konkurzu a počas tohto obdobia je nedotknuteľný. Musel by vykonať trestný čin, aby ho mohli odvolať, alebo úplne odborne zlyhať, ale to posudzuje komisia, ktorá ho do funkcie ustanovila. Ani poslanci, ani zriaďovateľ inštitúcie nemajú na to priamy vplyv.

Ako dokážu docieliť kontinuitu – v porovnaní s tým, ako sa to nedarí u nás?
Áno, naše začínanie od nuly je nekonečné, nekultúrne a neúsporné. Každý nový riaditeľ sa učí na vlastných chybách, odborníkov, ktorých máme zopár, si nikto neváži – veď ich odvolali! Dnes zväčša len začínajúci, alebo kariérne založení odborníci sa hlásia na miesta riaditeľov významných inštitúcií. Ten, kto má kredit i meno a má rád svoje povolanie, do takého rizika už nejde. No napríklad v Nemecku má kultúrna inštitúcia pol roka paralelne dvoch riaditeľov – jeden funkciu odovzdáva, druhý preberá. Veď kontinuita nemá iba odborný význam, ale aj spoločenský a ekonomický.

Miestni poslanci majú často pocit, že sa musia postarať o to, aby sa umenie v "ich galérii“ páčilo predovšetkým im. Prečo je takýto postoj nesprávny?
Poslanci u nás často prekračujú svoje kompetencie – v otázke uplatňovania svojho vkusu určite. Mali by sa venovať kontrole hospodárenia, dodržiavania pravidiel demokracie a nezabúdať presadzovať názory občanov v oblasti občianskeho života. Kultúra a umenie však do tejto sféry nepatria. Majú povznášať, presahovať každodennosť, vzdelávať, spochybňovať pravidlá, ktoré sú možno už len formálne. K činnosti kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií sa poslanci nemajú vyjadrovať priamo, veď väčšina z nich je v daných kultúrnych a umeleckých sférach nevzdelaná. Roger Scruton, významný britský politológ, tvrdí, že prekračovanie kompetencií je ešte horšia anomália začínajúcich demokracií, ako porušovanie zákona. Ale dokedy budeme mať na Slovensku začínajúcu demokraciu?

Dajú sa pochopiť regionálni úradníci, ktorí sa bránia provokatívnym témam, kde umelci pracujú s fenoménmi sexu a vulgárnosti?
Umelci sú dnes predovšetkým slobodní. Je zaujímavé, že v krčme alebo na futbalovom štadióne väčšine poslancov vulgárnosť neprekáža, ba ani v bulvárnych novinách či reláciách súkromných televízií. Nerozumiem, prečo nebojujú s majiteľmi novinových stánkov, aby porno časopisy zmizli z dohľadu okoloidúcich vrátane detí, ako je to v mnohých západných krajinách – kto si chce pornografiu kúpiť, musí si ju vyžiadať. U nás bojujú proti umeleckým dielam v galériách, ak na situáciu, v ktorej žijeme, reagujú. To je smiešne a smutné zároveň.

V čom hlavnom sa laická verejnosť mýli, keď poslanie galérie, ktorá sídli mimo hlavného mesta, vidí v mapovaní lokálnej tvorby?
Tento názor patrí do 50. rokov minulého storočia. Umenie má schopnosť vyprovokovať spoločenskú, nadregionálnu, nadnárodnú a cezhraničnú spoluprácu. O to viac, že sme v Európe a nemali by sme sa uzatvárať do seba. A práve v prekračovaní reálnych i pomyselných bariér a hraníc bola sila výstavnej politiky Vladimíra Beskida. To, žiaľ, úzkoprsý človek, hoci poslanec, nepochopí.

Trnavská samospráva ordinovala Vladimírovi Beskidovi výstavy autorov, s ktorými on ako uznávaný kurátor nechcel súhlasiť. Prečo na to nemala právo?
Ak to zjednoduším – je to, akoby niekto radil lekárovi, ktorú končatinu má pacientovi odrezať a ktorú liečiť. Povolanie historika umenia, navyše vo funkcii riaditeľa galérie, nie je šarlatánstvo, na to sa na Slovensku zabúda. Nestačí prísť, vidieť obraz či sochu a povedať, či sa mi páči alebo nie. To je naivné a hlúpe. K umeniu vedie dlhá cesta, to nie je blesk z jasného neba, treba mu vedieť porozumieť, má svoje pravidlá, jazyk, tradíciu, právo na objavy a experimenty, hľadanie nových ciest a riešení…

Nemalo by sa k tomu teraz napriek decentralizácii vyjadriť aj ministerstvo kultúry?
Ministerstvo kultúry by malo začať vážne riešiť problematiku v tejto oblasti spolu s výborom Národnej rady pre kultúru. Viem, že sa nedá všetko naraz, ale je najvyšší čas. No malo by sa pri tom poradiť s odborníkmi, ktorí majú kredit nielen doma, ale aj v zahraničí a vynechať pracovníkov a riaditeľov inštitúcií, ktorých je zriaďovateľom. Smerom hore, teda ministrovi a štátnej tajomníčke predsa nemôžu radiť podriadené zložky, to je proti všetkým pravidlám slušnosti. A dúfam, že úradníci budú úradovať – zvolávať poradné orgány a písať zápisnice, a nie presadzovať svoje názory, ako to bolo v nedávnej minulosti, keď sa cítili byť rovnocenní s odborníkmi.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba