Fotograf Anton Sládek: Niekedy treba cvaknúť a utekať

Fotograf Anton Sládek vydal knižku Medzičas, v ktorej zachytil odchádzajúcu Bratislavu. Okrem dokumentárnej hodnoty má však knižka čiernobielych fotografií neobyčajné čaro. Sládek nachádza v tom, čo už doslúžilo, nové hodnoty. Sú to mestské továrenské budovy, most, štadión, rôzne zabudnuté mestské zákutia, ktoré zostarli do krásy. Majú zvláštnu atmosféru, ktorá tiež raz zanikne, lebo na tých miestach vznikne niečo nové. Fotograf fixuje jedinečné výjavy zo života - aj umierania - mesta. Knižka je osobná ako rodinný album. Anton Sládek fotí pamäť.

16.08.2015 09:02
Anton Sladek Foto: ,
Fotograf Anton Sládek.
debata

Vaše fotografie sú elegantne a tajomne čiernobiele. Farebné ste ani nikdy nerobili? Darí sa vám len týmto spôsobom vyjadriť to, čo chcete?

Nie je to až také jednoznačné. Mám aj digitálny fotoaparát a vlastne – celý život som robil aj na objednávku a fotografoval som farebne.

Načo bolo určené čiernobiele fotenie?

V roku 1982 som promoval na FAMU v Prahe a potom som sa vrátil do Bratislavy. Istý čas som pracoval v SND, kde sa v tom čase ešte robili čiernobiele fotografie. Len výnimočne sa fotilo farebne a farebné fotky robil len známy fotograf Kamil Vyskočil. Fotilo sa ale klasickým spôsobom, na negatív, a tie negatívy nemali ešte potrebnú citlivosť, takže sa pracovalo radšej s čiernobielym filmom. V divadle bola tma a šero, javiskové svetlo, a to sa lepšie fotilo bez farby. Aj čiernobiela fotografia bola v divadle problém, farebná tobôž! Tam som teda fotil čiernobielo.

Vyskúšali ste si rôzne druhy fotografie – na ktorej ste sa najviac naučili?

Zo SND som išiel pracovať do časopisu Mladé rozlety a fotky som mal už v prvom jeho čísle. Bol som skoro tri roky reportérom a fotil som farebne. Zároveň som mal možnosť uplatniť svoje fotografie v knižkách pre deti, spolupracoval som s vydavateľstvom Mladé letá. Boli to také fotogenické tituly ako Urob si masku, Urob si batiku a podobne. Drobné veci, ale priviedli ma k spolupráci s časopisom Dorka, ktorý sa venoval ručným prácam a tam som zakotvil na dlhšie.

To vás bavilo? Háčkovanie a pletenie je vzrušujúce pre fotografa?

Áno, aj výšivky! Fotil som ich na farbu a nebolo to len tak! Toto fotenie si vyžadovalo profesionalitu, snímky museli byť presné. Ženy z celého Slovenska posielali svoje práce do Bratislavy, redaktorky urobili výber, pripravili mi podklady. Mal som tú prácu veľmi rád, lebo za obsah bola zodpovedná redaktorka a ja len za stvárnenie. Mohol som sa plne sústrediť. Naozaj som sa v Dorke veľmi veľa naučil, pokiaľ ide o osvetlenie aj techniku.

Kúpalisko nad tunelom (2006) Foto: Anton Sládek
Anton Sládek Kúpalisko nad tunelom (2006)

Ako sa učí osvetlenie? To sa dá?

Ó, ježišmária, samozrejme! A sú to najťažšie výzvy! Veľmi ťažko je napríklad nafotografovať bielu výšivku na bielom plátne! Na to existovali rôzne triky. Robil som to 25 rokov a bola to veľmi dobrá škola.

Nemali ste vtedy iné ambície? Fotiť aj niečo umelecké?

Stále som robil aj iné veci. Dorka bola mesačník, mohol som sa venovať aj iným činnostiam. Bol som v slobodnom povolaní, robil som ďalej aj pre divadlo, pre vydavateľstvo Tatran, Smena, Obzor, Slovenský spisovateľ – tam som ilustroval napríklad detektívky Dicka Francisa. Rád som robil obálky na knižky alebo obaly platní pre hudobné vydavateľstvo Opus. Vtedy to bola ešte umelecká disciplína. Bol som výtvarný fotograf a popritom som sa túlal po Bratislave a fotil som si ju.

Spolupracovali ste tiež s režisérom Jozefom Bednárikom a dosiahli ste vraj aj nejaké prvenstvo?

V Divadle Nová scéna robil Jozef Bednárik muzikály – Evanjelium o Márii, Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Pokrvní bratia. K predstaveniu Evanjelium o Márii sme po prvý raz robili farebný divadelný bulletin, čo bolo dovtedy nemysliteľné. Ťažko sa totiž dali skoordinovať termíny divadla s tlačiarňou, aby bol bulletin na premiéru hotový. A podarilo sa! Bol to prvý farebný bulletin na Slovensku! Takýmito vecami som sa teda živil a popritom som stále fotografoval Bratislavu.

Kde ste v Bratislave vyrastali? Bola to aj vaša najobľúbenejšia štvrť mesta?

Bývali sme blízo Štefánikovej na Lermontovovej ulici. Môj okruh bolo Suché mýto a okolie. Keď som mal pätnásť, začali Suché mýto búrať a rozbiehala sa stavba Mosta SNP. To malo vplyv na celú štvrť – stavba zasiahla až hlboko do mesta. Pred Pionierskym palácom – dnes Prezidentským – sa domy a ulice rozložili úplne ináč ako dovtedy. To som si už ako chalan uvedomoval.

Starý most Foto: Anton Sládek
Anton Sládek Stary Most Starý most

V tom čase ste chodili na neďalekú strednú umeleckú školu (ŠUP), ktorá sídlila na Palisádach. Máte študentské fotky zo zaujímavého diania na Suchom mýte?

Na "šupke“ sme sa tvárili ako umelci a zaujímala nás umelecká fotografia. Dokument bol pre nás vtedy niečo podradnejšie. Pochopil som to až po rokoch, ale smútok a nostalgiu unikajúceho som cítil už aj vtedy. Mal som čudný pocit z toho, že mesto sa nám stráca pred očami. A aké iné médium má taký proces zachytiť, ak nie film a fotografia? Veď toto médium zachytáva skutočnosť, to som tušil, ale nás vtedy bavilo voľné umenie.

Niet sa čo čudovať – učili vás zaujímaví pedagógovia, ktorí boli umelecky zameraní, napríklad aj mladá Milota Havránková…

…a všetci sme boli do nej zamilovaní! Ona má osobnosť aj čaro a vie človeka inšpirovať. V jej prípade bolo fantastické, že nementorovala, ale vedela nadchnúť. V ničom nám nebránila a ani nás netlačila do povinných jázd. V škole sme sa vybláznili, robili sme v tmavej komore, vyvolávali, experimentovali, všetko sme skúsili. Vtedy nás očarili rôzne techniky a výsledok bol, že čím menej sa to podobalo na fotografiu, tým to bolo väčšie umenie. My sme napríklad fotky aj sprejovali autolakom aj prešívali šijacím strojom! Bolo to krásne, povznášajúce a užitočné obdobie, ale vlastne až na FAMU v Prahe som si uvedomil celkovú hodnotu fotografie.

Odvtedy ste začali fotiť skutočnosť?

Áno. Bol som mladý, mal som malé deti, ale v nedeľu doobeda, kým ešte spali, som sa len tak prechádzal Bratislavou s aparátom. Dokumentoval som. Vtedy sme bývali už v Petržalke, a tak som fotil túto oblasť. Fotil som, ako sa búrali staré domy. Facinovalo ma to. Knižka Medzičas je podobná – o fabrických budovách, ktoré sa zbúrali a už neexistujú.

Starý most Foto: Anton Sládek
15 01 Sklad7 Starý most

Vy ste si niečo k tomu aj študovali? Čítali ste si o objektoch pred fotením?

Nie, správal som sa ako fotograf, bral som iba námet. Texty, ktoré sú v mojej knihe, písal architekt Peter Žalman. Chcel som, aby snímky sprevádzal fundovaný text. Mňa tie miesta fascinovali ako priestor, kde sa niečo končí a kde sa začína niečo iné. Zaujíma ma, ako na objektoch a materiáli pracuje čas. Napríklad na štadióne Slovan boli pri vchode turnikety, ktoré sa používali na vstupenky. Pri pohľade na ne som si uvedomil: Do čerta, oni to vedeli pred osemdesiatimi rokmi urobiť tak, že postavili turniket a ten by dodnes fungoval, keby sa používal! Prešlo ním milión ľudí a vydržal. Bolo o to pevné, fest. Teraz je všetko z plastov a plastový turniket by vydržal možno dva zápasy!

Nafotili ste nielen užitočné veci, ale aj ich krásu. Stará lokomotíva, pokrútené plechy – máte zavesené tieto svoje veci doma ako obrazy? Máte svoje obľúbené výjavy? Mne sa napríklad páči obchytaná tabuľka s gombíkmi – čo to bolo?

Táto tabuľka bola pri výťahu, ale nie je to privolávač. To je na Bezručovej v bývalej nemocnici, a neviem, na čo to bolo, hoci sme to skúmali. Architekt povedal, že to bola jedna z najkrajších budov v Československu. A dnes je v takom stave, až je človeku ľúto. Moja najobľúbenejšia fotka je pohľad z vežičky skladu číslo sedem, pohľad na Nový most a na Hrad. Rozmýšľali sme, že pôjde aj na obálku. Ale napokon sme sa rozhodli inak.

Dal by sa podobný dojem dosiahnuť aj farebnou fotkou alebo je tajomstvom čiernobielej fotky, že vyvoláva zvláštne emócie?

To je individuálne. Príde iný fotograf, bude to isté fotiť farebne a dosiahne zasa niečo iné.

Prístav od Starého mosta (2004) Foto: Anton Sládek
Pristav Anton Sládek Prístav od Starého mosta (2004)

Ale vy už asi neprejdete vo voľnej tvorbe na farbu?

Určite nie, lebo to je ako grafika, chápem fotku ako obraz. Pri čiernobielej fotografii si človek zvykne aj na fotoaparát s hľadáčikom: Ja sa pozerám obidvoma očami. Takto človek lepšie vníma kompozíciu, má čas. To je iné ako na digitálnom fotoaparáte. Ja to porovnávam s hudobníkmi – ak chce hudobník dosiahnuť virtuozitu, musí sa naučiť stupnice, päť hodín denne cvičiť a pocítiť, že zvuky sú perfektné. Tak je to aj s čiernobielou fotkou. Ja si ustrážim celý ten proces – od chvíle, keď mám predstavu v hlave až po vyvolanie filmu.

Máte aj tmavú komoru?

Áno, doma. Ja som ako taký dinosaurus, ale vlastne – už to zasa nie je nič neobvyklé. Bol som na workshope v Nemecku – fotografovali sme krajinu – a tam tiež mnoho kolegov pestovalo čiernobielu fotografiu so všetkým čo k tomu patrí. Je to návrat.

Na vyššom stupni? Je to dnes viac cenená fotka?

Je to dosť cenené. Čiernobiela fotka na dobrom papieri má aj zberateľskú hodnotu. Ja fotky nafotografujem, vyvolám film a potom to naskenujem. Menšie formáty zväčšujem a väčšie dám vytlačiť. Veľké formáty zväčšenín si z technických dôvodov nemôžem robiť a tlač je aj lacnejšia. Dnes to už tiež hrá rolu.

Kde všade ste mali výstavy? Aj v západnej Európe?

Príjemný rok bol 2012. V Mníchove som vystavoval na spoločnej výstave, potom aj v Stuttgarte a vo Wesselingu.

Gumon - kancelária (2007) Foto: Anton Sládek
13 06 Gumon Anton Sládek Gumon - kancelária (2007)

Všimli si vás? Ako sa správajú k novému menu?

Prídu na výstavu, prejavia nadšenie a prejavia aj úctu. Akože: Toto robíte? Fajn! Ale do biznisu sa nedostanete. To nie. Neviem, ako to tam funguje.

Dúfajme, že raz do toho preniknete…

Ale tie moje veci sú aj tak myslené pre nás. Knižka Medzičas napríklad pre Bratislavčanov, pre ľudí, čo žijeme na Slovensku. Pre cudzinca to nemá až taký význam. Chceli sme urobiť aj jazykovú mutáciu, ale upustili sme od nej. Ja by som bol rád, keby ľudia mali doma túto knižku ako pamäť svojho mesta, záznam času, ktorý sa nás týka. Aj formát sme tak vymysleli, aby knižka nebola drahá, aby si ju mohli kúpiť mladí ľudia.

Keď chodíte po Bratislave, rozmýšľate o nej? Ste rád, že ste akurát tu fotografom?

Som rád, že tu žijem. Sú tu fantastické objavy, nálezy, dôkazy, že sa tu žilo už veľmi dávno. Poloha je fantastická. Dunaj sa tu z horskej rieky stáva riekou nížiny. Bývate v Bratislave a o desať minút ste na Kolibe, v Modre, na Záhorí. Blízko je Rakúsko, Carnuntum, Bodíky. Je úžasné, koľko prírodných a historických úkazov sa núka. Každý týždeň sa dá obmieňať cieľ výletu. Chodievame na ne s manželkou.

Pri Káblovke (2004) Foto: Anton Sládek
10 02 Pri Kablovke Anton Sládek Pri Káblovke (2004)

Tiež fotí?

Nefotí, vlastne, pardon – má digitálny fotoaparát, takže fotografuje.

Nemáte niekedy pri fotení v opustených objektoch aj strach?

Viete čo? Keď tak idem v nedeľu doobeda von, centrum je vyľudnené, prázdne. Je to zvláštny pocit. Keď vleziem do nejakého opusteného areálu – napríklad v Dimitrovke – je to otupné. Mám niekedy strach, aj som si kúpil sprej, keby ma napadli.

Niekedy si pýtate aj povolenie na fotenie v opustených objektoch?

Pýtal som si, ale – nikdy mi nedovolili.

Je to asi podozrivé. Prišli ste aj o zaujímavé námety pre disciplínu?

Prekrásna vrátnica stála napríklad pred cvernovkou na Trnavskom Mýte. Je tam vynovená budova fabriky, ale pred ňou tam stála ešte starodávna vrátnica a v nej boli zavesené krásne kľúče, ako to bývalo v hoteloch – kľúče s drevenými hruškami. Tieto už mali patinu, boli vydreté, vyformoval ich neviditeľný čas. Na západe také niečo nevidno, lebo tam to hneď vymenia, vynovia, u nás zostávajú veci dlho. Vrátnici boli milí, ale volali šéfovi, či môžem fotiť, a ten povedal, Nie, to nedovolíme!, ako keby to bolo nejaké štátne tajomstvo. A potom to aj tak zmizlo!

Hľadisko štadióna Slovan (2011) Foto: Anton Sládek
Slovan Anton Sládek Hľadisko štadióna Slovan (2011)

Takže z toho nie sú žiadne fotografie?

Zmizlo to bez stopy. Z toho vyplýva, že treba byť niekedy bezočivým: nafotiť a utiecť! Naháňali nás, aj keď som fotil tepláreň. Na Továrenskej je tepláreň, vliezli sme tam, už sme boli celí nadšení, ja už som mal statív pripravený a zrazu vybehol pán: Stojte, stojte! Aj nás legitimoval. Ja sa bojím ísť do tých areálov, ale niekedy sa premôžem a riskujem. Je to však nepríjemné.

A ako materiál skladujete? Máte doma archív?

Filmy mám uložené, niektoré nie sú ani kontaktované, sú v obálkach – v jednej je asi desať-pätnásť filmov s dátumom.

Po čom siahnete do archívu teraz? Čo chystáte?

Zatiaľ sa teším, že mi vyšla kniha. Ešte by som ale chcel robiť Bratislavu, no nie ako industriálne mesto, ale život mesta. Ešte neviem, akú formu zvolím. V knižke Medzičas mi vyšla forma sama – štadión Slovan, gumonka – kapitolky sa vytvorili samy. Už sa prehŕňam v archíve a vychádza mi to tak, že by som urobil Štefánikovu ulicu, Hviezdoslavovo námestie, Palisády a podobné lokality, len to nechcem unáhliť.

Dimistrovka - Vodná veža (2006) Foto: Anton Sládek
07 01 Dimitrovka Anton Sládek Dimistrovka - Vodná veža (2006)

Ste teda fotograf Bratislavy? Na koho nadväzujete?

Fascinujú ma klasickí fotografi, napríklad Eugene Atget, Martin Martinček, Karel Plicka a veľmi sa mi páči aj kniha o Bratislave, ktorú vydal v päťdesiatych rokoch Eugen Lazišťan, podľa mňa prvý obrazový redaktor na Slovensku. Mala veľa vydaní. Krásna kniha, robená s nehou a úctou, s rešpektom. Mám rád Františka Drtikola, Josefa Sudka, českých fotografov a fotografov, ktorí robili klasickú fotku vo svete – Američanov Dianu Arbus a Edwarda Westona.

Štúdium v Prahe vás dobre pripravilo na klasický štýl fotenia?

Ako som už spomenul – my sme prišli z bratislavskej "šupky“ rozbláznení, nepoznali sme žiadne obmedzenia, ale prišli sme do prostredia, kde sa vyžadovala určitá profesionalita, kde bol presne stanovený názor na to, čo je dobrá fotografia. Trocha ťažšie sme sa v tom orientovali.

A bolo to tak dobre? Ako ste to prijímali?

Bola to zmena. Mali sme napríklad cvičenie, ktoré sa volalo Telo a tam sme fotili ľudské telo. Vecným spôsobom, žiadne umenie, len ho bolo treba dokonale nafotiť. Tak, aby bolo vidno všetky detaily. Napríklad oka. Cez tieto úlohy sa veľmi ťažko prechádzalo, ale bola to veľmi dobrá škola a väčšina aj slovenských fotografov vám povie, že profesor Clifford Seidling ich niečo naučil. Mali sme aj cvičenie Krajina aj tam boli vysoké nároky. Fotili sme napríklad Kostol sv. Mikuláša a bolo presne dané, aké to musí byť – mráčik musí odísť, treba použiť filter a podobne. A mali sme urobiť veľký formát. Bol to skrátka presný opak toho, ako sa robí teraz. Teraz sa fotí rýchlo a na mobil. Len aby to bolo, na nič sa nečaká.

Pri čiernobielych fotkách sa dlho čaká? Plicka čakal na potrebné svetlo, skoro ráno vstával, striehol…

Áno, tak to je. Niekedy závidím maliarom prácu doma. My, fotografi, musíme byť na mieste. Buď sa podarí, alebo sa to prepasie, lebo ten pravý okamih trvá len chvíľu. Napríklad pekný tieň – idete po ulici, začnete ho fotiť a zistíte, že stačí päť minút a to, čo ste videli, tam už nie je. Fotil som napríklad holuba, ako letí cez úzku uličku a hádže tieň. Najprv mi rýchlo preletel, ale všimol som si, že obďaleč stavia hniezdo, a tak som čakal, že poletí zasa. A – podarilo sa!

Mlyn na Jarošovej ulici (2008) Foto: Anton Sládek
Anton Sládek Mlyn na Jarošovej ulici (2008)

Čo ste nikdy nefotili?

Nikdy som nerobil šport. Štvalo by ma, že keď padne gól a nezachytím ho – už ten gól nezopakujú a nikdy ho nenafotím. V divadle je to inak, to, čo sa nepodarí na jednej skúške sa môže nafotiť na ďalších. Keď je v hre dialóg, ktorý končí fackou, tak si na ňu počkám.

Rodina uznáva vašu prácu?

Manželka je ústretová, deti mám veľké, mám dve vnučky, už moju prácu ani nevnímajú. Je to činnosť, ktorá nie je zárobková, je to niečo nenápadné, tiché, tak ma nechajú – nech si robí. Iste ma chápu. Každý vie, že mesto sa mení, a to treba dokumentovať. Istý profesor z Anglicka mi hovoril, že keď sa ide búrať niečo v meste, dajú štipendium umelcom a asi tridsať ľudí – maliarov, fotografov, spisovateľov, hudobníkov – niečo o tom mieste vytvorí. Vznikne tak materiál – svedectvo. Umelci dostanú štipko a mesto má náhradu za to, čo muselo ustúpiť novému. Nezmizne to bez stopy. Vždy ma štvalo, že na archivovanie u nás ako keby nebol čas a ani vôľa. My sa stále ponáhľame, chceme byť v Európe, vo svete, vo vesmíre a neviem kde ešte, ale to, čo máme doma a kde žijeme, to si nevšímame a nedoceňujeme. Je paradox, že sa tak správajú ľudia z historicky vzácneho regiónu.

Je Medzičas kniha len pre Bratislavčanov?

Nie, je pre všetkých milovníkov fotografie. Inšpirovať sa ňou môže každý. Fotiť by sa takto dala napríklad tatranská architektúra, Kremnica, Štiavnica. Všade je niečo, v čom sme dlho žili a teraz to odchádza. Slovensko má zaujímavú históriu a po nej zostali aj zaujímavé stopy. Máme tiež nezdevastovanú krajinu – napríklad oblasť Devína, kam sa pre hranice nechodilo a vznikla nedotknutá príroda. Takých miest je už na svete málo, treba to zdokumentovať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bratislava #kniha #fotograf #Medzičas #Antol Sládek
Flowers