Prezenčná listina súčasnej poľskej umeleckej scény

Výstava poľského umenia v bratislavskom Dome umenia/Kunsthalle s názvom Umenie na hlave dosahuje pozoruhodné rozmery.

17.05.2015 09:00
debata

Ide o jednu z najväčších prezentácií aktuálnej poľskej výtvarnej scény v poslednom desaťročí mimo územia domovskej krajiny. No spoločensky závažné diela sú v bratislavskej inštalácii zbavené konfliktnosti. Výstava sa tak len letmo dotýka situácie v súčasnom Poľsku.

Kurátor výstavy Sebastian Cichocki zvolil formu salónu, aby predstavil najdôležitejšie práce, prístupy a témy v poľskom súčasnom umení. To sa o výstave dozvieme z úvodného textu. Takéto ambiciózne zadanie však nie je ľahké naplniť a hodnotenie výsledku je závislé od očakávaní jednotlivých divákov.

oshka Macuga: List, 2011, tapiséria. Zbierka... Foto: DOM UMENIA/ KUNSTHALLE BRATISLAVA
macuga list zacheta 6284817 oshka Macuga: List, 2011, tapiséria. Zbierka Múzea moderného umenia vo Varšave.

Umelecké diela od vyše päťdesiatich autorov a autoriek zapĺňajú dve poschodia. Na prehliadku celej výstavy je preto nutné rezervovať si niekoľko hodín alebo sa vrátiť opakovane, inak je ľahké podľahnúť pocitu zahltenia. Kto od výstavy očakáva prehľad aktuálnych tendencií poľského umenia posledných približne štyroch rokov, bude nepochybne spokojný.

Výstava ponúka práce v škále médií, aj vysvetľujúce popisky, diela veľkolepé, ironické, spoločensky závažné, ale aj číro esteticky zaujímavé. Je tu vystavená „všehochuť“, ktorá sa za posledné roky objavila v poľských štátnych či súkromných galériách. Z majetku súkromných galérií pochádza približne polovica vystavených diel, mnoho diel je však majetkom Múzea moderného umenia vo Varšave.

Kritériá výberu nie sú presnejšie určené, ide však o revidovanú a menšiu verziu výstavy, ktorá sa v múzeu uskutočnila minulý rok. Výstava vzbudila v Poľsku polemické reakcie, ako napokon asi všetky výstavy s ambíciou byť najväčšie a svojím spôsobom najrelevantnejšie.

Ak divák okrem výstavy na spôsob salónu očakáva aj umeleckú výpoveď o živote v samotnom Poľsku, pravdepodobne nebude spokojný. Napriek tomu, že poľské výtvarné umenie vstupuje do turbulentných spoločenských a aj priamo politických diskusií, tento rozmer poľského umenia nie je nijako zdôraznený. Diela s relevantným posolstvom sa strácajú v záplave inak zameraných diel a ich rozkľúčovanie nie je niekedy celkom možné. Na ilustráciu si vyberiem niekoľko príkladov.

Založené na výskume

V centrálnej miestnosti výstavy je divák hneď pri vstupe konfrontovaný s monumentálnym dielom od Goshky Macuga – umelkyne poľského pôvodu, ktorá žije dlhé roky v Londýne. Na prvý pohľad fotografia obrovských rozmerov je v skutočnosti tkanou tapisériou s dĺžkou vyše desať metrov. Výjav zobrazuje niekoľko ľudí v poštárskych uniformách nesúcich transparent vo forme listu. List je adresovaný varšavskej galérii Zachęta. Dielo bolo pôvodne súčasťou výstavy umelkyne na pôde tejto galérie, ktorá reagovala na problémy cenzúry umenia na poľskej umeleckej scéne po roku 1989.

Do galérie Zachęta (národnej galérie súčasného umenia), ktorá sa nebojí vystavovať provokatívne a kritické umenie, prichádzalo v minulosti množstvo pohoršených udaní z radov verejnosti. Veľké protesty vzbudilo napríklad v roku 2000 vystavenie diela Maurizia Cattelana v podobe realistickej sochy pápeža Jána Pavla¤II. zasiahnutého meteoritom. Na galériu sa vtedy protestnými listami obracali aj členovia parlamentu.

Forma diela sa odvoláva na umeleckú akciu Tadeusza Kantora z roku 1967. Ten podobným happeningom reagoval na cenzúru umenia v období reálneho socializmu. Macuga citáciou Kantorovho diela vytvorila paralelu medzi mechanizmami prítomnými v súčasnosti a v minulosti. Umelecké projekty Goshky Macuga sú veľmi komplexné a založené na výskume. Pôvodná výstava obsahovala množstvo materiálov z archívov galérie, reakcie verejnosti na diela i samotné protestné listy. Vyňatie diela List z kontextu pôsobí síce veľkolepo, ale zároveň stráca časť svojho obsahu.

Łukasz Surowiec: Sterben und Sterben, 2013,... Foto: DOM UMENIA/ KUNSTHALLE BRATISLAVA
sterben und sterben lukasz surowiec 2013 164x87 Łukasz Surowiec: Sterben und Sterben, 2013, objekt. Majetok autora a Galérie Nova.

Najčastejšie hrané predstavenie

V rovnakej miestnosti nájdeme aj dielo v podobe vyschnutej mladej brezy, ktorého autorom je Łukasz Surowiec. Dielo sa odvoláva na umeleckú akciu uskutočnenú pri príležitosti Berlínskeho bienále v roku 2012. Surowiec priniesol do Berlína množstvo mladých stromov z miesta bývalého koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau. Tieto stromy umelec v Berlíne postupne vysádzal, no zároveň si ich mohli odniesť aj návštevníci bienále a zasadiť ich sami. Dielom samotným bol performatívny akt sadenia stromov symbolicky spájajúcich Nemecko s Poľskom. Aj keď sa diváci dočítajú o kontexte diela v popiske, vystavenie suchého zarámovaného stromu je vlastne premenou diela za účelom galerijnej prezentácie. A to možno nebolo nutné.

Medzinárodne známy umelec Artur Żmijewski na výstave prezentuje video Omša. Video je dokumentáciou nácviku omše na doskách divadla, obsahuje dávku irónie a aj istú mieru provokácie. V divadelnom predvedení je omša vyprázdneným gestom, podľa komentára „najčastejšie hraným predstavením v Poľsku“.

Żmijewského dielo je kritikou súčasného Poľska, kde je viera často zbavovaná humanistického obsahu a stáva sa bezduchým napĺňaním tradície. Tento umelec už vo svojej predošlej tvorbe pracoval s kontroverznými námetmi – nahých ľudí zavrel do plynovej komory alebo skupinu hluchonemých detí nechal spievať Bachove skladby. Tieto extrémne situácie snímané na video nie sú samoúčelné – sú vyjadrením kritického názoru.

Línia kritického umenia v Poľsku v období posledných desiatich rokov vstupovala do aktuálnych politických káuz a vyvolávala búrlivé spoločenské diskusie. Vedľajším efektom tejto situácie bolo zviditeľnenie poľského umenia na medzinárodnej umeleckej scéne. Artur Żmijewski bol v roku 2012 poverený kurátorovaním Berlínskeho bienále, ktoré zameral na prepojenie umenia s politikou.

Spoločenská kritika v konceptuálnom umení a performancii v Poľsku sa stala natoľko dôležitou, že sociologička Elzbieta Matynia v súvislosti s knihou Performatívna demokracia hovorí o tom, že tento druh umenia zohráva v súčasnosti rovnakú kritickú úlohu, akú malo v minulosti divadlo v prostredí disentu.

V rukách prírody

Umenie v Poľsku často vstupuje aj do verejného priestoru, kde sa dostáva do konfrontácie so širokým, neumelecky založeným publikom. Kontroverziu vyvolala napríklad socha Joanny Rajkowskej. Dielo Pozdravy z jeruzalemskej triedy má formu gigantickej umelej palmy umiestnenej od roku 2003 na námestí vo Varšave. Umelkyňa dielo vytvorila po návrate z Izraela a inšpirovala sa tamojšou flórou. Palma symbolicky pripomína židovskú menšinu, ktorá bola v Poľsku v časoch druhej svetovej vojny zdecimovaná. Pomerne nevinné dielo vyvolalo veľkú vlnu antisemitských reakcií a jeho zotrvanie na námestí sa stalo bojom o interpretáciu poľských dejín.

Na výstave je možné vidieť dielo Joanny Rajkowskej Mestobahno. Popiska napovedá, že čiernobiela fotografia vodnej plochy v mestskom prostredí bola umeleckým návrhom pre urbanistické riešenie centra Berlína. Na mieste, kde stával Palác republiky, ktorý bol po roku 1989 zdemolovaný, v súčasnosti vzniká replika mestského zámku, zničeného v období vojny. Podoba stavby je výrazom prijatia či neprijatia novodobej nemeckej histórie.

Umelkyňa navrhla ponechať túto časť mesta divokej prírode, ktorá by sama vytvorila ekosystém. Tým by bolo toto exponované miesto zbavené ideologického významu a navrátené prirodzenému vývoju v rukách prírody.

Odkaz, čo rezonuje aj na Slovensku

Spomenuté diela s veľmi komplexným obsahom v samotnej výstave nemajú dostatok priestoru a zanikajú v obrovskom množstve inak koncipovaných diel. Spoločensky závažné diela sú takýmto inštalovaním zbavené konfliktnosti a výsledkom je ich čiastočné tematické vyprázdnenie. Stáva sa z nich „iba umenie“. Ambíciou týchto diel a ich autorov však nebola len radosť z tvorby, ale aj dôležitý obsah. Výstava tak nevypovedá o situácii v súčasnom Poľsku, ale prezentuje len situáciu v poľskom umení.

Z môjho pohľadu je to škoda, pretože práve poľské umenie dokáže veľmi účinne komentovať spoločenskú realitu a jeho odkaz rezonuje aj na Slovensku. Príkladom môže byť realizácia Pawła Althamera na Námestí slobody v Bratislave, ktorú v roku 2012 organizovalo združenie Verejný podstavec. Umelec na niekoľko dní premenil nefunkčnú fontánu na gigantické pieskovisko.

Problematickú situáciu v súčasnom Poľsku dokumentuje vo svojich umeleckých videách aj Tomáš Rafa, slovenský umelec, ktorý je asistentom na Akadémii umení vo Varšave u legendárneho profesora Grzegorza Kowalského. V Rafovom on-line archíve s názvom Nový nacionalizmus sú zaznamenané demonštrácie pravicových extrémistov, poľských nacionalistov, dúhové pochody, aj ich odporcovia.

A dávkou sebairónie

Na druhej strane, rezignácia na politickú výpoveď sa dá výstave ťažko vyčítať, pretože to nebolo jej zámerom. Ak sa zmierime s absenciou vyššej ambície, výstava určite dobre funguje na úrovni popularizácie rozličných tendencií súčasného poľského umenia vrátane prác veľmi mladých autorov a autoriek.

Nájdeme tu veľké množstvo kvalitných diel, v ktorých sa objavuje škála tém: reakcia na avantgardy, dekonštrukcia príbehov, analýza jazyka, materiálové experimenty, prekračovanie umeleckých žánrov. Výstava tiež vypovedá o samotnej umeleckej scéne a o jej profesionalizácii v poľskom prostredí. Mnoho z vystavených diel je majetkom Múzea moderného umenia vo Varšave, ktoré pravidelne nakupuje do zbierok. Množstvo z vystavovaných umelcov a umelkýň je zastúpených menšími galériami.

Zdá sa, že umenie v Poľsku nie je takým tvrdým bojom o prežitie, ako je to u nás. Výstave nechýba ani dávka sebairónie – dielo Mariusza Tarkawiana hovorí o „prezenčnej listine súčasnej umeleckej scény“. Sú na ňom na ploche jedného papiera zakreslené vystavené diela, ktoré sa navzájom prelínajú, miešajú a vytvárajú rôznorodú zmes, v ktorej nie je ľahké sa vyznať. Sebairónia je tu určite sympatická.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #poľská výtvarná scéna