Čiarou sa všetko začína a končí

24.05.2015 16:00

Pre fenomenálnu kresliarku a grafičku Inge Koskovú, ktorá v týchto dňoch vystavuje svoje diela v bratislavskej Galérii 19, sa stala prvotným výtvarným východiskom čiara.

Kresba, ktorá je od pravekých jaskynných diel prazákladom každého vizuálneho zobrazenia, je pre českú umelkyňu existenciálnym vyjadrením.

Niekde som čítal, že pre spisovateľa, ktorý začne tvoriť literárne dielo, je veľmi dôležitá prvá veta. Tá akoby predurčovala ďalší priebeh udalostí. Akoby sa stávala prapodstatou, základnou esenciou ďalších tvorivých procesov.

Prvá veta predznamenáva, predurčuje, vytvára počiatočné napätie, ktoré je také dôležité pre zrod niečoho magického. Prvá veta udáva prvotný príbeh, tón, tempo, rytmus a v neposlednom rade melódiu rodiaceho sa diela. Prvá veta potenciálne predurčuje, či dielo bude tematicky úspešné, alebo nie. Paradoxom je, že každá ďalšia veta sa stáva vždy prvou pre vetu nasledujúcu. Tak vzniká často veľmi štruktúrovaný a komplikovaný reťazec prvotných príčin a druhotných následkov, v ktorom ani autor presne nevie, kam ho zvolená cesta napokon dovedie.

Z cyklu Kresby s mantrou.
Z cyklu Kresby s mantrou. Autor: Ivan Majerský, Pravda

„Čiara v čase“ je názov, a teda „prvá veta“ aktuálnej výstavy Inge Koskovej v Bratislave. Čiarou sa v tvorbe umelkyne všetko začína a končí. Čiara je pre ňu apeirónom – t. j. prazákladom, prapočiatkom, z ktorého vznikajú a do ktorého sa opäť navracajú všetky veci. Čiara je pre ňu zážitkom z poznávania seba, iného a iných skrz vlastný kozmos bytia.

Príroda a človek

Cesta Inge Koskovej k súčasnej podobe či skôr procesu kresby sa začala už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Vysokoškolské štúdium kombinácie deskriptívna geometria, výtvarná výchova, matematika absolvovala v rokoch 1957–1961 na Univerzite Palackého v Olomouci. Po štúdiu sa stala asistentkou u maliara Alja Berana, ktorý vyučoval na pedagogickej fakulte tejto univerzity. V tom čase tam prednášal dejiny umenia výtvarný kritik a teoretik, maliar, fotograf a grafik Václav Zykmund. Na týchto prednáškach sa Kosková zoznámila s aktuálnymi svetovými trendmi moderného umenia. Kurátor Ladislav Daněk, ktorý sa podrobne venoval genéze jej výtvarného vývoja, v katalógu vydanom pri príležitosti Koskovej výstavy v olomouckej Galérii Caesar konštatoval, že v šesťdesiatych rokoch 20. storočia po začiatočnom realistickom období bola inšpirovaná antickou mytológiou a jazykom surrealizmu.

V sedemdesiatych rokoch zobrazovala s použitím kresby a grafiky tanečníkov, hercov a hudobníkov. V pohybe figúry intuitívne nachádzala budúci dôležitý vyjadrovací prostriedok svojich prác, ktorým bol rytmus.

Neskôr doplnila tento prostriedok o dynamickú štruktúru krátkych rozochvených gestických čiar, ktoré ju oslobodili od predchádzajúceho hľadania jasných obrysov zobrazovaných tvarov.

Z cyklu Písanie.
Z cyklu Písanie. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Od začiatku až po súčasnosť sa základnými témami Inge Koskovej stali príroda a človek. Od osemdesiatych rokov obidve témy rozvíja prostredníctvom rôznorodých kresbových cyklov. V Galérii 19 v súčasnosti vystavuje napríklad fragmenty z cyklov Krajiny, Imaginárne portréty, More, Kresby s mantrou, Kresby pri počúvaní hudby, Písanie atď. Z vystavených diel je zrejmé, že jej spôsob zobrazenia je nanajvýš autentický. V žiadnom prípade nenadväzuje na klasický spôsob antického mimetického vizuálneho zobrazenia prírody a človeka, a zároveň to nie je ani čistá nefiguratívna a nepredmetná abstrakcia, čo potvrdzujú aj samotné názvy jednotlivých cyklov. Ak však konštatujem, že autorka cez vlastné kresbové sebavyjadrenie hľadá, zobrazuje, vyjadruje niečo prapôvodné, myslím tým jej transcendentálne nachádzanie takzvaných eidetických foriem (eidos – grécky forma, pravzor).

Praforma, praštruktúra, pravzor

V roku 1967 vyšla vo vydavateľstve Odeon publikácia Herberta Reada Výchova uměním, v ktorej autor uvádza dva základné umelecké typy podľa učiteľa umenia Viktora Löwenfelda a kunsthistorika Ludwiga Münza. Prvým je vizuálny typ a druhým haptický typ umelca. Vizuálny typ podľa autorov „vychádza z okolia a zo svojich vizuálnych skúseností buduje syntetické spodobovanie svojich náhodných vnemov. Haptický typ oproti tomu predovšetkým premieta svoj vnútorný svet do obrazu a u slepcov je to výhradne len vnútorný svet hmatových vnútorných pocitov. Haptický typ sa teda pokúša vytvoriť syntézu hmatových vnemov svojej vonkajšej skutočnosti a vlastných subjektívnych skúseností“.

Kresba je médiom, ktoré dobre zaznamenáva a uchováva stopy jej gestického vznikania. Kresba referuje, podobne ako elektrokardiograf, o jednotlivých somatických záchvevoch rytmov ruky a tela autora. Cez zobrazovanú tému sa kresba stáva jeho ontologickou signatúrou. Koskovej kresby z tohto hľadiska nechcú s použitím vizuálneho napodobovania len reprezentovať zobrazovanú tému. Intuitívne a zároveň koncentrovane vyhmatávajú jej esenciálnu praformu, praštruktúru, pravzor.

V cykloch Krajiny a Imaginárne portréty štrukturálna kresba autorky zachytáva čas zrodu a proces rastu. Kresba má extenzívny charakter, bez zreteľných kontúr vyrastá z prázdnej bielej plochy a organicky sa formuje. Napriek zrejmým formálnym rozdielom má predsa len niečo spoločné s ideou Mondrianovho neoplasticizmu.

Piet Mondrian na rozdiel od klasickej maľby už nevnímal formu vo význame tvaru, ale vo význame štruktúry, založenej na vzájomných vzťahoch jednotlivých prvkov v rámci obrazového celku. Podľa neho „rozepětí – exteriorizace aktivní prasíly – skrze růst, návaznost, stavbu atd. dává vzniknout tělesnosti, formě“ (Piet Mondrian: Lidem budoucnosti, Triáda 2002). Život a spôsob myslenia Mondriana bol veľmi blízky ideám filozofií Ďalekého východu, čo je aj v súlade s myslením Inge Koskovej. Autorka sa venuje joge a z jej výtvarných prác je zrejmé, že ich organická postminimalistická forma je úzko prepojená s charakterom zen-budhistickej kaligrafie.

Leoš Janáček: Zápisník zmizelého (2012).
Leoš Janáček: Zápisník zmizelého (2012). Autor: Ivan Majerský, Pravda

Centrom je kozmos

V zen-budhizme sa má ľudské ego stať extatickým (bez prítomnosti vlastného ducha) a excentrickým (mimo svojho duševného stredu). Centrom zenového sveta nie je človek, ale kozmos (univerzum). Podľa zenu je v univerze živé všetko, s čím sa na svojej ceste človek stretáva (rastliny, kamene, stromy). Princíp cesty úplného duchovného obratu nie je v zene ničím, čo by sa dalo uskutočniť prostredníctvom ľudského vedomia a vôle. Každý, kto absolvuje túto cestu, musí ju prežiť a spoznať len sám v sebe.

V zene je ústrednou duchovnou cestou meditácia. Základným princípom meditácie sú dychové cvičenia. Koncentráciou na dýchanie dosahuje žiak stav absolútneho telesného uvoľnenia. Výsledkom koncentrácie je harmonický rytmus dýchania, ktorý sa stáva súčasťou celého tela. V konečnom dôsledku je napokon dýchanie utlmené na minimum. V ďalšom štádiu sa koncentrácia na dýchanie spojí s meditáciou. Predmetom meditácie je kóan (nejaká alogická, šokujúca, paradoxná veta). Žiak medituje o probléme kóanu niekoľko týždňov. Odpoveď v žiakovi postupne dozrieva, až sa nečakane vyjaví v podobe osvietenia, ktoré zen označuje slovom satori. Výsledkom satori nie je videnie nových vecí, ale schopnosť vidieť tieto veci inak.

Zenové maliarstvo zobrazovalo špecifickým spôsobom priestor. Všetky zobrazené veci sa v ňom stávali rovnako dôležitými. Veľký význam mal najmä prázdny priestor. Čo v ňom nebolo naznačené a vyslovené, stávalo sa pre pochopenie obrazu dôležitejším než to, čo v ňom povedané bolo. Pre zenového maliara bolo prázdno najvyššou hodnotou. Priestor nebol prázdnom, bol jadrom, najhlbšou podstatou a základom bytia. Pohľad na obraz sa začínal pohľadom na prázdno. Motívy zenových maliarov obsahovali nestálosť a pominuteľnosť, premenu určitého v neurčité alebo premenu jasne štruktúrovaného v amorfné. Štetcová kaligrafia koncentrovala v sebe všetku vnútornú energiu umelca.

Zenové prvky – potlačené ego, význam univerza, proces dýchania, meditácia, dôležitosť prázdnej plochy ako významového kontrapunktu k zaplnenej ploche – sa stali prvoradým východiskom aj kresby Inge Koskovej. Divák ich môže nájsť nielen v kresbovom cykle Krajiny a Imaginárne portréty, ale aj v cykloch More, Kresby s mantrou, Kresby pri počúvaní hudby a Písanie.

Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré zobrazujú organický a extenzívny kresbový zrod a rast formy, ďalšie cykly uplatňujú odlišný kresbový proces. Pokúšajú sa o rytmické zachytenie časovosti aktuálne videného alebo vizuálne pamätaného (cyklus More, Písanie), v inom prípade realizujú synestetický vizuálny (kresbový) prepis zvukovo znejúceho či zvukovo sa opakujúceho (Kresby pri počúvaní hudby, Kresby s mantrou).

Niečo nestále, prchavé, zvukové

Aj keď Inge Kosková nechce napodobovať vizuálnu realitu zobrazovaných tém, napriek tomu je v nich uplatňovaná špecifická forma napodobovania skutočnosti – mimézis. Podľa Rolanda Bartha: „Cieľom každej štrukturalistickej činnosti, či už je povahy reflexívnej, alebo poetickej, je rekonštituovať nejaký ,predmet' tak, aby sa v tejto rekonštitúcii prejavili jeho pravidlá fungovania (,funkcie'). Štruktúra je teda fakticky akýmsi simulakrom (napodobeninou, modelom – pozn. red.), ale simulakrom riadeným a zameraným, pretože napodobňovaný predmet ukáže niečo, čo v prirodzenom predmete ostávalo neviditeľné alebo, ak chcete, nepochopiteľné.“

Koskovej organická kresbová štruktúra špecificky interpretuje niečo nestále, prchavé, časové, zvukové, nepravidelné alebo stále sa opakujúce s použitím rôznych modalít čiary. V takomto zmysle vníma napodobovanie aj Aristoteles. Jeho chápanie mimézis je poznávajúce a zasadené v čase. Nápodoba, duplikácia, opakovanie je pre Aristotela nástrojom poznania. „Vzťah obrazu k originálu je zásadne odlišný od kópie. Nie je to už jednostranný vzťah. "To, že obraz má svoju vlastnú realitu, znamená prevrat pre to, čo je zobrazené – dospieva totiž k prezentácii v reprezentácii. Byť prezentovaný znamená zažívať akési zvýšené bytie. (…) Obraz nie je kópiou imitovaného súcna, ale je ontologickou komunikáciou s tým, čo je imitované,“ napísal filozof Hans-Georg Gadamer.

Pravda bytia v bytí iného

Krásnym príkladom synestetického súznenia Koskovej kresby a zobrazovaného motívu sú jej interpretácie skladieb vážnej hudby. Ruky pri interpretovaní skladby synesteticky hravo, slobodne, tvorivo napodobujú a zároveň aj improvizujú tempo, rytmus a melódiu, podobne ako to robí voľný tanec.

K extatickému tancu dervišov, vedúcemu k absolútnemu spirituálnemu vytrženiu, by sa dali pripodobniť Koskovej Kresby s mantrou, ktoré opakovaním dynamických línií na veľkorozmernom papieri imitujú stále sa opakujúci monotónny rytmus zvuku mantry.

Jej cyklus Písanie zas poukazuje na význam rytmu s rôznymi horizontálnymi modifikáciami čiary. Tá má svoj stále sa opakujúci zrod, priebeh a zánik, zrod, priebeh a zánik, pričom toto cyklické opakovanie, vďaka nevratnosti reálneho času, v ktorom ruka vykonáva záznam, variuje nekonečný tok jedinečných rytmických foriem.

Sú aktuálne úspešní dominantní umelci s veľkým egom, sú aktuálne úspešní umelci, ktorí sú v správnej chvíli na správnom mieste, a potom sú takí umelci, ktorí nie sú ani jedno, ani druhé. V tichosti, v ústraní, mimo dosahu civilizačných svetiel veľkomesta hľadajú pravdu bytia v bytí iného. K takým umelcom patrí aj Inge Kosková. Jej pravda bytia je ukrytá v archetypálnom posolstve pramédia ľudskej tvorivosti, ktorou je bytostná energia obyčajnej ľudskej čiary.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Galéria 19 #Inge Kostková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk