V ateliéri originálneho maliara, ktorý nevedel maľovať bez intenzity vzťahu, už nepribudne žiadne nové dielo. Včera popoludní preletela Slovenskom smutná správa: v stredu 11. februára v noci zomrel.
Nikdy sa nehral na hviezdu. Rudolf Fila, ktorý výrazne zasiahol do vývoja slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia, však hviezdou prinajmenšom európskej výtvarnej scény bol. „Čarbanice“ zvykol s úsmevom odpovedať na otázku, čo robí. Slová však zvykol vážiť ako farebné odtiene a línie štetca, preto hneď dopĺňal ďalšie termíny, ktorými charakterizoval svoj spôsob tvorenia: krátke spojenia, retuše, asanácie, oponentúry, paródie, vysvetlenia, komentáre…
Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, Moravskej galérie v Brne, v Múzeu 20. storočia vo Viedni, v stálej expozícii Credit Suisse Art Collection v Londýne a v ďalších mestách Európy, Severnej a Južnej Ameriky. Až do Austrálie si ich vraj odviezli ľudia, čo emigrovali. Ale to sa dozvedel až oveľa neskôr.
Na pohľad stoického muža dokázala „vytočiť“ ľudská hlúposť. „A rôzne banálne prekážky, ktoré musí človek preskakovať. Zakopáva, padá, chodí obdratý, musí sa dvíhať a mašírovať ďalej. Totalitný režim a čo s ním súviselo, je preč. Ale ľudská hlúposť je nezničiteľná. Veľmi hravo sa presúva z režimu do režimu,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.
Odmietal maľovať pre kšeft
Do sveta umenia nasmeroval rodáka z Příbramu na Morave (narodil sa 19. júla 1932) profesor dejepisu, ktorý si všimol jeho obrázky, čo kreslil na nástenku. So slovami, čo sa babreš na gymnáziu, je škola, na ktorej môžeš maľovať od rána do večera, ho odkázal na Školu umeleckého priemyslu v Brne. „Mal som obrovské šťastie, že v tom čase tam učil Bohdan Lacina. Išiel na nás pedagogickou univerzalitou. Mnohé výtvarné problémy preberal cez literatúru alebo hudbu. Vtedy som prvý raz počul o Stravinskom. Boli to hlboké päťdesiate roky tej najväčšej tmy. Keď sa stretnete s takýmto človekom, tak to s vami pohne,“ spomínal Rudolf Fila.
Po absolvovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pôsobil od roku 1960 ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Tri desaťročia sa živil učiteľovaním, čo mu ako maliarovi dávalo maximálnu slobodu. Nebol totiž závislý od toho, či sa jeho obrazy predávajú alebo nie. Navyše, v socialistických krajinách normálny obchod s umením neexistoval a robiť veci „pre kšeft“ odmietal. Chcel robiť vážne umenie. Upísal mu napokon celý svoj život.
Desiatky jeho žiakov naňho po rokoch spomínali ako na svojho duchovného guru. Podobne, ako on spomínal na svojho gymnaziálneho „dejepisára“. „V čomsi sa to skutočne podobá na otcovstvo. Za štyri roky, čo tie decká vediete, vám prirastú k srdcu intenzitou hľadania a stavania sa na vlastné nohy. Ale nestane sa to vždy. Sú ročníky, ktoré mi úplne vypadli. Druhá vec, ktorá je možno človeku na príťaž, ale za ktorú nesie zodpovednosť a za ktorú by mal byť niekedy aj bitý – keď je tých generácií veľa, začne sa vytrácať pozornosť,“ spomínal na roky učiteľovania.
Po „nežnej“ od roku 1990 viedol ateliér voľnej maľby na svojej alma mater. Len do roku 1992, keď odišiel do penzie. Na starších kolegoch totiž videl, že pre mladých boli svojou velebnosťou na smiech. Rešpekt, ktorý mali, sa postupne vytrácal. A dožiť sa niečoho podobného nemal chuť.
Umenie dáva životu zmysel
Už v polovici 60. rokov vystavoval v Paríži, patril k najvýznamnejším predstaviteľom abstraktnej maľby na slovenskej výtvarnej scéne. „Okolo uvoľnenia v roku 1968 sa veci rozbehli a mohli sme vystavovať vonku. Aj po roku 1989. To pulzovanie je závislé od politiky, ako sa otvárajú a zatvárajú hranice. Zatváraniu hraníc sa dá čeliť jedine tak, že keď nejdete na trh, príde trh za vami,“ zhodnotil maliar, ktorý sa po roku 1970 ocitol v kategórii „nežiaducich“ výtvarníkov. A na Slovensku vystavovať nesmel.
Nepatril k tým, čo verili, že umenie dokáže zmeniť svet. Vážil si však revolucionárov, ktorí sa ho snažil prevracať a platili za to strašnú cenu. „Áno, boli aj umelci – moralisti, fakt vynikajúci. Taký Goya! Neslýchane, čo všetko svojimi karikatúrami ľuďom navyčitoval, aby zatriasol ich svedomím. Najviac však zatriasol sám sebou. Nielenže získal kopu nepriateľov, ale rozvrátil aj sám seba. Maximom je, ak sa básnikovi, hudobníkovi alebo maliarovi skutočne podarí vyčítať svojou tvorbou človeku nejaké nepatričnosti alebo ho pohladkať, pochváliť,“ vysvetlil pre Pravdu.
Každé stretnutie s Filovými obrazmi bolo sviatkom ducha. A nikdy sa nekončiacim dobrodružstvom rovnako ako bola maľba pre autora samotného. Každým z nich totiž kladie divákovi naliehavé otázky, ponúka silné emócie a rozrušuje zabehané stereotypy. Tak pôsobí skutočné umenie. A čím bolo umenie pre autora nesmierne pútavej knihy s názvom Načo je nám umenie? „Keby som zhrnul všetky odpovede do jedinej, povedal by som – aby mal život zmysel,“ zdôraznil Rudolf Fila.
Viac o Rudolfovi Filovi čítajte v sobotňajšej prílohe Víkend