Grey Gold: Umelkyne, ktoré sa spriatelili so starobou

„Neverím na starnutie. Verím iba v neustále sa premieňajúci pohľad na slnko. Preto môj optimizmus,“ zapísala si vo svojom denníku Virginia Woolfová v roku 1932. Pred ňou a po nej sa starnutím, starobou, a tiež ich špecifickým vzťahom k ženskému životu zaoberali mnohé ďalšie autorky. Emily Dickinsonová, Susan Sontagová, George Sandová, Margaret Atwoodová, ale aj desiatky ďalších tušili, že staroba sa inak dotýka mužov ako žien a že je z mnohých hľadísk problematická. Každá z nich však svojou tvorbou a životom starobe ako akémusi limitnému bodu vzdorovala. Na starobu „neverili“, alebo, povedané inak – pripísali jej celkom nový význam.

V spoločenskom diskurze sa starnutie a staroba zvyčajne tematizujú ako čosi negatívne. V spojitosti s nimi sa hovorí o úbytku síl, ochoreniach, strate sociálnych väzieb či ekonomických rizikách. Oveľa menej sa už hovorí o iných, pozitívnych aspektoch tohto životného obdobia. Vysoký vek je totiž možné vnímať a prežívať i ako obdobie zrelosti, väčšej miery slobody, nadobudnutých skúseností a životnej múdrosti. Dnešná instantná doba však nezriedka inklinuje k mladosti, sviežosti, rýchlosti, stále vyžaduje „nové“ a staré či starnúce vytláča na okraj.

Vek má rodové špecifiká

Zo sociologického a kulturologického hľadiska sa dlhodobo ukazuje, že obdobie staroby je rodovo špecifické. Vysoký vek je pre ženy väčšou záťažou – seniorky „žnú plody“ nerovností z predošlých životných etáp viac než seniori. Pre ženy v produktívnom veku je totiž typická prerušovaná kariéra (môže prameniť napríklad z prevzatia hlavnej časti starostlivosti o deti), ktorej dôsledky sa prejavujú oveľa neskôr, najmä v dôchodkovom veku.

V umení platí o starobe to isté – aj tu prevládajú tendencie uprednostňovať mladých, nových umelcov. Pozornosť sa prenáša na nich, kým starší autori a autorky sú prehliadaní. No i tu platí, že na umelkyne a umelcov dolieha staroba úplne inak. Kým „konštrukt umelca“ sa s vekom stáva veľkolepejším, hlbším, univerzálnejším – nezriedka bez ohľadu na kvalitu tvorby – od umelkyne sa očakáva utlmenie aktivity a rovnako ako v ostatných sférach vizuálnej reprezentácie, i tu sa žena vytráca.

Sivovlasý poklad: umelkyne 65+

Fenoménu staroby, rodu a umeleckej tvorby sa venuje výstava Grey Gold: České a slovenské umelkyne 65+. Unikátny projekt, ktorý bol pôvodne vystavený minulý rok v brnianskom Dome umenia, sa v týchto dňoch presunul do Nitrianskej galérie, kde bude pre verejnosť sprístupnený do 12. apríla.

Kurátorský tím v medzinárodnom česko-slovenskom zložení vystavením 18 autoriek vo veku nad 65 rokov prispieva k prehodnoteniu stereotypného chápania starnutia a staroby. Okrem vystavenia diel takých vynikajúcich umelkýň, ako je Adriena Šimotová, Klára Bočkayová, Daisy Mrázková, Milota Havránková, Ludmila Padrtová, Marie Blabolilová, Eva Cisárová-Mináriková, Jana Želibská, Inge Kosková a i., je najväčšou pridanou hodnotou projektu práca, ktorú odborný tím vykonal pri preskúmavaní stanovenej témy.

Sprievodným projektom výstavy je totiž rozsiahly katalóg so štúdiami, ktoré na tému veku, umenia a rodu napísali kunsthistoričky a sociologičky. Cenné sú však najmä rozhovory, ktoré kurátorky Vendula Fremlová, Terezie Petišková a Anna Vartecká uskutočnili s vystavujúci­mi umelkyňami a ktoré sú v tejto publikácii uverejnené. Návštevníkom a návštevníčkam nitrianskej výstavy tak umožnili do problematiky rod/umenie/vek nahliadnuť nielen prostredníctvom umeleckých diel, ale aj teoretických konceptov a explicitných názorov umelkýň. Vo vystavenom diele sa aj vďaka publikácii lepšie ukázalo nielen to, čo umelkyne tejto generácie odlišuje, ale predovšetkým to, čo ich spája. Diela sa netopia v druhotnej interpretácii a živo komunikujú s textami. Už samotný názov výstavy Grey Gold pritom naznačuje, že tento projekt ukazuje iný spôsob, ako je možné starobu vnímať a prežívať.

Foto: Peter R. Jurík

Eva Cisárová- Mináriková: z cyklu Listy zo záznamníka, 2014 Eva Cisárová- Mináriková: z cyklu Listy zo záznamníka, 2014

Socialistický aparát a tvorba v utajení

Tvrdými kritériami výberu autoriek boli rod, vek a aktívne pôsobenie v umení. Kurátorky sa rozhodli vystaviť iba ženy nad 65 rokov, ktoré sú v umení aktívne. Ako sa vyjadrili i na vernisáži, stretli sa pritom s mnohými otázkami:„prečo práve takýto koncept, prečo tieto autorky, prečo tieto diela a prečo nie muži“. Kurátorky však celkom opodstatnene vychádzali zo sociologického (a aj bežne pozorovateľného) faktu, že staroba sa vyznačuje rodovou príznakovosťou.

Vystavené autorky spadajú do dvoch skupín. Je tu zastúpená generácia nastupujúca na scénu v povojnovom období a skupina autoriek začínajúcich s tvorbou v uvoľnenejších 60­. – 70. rokoch. Kým prvá skupina autoriek sa s feministickými analógiami ich diela skôr nestotožňuje, druhá skupina je voči takýmto interpretáciám otvorenejšia. V niektorých prípadoch tvorba dokonca vykazuje „latentné feministické“ prvky (napríklad Klára Bočkayová alebo Jana Želibská, ktorej monografickú výstavu Zákaz dotyku mala slovenská verejnosť možnosť vidieť v SNG na prelome rokov 2012/2013).

Autorky oboch „skupín“ však majú spoločné to, že výraznú časť tvorivého života prežili v totalitnom socialistickom režime, voči ktorému sa vymedzovali rôznym spôsobom, resp. ktorý ich rôzne limitoval. Príznačný a silný je v tejto súvislosti napríklad príbeh českej solitérky Ludmily Padrtovej (1932). Táto pozoruhodná autorka pre strach z perzekúcie manžela, výtvarného teoretika Jiřího Padrtu prerušila svoju tvorbu na neuveriteľných 50 rokov. Maľovať a verejne vystavovať začala znovu až v roku 2011. Dnes sa o nej hovorí ako o „ústrednej autorke povojnového informelu“, a dokonca je označovaná ako „prvá dáma českej abstrakcie“.

Sme tu a tvoríme!

Prvá generácia autoriek sa výraznejšie nekonfrontovala s vylučovaním žien zo systému vzdelávania. Reagovali naň skôr hlbokým zaujatím pre tvorbu. Tieto nezriedka solitérske umelkyne však zároveň vytvárali podmienky na lepšiu integráciu neskorších generácií žien do systému umenia. V prostredí, v ktorom sa presadzoval socialistický model emancipácie, mnohé neskoršie autorky svoju participáciu a možnosť umelecky pôsobiť brali ako samozrejmosť, hoci systém ešte ani zďaleka nebol nastavený najférovejšie.

Napríklad Klára Bočkayová (1948), ktorá začínala tvoriť v politicky uvoľnenom období, v ktorom mohla viac sledovať zahraničné trendy, bola v ročníku popri jedenástich spolužiakoch jedinou ženou. Autorka, ktorá do svojich diel experimentálnym a pomerne subverzívnym spôsobom včleňuje „poklesnuté“ gýčové prvky a materiály, hovorí: „Vôbec som nemala pocit, že som tam nejaký prívesok.“

Foto: Tomáš Lumpe, Martin Novák

Daisy Mrázková: z cyklu Kresby 2010-2012 Daisy Mrázková: z cyklu Kresby 2010-2012

Jej „konškoláčkou“ bola v tom čase Eva Cisárová-Mináriková (1945). Práve táto autorka prirovnáva – možno trochu hyperbolicky – kult novosti a mladosti v umení, ktorý naplno prepukol po roku 1989, k čistkám z 50. rokov. Trend mladosti, ktorý prevládol po revolúcii, začal na výstavy pretláčať mladých ľudí, s absurdným heslom „ten/tá mali vystavovať pred dvadsiatimi rokmi“. Zaujímavosťou, ktorá takisto stojí za zmienku, je, že keď Cisárová-Mináriková začínala po revolúcii učiť na bratislavskej VŠVU, bola jedinou ženou.

„Poklesnuté“ prvky, koncept a transcendencia

Autorky vystavené v rámci Grey Gold spracúvajú odlišné témy, a to rôznymi technikami a prostredníctvom rôznych médií (socha, fotka, koláž, maľba a i.). Medzi vystavenými slovenskými autorkami je výrazným trendom inovatívna práca s „tradičnejšími“ materiálmi (textil) či nájdenými predmetmi odkazujúcimi na ženskú kultúrnu pamäť (výšivka, obrus, ornament). Chtiac či nechtiac sa tak napríklad tvorba Kláry Bočkayovej či Evy Cisárovej-Minárikovej vzťahuje na prúd zahraničného feministického umenia, ktoré využíva „tradičné ženské prvky“ v novom, kritickom kontexte – napríklad Judy Chicago či Miriam Shapiro.

„Čo mohli tie naše predchodkyne v 19. storočí robiť? Vyšiť si výbavu so svojím monogramom a čakať. A teraz to ľudia hádžu do kontajnerov,“ hovorí Eva Cisárová-Mináriková, ktorá recykláciou vo svojich textilných objektoch vytvára „zbierky pamäti“, čosi ako „homage“ svojim predchodkyniam. Zároveň kreatívne narúša hranice úžitkového a vysokého umenia a divákom a diváčkam umožňuje klásť si otázky o rodových rolách. Iné slovenské autorky prejavujú vo svojej tvorbe ešte výraznejšie konceptuálne a protofeministické tendencie. Príkladom môže byť Jana Želibská (1941), ale i experimentujúca, „neuchopiteľná“ fotografka Milota Havránková (1945). Vo svojej tvorbe takisto využíva zošívanie.

U českých autoriek sa potom objavuje chápanie diela ako prostriedku transcendentného zážitku (Adéla Matasová, Daniela Vinopalová-Vodáková, Dana Puchnarová alebo Věra Nováková), výraznejšie zameranie sa na skúsenosti tela a jeho existenciálnu rovinu (Adriena Šimotová, Daisy Mrázková), prípadne pretavovanie všedného, banálneho, každodenného na výsostný predmet umeleckej reflexie (Marie Blabolilová, Ludmila Padrtová).

Sloboda staroby a limity tela

Starnutie a vysoký vek sú veľmi ambivalentné fakty. Rozporuplnosť staroby asi najvýstižnejšie popisuje fotografka Milota Havránková: „Starnutie je najkrajšie, ale aj najťažšie obdobie pre tvorivého človeka.“ Umožňuje síce väčší odstup od toho, čo od nás spoločnosť očakáva, lepšie sústredenie sa a čas na vlastnú prácu, slobodnejšie vyjadrovanie názorov, ale spája sa s ním i úbytok fyzických síl a nutnosť zmeny umeleckej techniky. To všetko svojím dielom, životom či priamo vyjadreniami v rozhovoroch potvrdzujú i vystavené umelkyne. Tvorba a umenie môžu hocikedy pomáhať zabudnúť na fyzické bolesti a limity tela, no v istom okamihu sa stávajú neprehliadnuteľný­mi.

Vari najznámejším príkladom toho, ako sa môže umelkyňa produktívne – aj keď nie „jednoducho“ a „bezbolestne“ – vyrovnať so starobou, je príbeh fenomenálnej výtvarníčky Adrieny Šimotovej (1926 – 2014), ktorá pracovala najmä s témou tela a jeho odtlačkov na papieri a textile. Po návrate z nemocnice a už so značne obmedzeným zdravím zmenila výtvarnú techniku. Ruku si „predĺžila“ palicou s mäkkým zakončením, na ktoré naberala pigment. A práve životný príbeh a veľkolepé dielo tejto meditatívnej, citlivej autorky, ktorá tvrdila, že utrpenie a bolesť ju posilnili a otvorili jej nové obzory, sú asi najinšpiratívnejším odkazom nitrianskej výstavy. Žiť a tvoriť naplno, aj navzdory veku.