Originálnou inštaláciou predstavuje výstava Stratený svet Jiřího Bartu tvorbu svetoznámeho českého výtvarníka, animátora a režiséra, ktorý patrí k výrazným osobnostiam európskeho animovaného filmu.
Vznášajúce sa vankúše, medzi ktorými ako pomedzi mrakmi letí lietadlo. Starodávny kufor premenený na útulnú domácnosť. Pootvorené veraje bielych dverí, spoza ktorých sa valí voda z bledomodrej látky. Plechová vaňa s periskopom, čo sa ako ponorka vynára nad textilnú hladinu… Pobronzované busty a ruky so zdvihnutým ukazovákom…
„V časoch môjho detstva bývali staré povaly zaplnené odloženým nábytkom, nepotrebným šatstvom a rôznym haraburdím, ktoré ma lákalo k romantickým detským hrám na strojvodcov, pilotov, moreplavcov alebo pirátov, kovbojov či všemocných čarodejníkov. Ohromná sila imaginácie prekonávala gravitáciu a iné fyzikálne zákony a umožňovala nám prežiť v predstavách veľké dobrodružstvá. Staré almary sa menili na vysoké hory, kachle na uhlie boli náhle parnou lokomotívou, nefunkčný vysávač štartoval ako prúdové lietadlo,“ spomenul Jiří Barta.
Z javiska zbehol k filmu
Zaniklý svět rukavic, Discjockey, Krysař, Poslední lup, Klub odložených… Každý jeho film má originálny výtvarný rukopis, dodnes ich svet uznáva ako vzory tvorivej dokonalosti a mnohé mu vyniesli ceny na prestížnych festivaloch. Na povale alebo Kto má dnes narodeniny získal aj sošku Českého leva.
„Na všetko potrebujem veľa času na premýšľanie a hľadanie tej najlepšej cesty, aby bol výsledok čo najlepší,“ sformuloval svoj prístup k tvorbe filmár, z ktorého chceli mať rodičia architekta. Štúdiá architektúry však veľmi rýchlo vymenil za Ateliér filmovej a televíznej grafiky na slávnej „umprumke“, teda Umeleckopriemyselnej škole. „Bol to hravý ateliér, plný jemného humoru a fantázie, kde sa okrem animovaného filmu robilo všetko možné – ilustrácie, plagáty, priestorové objekty a všeličo iné,“ prezradil Jiří Barta.
Náhodné stretnutie s kamarátom, ktorý pracoval v Štúdiu Jiřího Trnku, viedlo k tomu, že z alternatívneho bábkového divadla zbehol v polovici 70. rokov k animovanému filmu. Debut Hádanky za bonbón bol úspešný, nasledovali ďalšie filmy, ktorým tlieskali najmä dospelí diváci a ktoré oceňovala medzinárodná scéna. Až do roku 1989 robil jeden film za druhým, nasledoval takmer pätnásťročný tvorivý pôst. Za tie roky sa márne pokúšal zohnať sto miliónov na projekt celovečerného „animáku“ Golem podľa literárnej predlohy Gustava Meyrlinka.
K tvorbe sa vrátil až v roku 2000, keď podľa africkej rozprávky urobil animovaný film Tyran a dieťa. Nasledovali Dopisy z Česka, Domečku, vař!, Na povale alebo Kto má dnes narodeniny a baladická snímka Yuki Onna.
Čo ostalo v ateliéri
„Hoci film Na povale tvorí väčšiu a atraktívnejšiu časť expozície, rozhodol som sa vytvoriť predstavu aj o ďalších projektoch, ktoré nemali takú publicitu a z archívnych materiálov ostalo len pár zaprášených obrázkov a fotografií. Stratený svet, to nie je iba film, sú to aj ostatné práce nájdené ,na povale' – na mieste odložených spomienok. Z tohto dôvodu som zvolil aj koncepciu výstavy – formou otvorených zošitov, ktoré obsahujú skôr zápisky a záznamy o nakrúcaní, než ucelenú a prehľadnú správu o mojej filmovej práci z rokov 1976 až 2012,“ vysvetlil Jiří Barta koncepciu výstavy.
Vystavené objekty, práce a poznámky približujú spôsob jeho tvorby. Charakterizuje ju miešanie bábkovej a kreslenej animácie so živými hercami, detailná prepracovanosť bábok a rekvizít a inovatívne výtvarné postupy. Rád siaha po známych legendách, veľkých a nadčasových témach, robí to však nápadito a s poetikou sebe vlastnou.
Aj o tom, ale najmä o neuveriteľnej imaginácii svojho autora rozpráva výstava Stratený svet Jiřího Bartu, ktorá bude v Považskej galérii umenia v Žiline do 26. júla.
