Milan Paštéka rozprával obrazmi

Maliarstvo je uchopiteľné, no že by ho komentár urobil zrozumiteľnejším, o tom ma ešte nikto nepresvedčil. Výrok Milana Paštéku spomenul Jan Kukal aj pred maliarovými obrazmi v Galérii mesta Bratislavy. "O obrazoch veľmi nediskutoval ani ich nikdy nevysvetľoval," pridal ďalšiu spomienku. Reprezentatívnu výstavu, mapujúcu tvorivú cestu hĺbavého umelca, nadpísal ako jej spoluautor jednoducho, no veľavravne: Milan Paštéka - Legenda slovenského maliarstva.

09.04.2015 13:30
milan paštéka autoportret 3x Foto:
Milan Paštéka: Autoportrét na loďke, 1958
debata

Vystavené obrazy dokumentujú vzrušujúcu dráhu hľadania a objavovania, ktorú osamelý bežec slovenskej výtvarnej scény prešiel od konca päťdesiatych rokov po tragický odchod v septembri 1998. Od počiatkov, v ktorých invenčne rozvíjal podnety avantgárd, cez nájdenie originálneho umeleckého vyjadrenia až po abstrakciu, ktorá v predčasnom finále vytlačila z obrazov figúru. Ako večný rebel si Milan Paštéka nikdy neprestával klásť znepokojujúce otázky. Ani po tom, čo prestal byť totalitou tabuizovaným umelcom.

„Milan Paštéka za sebou zanechal dielo, ktoré svojím významom presiahlo hranice Slovenska. Patrí k tomu najlepšiemu, čo vytvorilo stredoeurópske maliarstvo v druhej polovici dvadsiateho storočia,“ uviedol Jan Kukal. Za viac ako dva roky príprav povyberal zo súkromných zbierok aj slovenských galérií takmer tri stovky diel. Napokon sa však musel prispôsobiť možnostiam, ktoré poskytuje priestor druhého poschodia Pálffyho paláca, a výber zúžiť na deväťdesiat obrazov. Každý z nich však pritiahne oko a podnieti myseľ návštevníka.

Milan Paštéka: Tozro (Macbeth), 1983 Foto: GMB
Milan Paštéka: Tozro (Macbeth), 1983 Milan Paštéka: Tozro (Macbeth), 1983

Treba vstúpiť do ticha

„Do ateliéru Milana Paštéku ma priviedol Rudolf Fila, s ktorým som sa dlho kamarátil. Povedal mi, že ak chcem vidieť slovenské obrazy, ktoré majú leví pazúr, tak k nemu musím ísť. Bol som preto nesmierne zvedavý,“ spomína Jan Kukal na svoje prvé stretnutie s Milanom Paštékom. „V ateliéri mal všetky vrcholné diela, pretože so svojimi obrazmi sa dosť ťažko lúčil. Mal v ňom aj pingpongový stôl. Vášnivo rád hrával. Aj šach, aj karty. Dokonca chcel hrať pingpong aj o svoje obrazy, to som však nikdy nedovolil, pretože som ho hrával závodne,“ pokračuje v rozprávaní spoluautor výstavy. Na priateľa maliara spomína ako na nesmierne skromného človeka.

Znepokojujúce ticho, clivota samoty, pohyb náhle znehybnený v čase. Milenci, muž a žena spolu, a predsa každý sám. Mágia sna, vzrušujúca rozkoš, odcudzené mlčanie. Každý z obrazov Milana Paštéku rozpráva farebnými plochami i postavami príbeh. Možno ho síce dekódovať stovkami slov, ale zbytočne. Dôležitejšie je ho precítiť, vhĺbiť sa do jeho hlbších vrstiev. A skutočne je čo objavovať, do čoho vstupovať zrakom, emóciami i myšlienkami.

Milan Paštéka: Sedemdesiat rokov od výstrelu z... Foto: GMB
Milan Paštéka: Sedemdesiat rokov od výstrelu z Auróry, 1986 Milan Paštéka: Sedemdesiat rokov od výstrelu z Auróry, 1986

„Pochyby a istoty, to je terén, na ktorom sa pohybujem od svojej nepamäti,“ zapísal si Milan Paštéka vo svojich tvorivých poznámkach a pokračoval: „Svet, vesmír a čas sa nezastavujú, katastrofy, škandály, prehra sa v záhadnom pomere vyrovnávajú s opojnými víťazstvami, aby v konečnom účtovaní stratili svoj pôvodný význam. Znejasní sa ich veľkosť a malosť. Nástojčivá až despotická prítomnosť sa stáva čitateľnejšou, jej prekvapenia budú prirodzenejšie… Asi bude treba opäť vstúpiť do ticha,“ zaznamenal si Milan Paštéka. Ticho, ktorým vibrujú jeho obrazy, je však výrečnejšie ako hory románov.

V trinástej komnate

Abstrakciou, ktorej príťažlivosť začal Paštéka skúmať začiatkom deväťdesiatych rokov, všetkých prekvapil. „Ako bytostný figuralista a kolorista vytlačil postavu na okraj záujmu a začal maľovať monochromatické abstraktné obrazy. Je obrovská škoda, že túto mimoriadnu fázu jeho tvorby nečakane ukončila tragická autonehoda,“ pripomína Jan Kukal.

Zážitok z mimoriadnej výstavy umocňuje reprezentatívna publikácia Milan Paštéka Maľba, ktorú pri príležitosti výstavy vydalo vydavateľstvo Krása. Okrem reprodukcií stoviek obrazov prináša aj zasvätené textové prílohy.

Dvere do trinástej komnaty veľkého maliara pootvorila vo svojom rozprávaní dcéra Milana Paštéku Dominika Sládková. Oživuje svoje spomienky na dianie v otcovom ateliéri, spomína na jeho záľuby i nočné rozhovory, opisuje všedné dni, ktoré však mali zväčša punc sviatočnosti. Tým, ktorí „poznali“ špičkového maliara len cez tvorbu, približuje jeho súkromie. Radosti i problémy, ktoré prinášala každodennosť. Keď opisuje otcovu záľubu v rýchlych autách, človeka až zamrazí. Veď práve autonehoda predčasne ukončila jeho život.

Milan Paštéka: Biela ruka, 1990 Foto: GMB
pasteka biela ruka 3x Milan Paštéka: Biela ruka, 1990

Spoluautorom výstavného projektu je Dušan Vanko. „Je dlhoročný obdivovateľ Paštékovho diela a vyzná sa v ňom ako málokto. Rozdelili sme si úlohy. On sa zameral skôr na reprezentatívnu publikáciu k výstave, ja som sa venoval viac koncepcii výstavy,“ dodal Jan Kukal.

Výstava Milan Paštéka – Legenda slovenského maliarstva je z kategórie tých, ktoré rozhodne treba vidieť. Zážitky, ktoré v návštevníkoch vyvoláva, v nich budú dlho rezonovať. V Galérii mesta Bratislavy potrvá do 28. júna.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Milan Paštéka #Galéria mesta Bratislava #Jan Kukal #Legenda slovenského maliarstva