Katarína Janečková: Neskrotné ženy sú najzaujímavejšie

Katarína Janečková je maliarka a športovkyňa, ktorá má úspech aj v zahraničí. Jej obrazy vzbudzujú mimoriadnu pozornosť, za svoju tvorbu získala 3. miesto v súťaži Maľba roka 2012 a vo wakeboardingu, ktorý je niečo ako lyžovania na vode, sa stala majsterkou sveta.

09.05.2015 12:01
Katarína Janečková Foto:
Talentovaná výtvarníčka katarína Janečková.
debata

Zo Slovenska sa medzičasom presťahovala do USA, v jej maľbe je však kus toho, čo si priniesla z domu. Originalita. Často maľuje ženy vo vyzývavých pózach a s výraznými tvárami. Ich partnermi na obrazoch sú neraz medvede a nie je jasné, kto koho krotí.

Vaše obrazy sú odvážne, vyzývavé, ženy na nich nie sú žiadne neviniatka. Čo na to hovorili rodičia, ktorí vás od malička viedli a často sa na nich aj odvolávate? Ako prijali vaše umenie? Najmä otec?

Rodičia sa ma snažili v každej situácii podporovať. Tatino mal však naozaj neskôr strach, že si obrazy niekto vysvetlí po svojom a dovolí si potom niečo aj ku mne.

Museli ste im teda svoje obrazy vysvetľovať? Cítili ste niekedy pri maľovaní ostych, keď ste si pomysleli na rodičov?

Hovorili sme o tom, čo robím, niekedy som mala chuť hodiť sa o zem a vzdať to. Ale, paradoxne, práve tatino ma vždy vedel dotlačiť k lepším výsledkom, aj keď sme sa zvykli veľmi pohádať pre rozdielny pohľad na umenie. Pri podobnej výmene názorov, tesne pred prijímačkami na vysokú školu, mi sľúbil, že ak – napriek mojej tvrdohlavosti a provokatívnym témam – prejdem prijímacím konaním, bude už navždy v oblasti mojej tvorby ticho. A keď mi niečo niekedy náhodou povie, môžem mu vraj vyplaziť jazyk.

Na školu vás vzali – prestali ste potom s otcom o umení debatovať? Už ste si robili po svojom?

Samozrejme, že nie. Napriek sľubu sme naďalej viedli debaty, či cesta, ktorou smerujem, je správna. Raz dokonca odmietol ísť na vernisáž.

To ste také niečo "strašné“ vystavovali?

Stačil mu už plagát, keďže sme sa naň odfotili s výtvarníkom Andrejom Dúbravským takmer nahí. On mu neprekážal, ale ja áno – chalanom sa totiž vždy všetko ľahšie prepečie!

Andrej Dúbravský je tiež provokatívny umelec. Zmieril sa napokon otec s tým, ako tvoríte?  

Pár týždňov predtým, ako nám tatino zomrel na rakovinu, mi povedal, že je na mňa veľmi pyšný a že sa mu moje obrazy veľmi páčia, vidí vraj, že to, čo robím, má zmysel… To pre mňa veľa znamená a doteraz často uvažujem, čo by povedal na ten-ktorý obraz a ako by mi poradil v mojej tvorbe.

Mali ste viac talentov, bavil vás aj šport. Umeleckú školu vám vlastne poradila mama. Ako uhádla, že práve tam sa hodíte?

Áno, bol to jej nápad, vyskúšať umeleckú školu a doteraz je mama aj môj najväčší fanúšik. Som jej veľmi vďačná. Rešpektuje absolútne všetko, čo robím. Na vernisáže chodí s kolegyňami, a teraz, keď žijem v USA, mi všetko manažuje – prevoz, odvoz a predaj obrazov. Jej posielam každú novú namaľovanú vec ako prvej. A ešte "bráškovi“.

Aj váš brat žije v zahraničí – neprekáža vám vzdialenosť medzi vami?

Mladší brat Adam momentálne študuje v Portugalsku. Voláme si veľmi často, hlavne teraz, keď je každý z rodiny niekde inde. Tatinova choroba nás veľmi zomkla.

Do USA ste odišli za láskou. Splnila Amerika vaše očakávania? Zmenila sa vaša tvorba v inom prostredí? Chápu vás tam?

Už od devätnástich rokov som každú zarobenú korunu minula na cestovanie. Vždy som sa skôr nechala prekvapiť, ako by som mala mať očakávania. Pokiaľ ide o lásku a USA, bolo to perfektne načasované. V ten rok, čo som spoznala Roberta, ktorý je dnes už mojím manželom, dokončila som školu a v Amerike som dovtedy ešte nebola. Dnes ju už poznám – o mnohých veciach si paradoxne myslím, že my ich máme doma lepšie, ale keď potom prídem domov, tak mi chýbajú veci, na ktoré som zvyknutá zas tam. Aj napriek tomu, že sa o Amerike hovorí, že je to slobodná krajina, zdá sa mi Európa otvorenejšia a slobodomyseľnejšia. Zatiaľ som sa však nestretla s tým, že by tam niekto nepochopil moju tvorbu. Možno Robertova rodina zo začiatku nevedela, čo si má o mne myslieť, či to maľujem svoje sexuálne zážitky, alebo ako to vlastne je. Tieto rozpaky sú typické hlavne pre Texasanov. V meste, kde žijem, veľa kultúry nie je, a na podobné veci nie sú zvyknutí, aj keď mám pocit, že sa im páčia.

Katarína Janečková s wakeboardom. Foto: Michal Huštaty
31.Foto Michal Hustaty Katarína Janečková Katarína Janečková s wakeboardom.

Vaše obrazy nie sú jednoduché – viete o nich rozprávať?

V rozhovore naživo, alebo ak rozprávam pre televíziu, sem-tam „potrepem“ také veci, že sa mi samej nad tým rozum zastavuje! Ale okrem týchto situácií o svojich veciach rozprávať viem. Už pri maľovaní si vytváram v hlave príbeh – o čom obraz je. Baví ma tiež vypočuť si, ako obraz vníma divák. Niekedy vidí všetko úplne inak, ako som to myslela ja!

Hovoríte, že maľujete, ako by ste si robili denník – zaznamenávate svoje dojmy, zážitky, to, s čím sa stretávate na internete a v živote. Čo na vás pôsobí viac? Virtuálny svet, alebo skutočný?

Určite ma ovplyvňuje viac skutočný svet. Ten virtuálny mi len dáva možnosť vybrať si predlohu, telo, tvar alebo prostredie, ak nemám možnosť urobiť si fotku sama. Je pravda, že na začiatku tvorby ma fascinovali erotické webstránky a spôsob, akým sa na nich ľudia prezentovali. Niečo z toho vo mne ostalo, ale internetom sa človek rýchlo presýti a reálny život je oveľa citlivejší a originálnejší.

A tie denníky? Sú tam?

To, že moja tvorba je denníkového charakteru, mi dochádza, až keď ňou spätne prechádzam. Boxerské rukavice sa na mojich obrazoch objavili počas obdobia, keď som robila thajský box, a tiež ako symbol tatinovho boja s rakovinou. Medveď môže byť tak troška aj talizman z obdobia môjho šesťročného štúdia u Ivana Csudaia. Jeho ateliér je známy najmä plošnou maľbou (aj on sám sa jej venuje) a ja som si podvedome zobrala do svojej tvorby práve jeho macíka, ktorého často maľuje. Ten je pre mňa teraz už zas niečím iným. Metaforou muža, ochrancu, milenca alebo hravého medvedíka, tajne pozorujúceho dianie spoza stromov. Pomocou medveďa vytváram na plátne príbeh a podľa toho, čo práve robí, určuje sa aj vzťah medzi ním a ženou na obraze. A to ma na tom baví.

Maľujete aj rodinu?

Najosobnejšia časť mojej tvorby je séria akvarelov môjho tatina v nemocnici počas jeho posledných dní s nami. Ani neviem, čo mi vtedy viedlo ruku, ale ťahy štetca boli veľmi láskavé a ľahunké. Možno preto, že som jeho tvár tak dobre poznala a že sme si boli tak veľmi blízki. Neviem, či ešte niekedy niečo tak osobne a úprimne budem vedieť namaľovať, ale cítim, že je iné pracovať s takouto silnou skúsenosťou než inokedy.  
Často maľujte ženy – máte ich rada? Konštruujete ich príbehy? Aký k nim máte vzťah? Maľujete podvedome v nich aj seba?

Napriek tomu, že sú často ženy na mojich obrazoch (či aj v živote) prvoplánovo vnímané hlavne ako sexi, v mojich príbehoch sú najmä silné. Nesú v sebe správu o pocitoch a ich charaktere a rozhodujú o nálade na obraze. V Texase, kde teraz žijem, som väčšinu času sama, aj keď si to niekedy ani neuvedomujem, posledné obrazy sú takmer autobiografické a veľmi ovplyvnené všetkým, čo práve prežívam. Napríklad – smútkom za domovom (obraz "Homesick“) alebo nedostatkom kultúry (She is interested in the Art, but all he cares about is her Butt – Ona sa zaujíma o umenie, ale on sa stará len o jej zadok), alebo krajinou a cestovaním (New Mexico Cactus Lover).

S otcom na chalupe. Foto: Archív Kataríny Janečkovej
Katarína Janečková S otcom na chalupe.

Vaša maľba je veľmi temperamentná, vášnivá, ako ste dospeli k tomu prejavu? Čím ste začínali? Kedy ste pocítili zlom, v ktorom ste sa našli?

V prvom ročníku na vysokej škole som začínala pozvoľna, kontrolovanými ťahmi, pastelovými farbami a napriek tomu, že to už vtedy boli otvorene erotické výjavy, pôsobili veľmi nežne a dievčensky. Zisťovala som si opatrne, kde sú hranice, a čo všetko si môžem dovoliť. Postupom času som sa uvoľnila a začala som viac experimentovať, teraz už to ide samo. Neustále sa reflektujem, prehodnocujem, čo sa mi páči a kam by som chcela svoju tvorbu smerovať, ale popritom mi dokončenie štúdia dalo pocit slobody – človek už nemaľuje pre známky a študentské prieskumy, ale len pre seba. Časom tiež maliar získa sebavedomie a skúsenosti, a to všetko sa potom premietne do ťahov, ktoré sú spontánne a vášnivé, presne také, akým je on sám.

Čo pre vás znamená láska? Páčia sa partnerovi vaše diela?

Vždy som vedela byť šťastná aj sama so sebou, ale asi – či chceme, alebo nechceme – je pre nás láska vždy dôležitá, najdôležitejšia. Som veľmi šťastná, že sa mi podarilo stretnúť niekoho, ako je Robert. Okrem iného ma vzťahy, láska a príťažlivosť vždy inšpirovali aj v tvorbe. Robertovi sa moje maľby veľmi páčia, rád počúva, o čom sú a rád ma pri maľovaní pozoruje. Nie je to však úplne najľahšie. Strašne nerada robím vo svojej tvorbe kompromisy a zatiaľ som nestretla muža, čo by nemal problém s tým, že je na maľbe spred piatich rokov môj bývalý priateľ, alebo že sa na mňa tá žena špúliaca zadok na medveďa, podobá. Snažím sa byť trpezlivá a veci citlivo vydebatovať, ale niekedy ma to stojí veľmi veľa energie.

Čomu ste sa venovali na začiatku maliarskej cesty a kam by ste chceli prísť?

Na začiatku sa človek spoznáva, skúša a tápa. V prvom ročníku na vysokej škole som bola napríklad strašne zaľúbená, obrazy na prieskum som obsypala ružami zo záhrady vtedajšieho priateľa a porote som pri obhajobách vyrozprávala svoje raneno-ľúbostné výlevy. Bola to „sranda“, vôbec ma netrápilo, že je to absolútne klišé a veľmi som si to obdobie užívala. Mnohí si ma určite zapamätali ako nejakú naivnú bláznivú dievčinu. Časom získa človek väčší prehľad v umení, vie, čo sa kedy už v umení robilo, aký to malo význam, vie si lepšie utriediť myšlienky a pracovať s farbou, plátnom a skúsenosťami. Stále som však ešte úplné kuriatko – mláďatko v maľbe. Toľko vecí je predo mnou!

Vrátite sa ešte na Slovensko?

Na Slovensko sa snažím chodiť vždy po niekoľkých mesiacoch. Kvôli rodine a priateľom. Doma máme krásnu chalúpku, na ktorej sme prežili veľa pekného aj s tatinom, to mi chýba najviac. Ešte stále mám na Slovensku výstavy a rôzne aktivity, aj keď je to finančne a časovo trošku vyčerpávajúce lietať hore-dolu. Je smutné stále sa lúčiť s tým, čo má človek rád. Doma sa lúčim s rodinou, v Amerike sa lúčim s manželom, vyzerá to tak, že nikdy nemôžeme mať všetko. Napriek tomu, že Slovensko bude vždy môj domov, už tam nemám ateliér, kde môžem maľovať, a cítim sa viac ako na návšteve, čo je zvláštne, ale na druhej strane mám pocit, že je teraz všetko tak, ako to má byť a som rada, že to zatiaľ klape.

Prekvapujúce je, že ste aj športovkyňa, majsterka sveta – kombinácia umenie – šport sa vyskytuje málo. Ako sa vo vás dopĺňajú tieto dva svety? Ste aj fyzicky silná? Pomáha to maliarke veľkých plátien?

Niekedy si v maľbe dávam úlohy takmer ako pri športe, akoby som sa učila nejaký nový trik, čo mi pomáha posúvať sa ďalej. Na veľké plátna asi veľké svaly netreba, ale páči sa mi, keď je moje telo schopné dokázať všetko, čo chcem a potrebujem. Niekedy vláčim veľmi ťažké plátna a farby, vtedy sa to zíde. K športu nás rodičia viedli odmalička a môj manžel je na tom podobne. Keďže nie je umelec (asi chvalabohu!), tak šport je možno hlavný bod, čo nás spája – okrem životného postoja a názorov.

S manželom v New Yorku. Foto: Archív Kataríny Janečkovej
Katarína Janečková S manželom v New Yorku.

Čítala som si, že pri športe ste si vyrazili dva spodné zuby – ako ste to mohli vydržať a – pokračovať v tom? Nebáli ste sa, že si zlomíte ruku a nebudete môcť maľovať? Preto ste prestali súťažiť?

Boli chvíľky, napríklad ako tie, čo spomínate – so zubami, alebo keď som si roztrhla menisky na kolenách. Vtedy som si hovorila, že asi by som aj mohla prestať. Ale to vždy trvalo asi tak päť minút, kým prešla bolesť. Nie som typ človeka, čo by sa pre bolesť alebo pre nepohodlie vedel vzdať niečoho, čo má rád. To, že som prestala súťažiť, prišlo prirodzene s tým, že som sa presťahovala do Texasu, kde je wakeboardovy vlek vzdialený 4 hodiny cesty, a tiež som si uvedomila, že ak chcem byť dobrá maliarka, musím tomu venovať oveľa viac času. Tak, ako keby som chcela byť dobrou wakeboardistkou – musela by som na vode tráviť celý rok, ako to robia dievčatá, ktoré ešte stále súťažia. Wakeboarding je pre mňa teraz zábava a maľba budúcnosť.

Ako by ste chceli žiť? Páči sa vám veľká rodina, alebo skôr hľadáte samotu a ticho?

Deti ešte nemáme, keďže obaja veľa cestujeme. Ja som flexibilnejšia, maľovať môžem prakticky kdekoľvek, ale manžel má svoju firmu, ktorej sa teraz intenzívne venuje, a pravdupovediac, predstava osamelej manželky a matky v Texase, bez rodiny a priateľov, je pre mňa taká malá nočná mora, hoci viem, že ak by sa veci udiali aj takto, zvládli by sme to. Ešte nevieme presne, kde by sme chceli žiť. Práve teraz je náš život trošku extrémny, každý sme niekde inde a lietame za sebou, aby sme sa videli. Ja som v New Yorku, kde mám ateliér, a Robert je tam, kde je ho treba. Viem si celkom predstaviť žiť niekde, kde sú príjemní ľudia, príroda a more, a sem tam to prestriedať s New Yorkom, kde sa všetko deje. Teraz ešte vôbec netuším, ako to bude a nezistím to – aj keby som sa o zem hodila. Stále sa všetko mení.

 

Katarína Janečková

Narodila sa 2. mája 1988 v Bratislave. Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, potom pokračovala v štúdiu na VŠVU u prof. Ivana Csudaia. Venuje sa figurálnej maľbe. Má za sebou viaceré domáce i zahraničné výstavy, jej obrazy sú oceňované a nachádzajú sa v zbierkach a publikáciách. Je trojnásobnou majsterkou Slovenska a v roku 2011 si z Abú Zabí odniesla titul majsterky sveta vo wakeboardingu. Momentálne žije a tvorí striedavo v New Yorku, kde má ateliér, a v Texase.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #maliarka #Katarína Janečková #Maľba roka