Fotografiám sa netlieska, ale – zaslúžili by si. A teraz je aj príležitosť – vo výstavnej sieni SND na Pribinovej ulici sú na zaujímavej výstave pod názvom opäťminútsto.snd. Znamená to, že o päť rokov (ubehnú ako minúty) bude sláviť divadlo sto rokov a pre istotu si už teraz urobilo malú rekapituláciu uplynulého obdobia. Fotografie mapujú život divadla v období 95 rokov. Výstavu pripravili kurátori z Divadelného ústavu Katarína Kunová, Zuzana Nemcová a Martin Timko.
Slovenské národné profesionálne divadlo začalo hrať v Bratislave v roku 1920 v budove, ktorá aj dnes patrí k ozdobám Hviezdoslavovho námestia. Zaujímavé je, že na tom istom mieste stálo už od roku 1776 mestské divadlo, ktoré dal postaviť gróf Juraj Csáky. Súčasnú podobu historickej budove Slovenského národného divadla – je v eklektickom štýle, čo znamená ľubovoľné kombinácie nápadov a trendov – dali architekti Ferdinand Fellner a Hermann Helmer a otvorili ju v roku 1886. Títo architekti boli v Európe obľúbení, projektovali divadlá aj v Zürichu, Berlíne, Brne, Budapešti, Sofii, Odese a v ďalších mestách.
Prvým predstavením SND bola opera Bedřicha Smetanu Hubička, ktorú uviedli 1. marca 1920. Prvá slovenská opera mala premiéru v roku 1926 a bol to Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu. Operný súbor si veľmi rýchlo získal renomé a už v roku 1923 prišla do SND hosťovať dokonca operná diva Emma Destinová! O rok na to vstúpil na operné dosky prvý slovenský tenorista Janko Blaho, miláčik publika. K "starej“ budove SND sa viaže mnoho umeleckých osudov. Figuruje aj v spomienkach divákov – prvá návšteva SND býva nezabudnuteľná a mnohým možno určila aj výber povolania. Hrali tam vynikajúci i atraktívni herci, dokonca aj Ljuba Hermanová, lebo vtedy sa v SND hrala aj opereta. Po jednej premiére sa zapriahli bratislavskí študenti do koča a odviezli speváčku do viechy, kde s ňou oslavovali. Vraj to bol Husák, Clementis a Novomeský. Aj z toho vidno, že divadlo má už svoje povesti, legendy, príbehy, ktoré sa časom ešte obohatia. Veď sa s ním spájajú mnohé vzrušujúce osudy, ľudia "okolo“ divadla sú zaujímaví. Legendami sa stali aj niektoré predstavenia – Veselé panie z Windsoru, Tanec nad plačom, Pokus o lietanie.
Niektoré predstavenia boli sväté a divákom dodávali energiu a pocit, že v spoločnosti ešte nad schematizmom prevláda zdravý rozum a zmysel pre humor. Publikum za to svojich hercov milovalo. Ale milovalo aj Gérarda Philipa, ktorý hral vo vynikajúcich francúzskych filmoch, ale bol aj výborný divadelný herec a keď sa rozchýrilo, že príde do Bratislavy (v roku 1955, o štyri roky zomrel), bola to udalosť prvého rangu. Je zaujímavé pozrieť si jeho fotografiu na výstave, ale aj sa vrátiť k historickým súvislostiam tejto návštevy, ale to už môžeme čitateľom len odporúčať.
Európske hviezdy už dnes nedosahujú takú slávu, ako mal vtedy napríklad spomínaný Philippe. Žezlo prevzali hollywoodski herci, ale pre nás zostávajú aj tak hlavnými ikonami tí naši. Taký Karol Machata so zamatovým hlasom, iskrivý Kvietik, intelektuálny Filčík, pochmúrny Valach, elegantný Huba, šarmantný "Dočko“ a aby som neospevovala len mužov – milujeme (a voláme ich dôverne krstnými menami) Marínu, Daču, Milku, Soňu a ďalšie naše šikovné herečky. Spomínaná výstava teda pôsobí ako fotky z rodinného albumu. Sú to snímky o nás, o našej kultúre, spolu s hercami sme prežili tisíc životov.
Obliehané divadlo
Divákov pribúdalo, žiadalo sa rozdeliť operu a činohru do dvoch budov. A tak 28. mája 1955 otvorili Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava premiérou jeho hry Herodes a Herodias. Tento divadelný priestor slúžil činohernému súboru SND až do roku 2007, potom sa súbor sťahoval do novej budovy na nábreží Dunaja. Navrhli ju architekti Martin Kusý, Pavol Paňák a Peter Bauer, ktorých architektonický návrh zvíťazil v konkurencii päťdesiatich troch projektov. Budova má tri hlavné sály – opery a baletu, činohry a variabilné štúdio. Výstavy v koridoroch sú azda najnavštevovanejšou bratislavskou výstavnou sieňou. Noblesu divadla znásobuje aj jej začlenenie do neskoršie otvoreného spoločensko-kultúrneho a obchodného centra. Divadlo je stále obliehané divákmi, žije. V skutočnosti aj na fotkách, ktoré sú práve na výstave opäťminútsto.snd tamtiež.
