Na La Biennale di Venezia sa prirodzene schádzajú milovníci umenia z celého sveta. Je však táto prehliadka tou pravou a najlepšou vizitkou diel pochádzajúcich z ateliérov zo všetkých kútov planéty, ktoré by mali reprezentovať medzinárodnú výtvarnú scénu?
U väčšiny návštevníkov vari každého ročníka obyčajne veľké očakávania prekryjú pri opúšťaní výstavísk pocity rozčarovania. Obdiv a sklamanie, skvelé diela a predmety, ktoré sa umeniu ani nepribližujú – to všetko je tu plece pri pleci. Niektorí tvrdia, že ide o zmätočné pompézne fórum, dokonca zábavnú šou či jarmok, na ktorom sa pasuje na umelecké dielo dnes už naozaj hocičo, že ide o prehliadku presiaknutú kŕčovitou snahou o novosť, šok, provokáciu. Počul som aj názor známeho výtvarného kritika, ktorý po návšteve Bienále v Benátkach máva pocit, že svet už umenie nepotrebuje…
Ale pre iných je to, naopak, vstup do okúzľujúceho priestoru jednej z najprestížnejších kultúrnych inštitúcií, mimochodom, staršej ako novodobé olympijské hry. Do priestoru s predvojom najnovších trendov v globálnej výtvarnej kultúre, v ktorom sa konfrontuje tvorba, a ktorý môže byť akoby lakmusovým papierikom toho, kam dnešný svet smeruje a aký je jeho stav. To sú dva protiľahlé pohľady a póly, medzi ktorými sa pohybujú doslova státisíce hostí tejto megavýstavy.
Aj pre špičkových teoretikov býva vstup do niekdajšieho areálu lodenice Arsenale a mestského parku Giardini, v ktorých má Bienále rozložený hlavný stan, krokom do neznáma a poriadne im to vždy zamotá hlavu. Je to územie nesmierne pestrého kaleidoskopu umenia a neumenia, dobrých a otravujúcich diel, a vy potrebujete poriadne husté sito, aby ste si našli to pravé pre seba. So strávením poriadne ťažkého sústa ponuky si každý musí poradiť sám. Proti gustu žiadny dišputát!
V každom prípade túto rozsiahlu nekomerčnú prehliadku nemožno podceňovať už aj preto, že má výdatný vplyv na svetový trh s umením a na začiatok kariéry mladých umelcov. Tu sa vyberajú podľa prapodivných a často nepochopiteľných regúl obchodu s umením aj budúce kométy výtvarného neba.
Všetky budúcnosti sveta
Tohtoročné benátske Bienále je jeho 56. vydaním. To prvé otvorilo svoje brány pred 120 rokmi. V 29 národných pavilónoch v Záhradách ( Giardini ) i v neďalekom rozsiahlom komplexe Arsenale s výstavnou plochou 50-tisíc metrov štvorcových, sa predstavuje 153 autorov z 53 krajín. Ak k tomu prirátame 44 sprievodných výstav a desiatky ďalších národných pavilónov roztrúsených po celom meste gondol vrátane blízkych ostrovčekov, potom počet národných účastí dosiahne 89 a počet umelcov sa zdvojnásobí. V tomto ročníku sa do zoznamu krajín ako nováčikovia zapísali Seychely, Grenada, Mongolsko, Maurícius a Mozambik.
Kormidla kurátora najvýznamnejšieho z údajne troch stoviek medzinárodných bienále umenia sa vôbec po prvýkrát chopil Afričan – Nigérijčan Okwui Enwezor. Hlavný výstavný projekt v Centrálnom pavilóne nazval Všetky budúcnosti sveta. Je to expozícia s politickým a so sociálnym akcentom (dokonca sa tam čítal aj Marxov Kapitál ) a má upozorniť na krízový stav sveta. Téma mala inšpirovať aj zameranie expozícií jednotlivých štátov, ale celý rad krajín ju obišiel a nereagoval na politické, hospodárske, náboženské či ekologické problémy Zeme.
Austrálsky úplne nový elegantný čierny pavilón mal premiéru. Interiér kubusu supermodernej budovy paradoxne kontrastoval s vystavenými dielami, ktoré pripomínali skôr starý kabinet kuriozít či múzeum. Cenu Zlatého leva získal tentoraz arménsky pavilón situovaný symbolicky na ostrovčeku San Lazzaro degli Armeni, kde od roku 1717 stojí arménsky kláštor. Spomienka na genocídu pritom iste zohrala svoju úlohu…
Pretože po všetky tri dni, čo som prechádzal džungľou bienále, bolo v Benátkach 38 stupňov v tieni, ľudia sa nevdojak dlhšie zdržiavali vo výdatne klimatizovaných pavilónoch. Taký bol aj poľský, a ja som v ňom videl panoramatickú projekciu dokumentárneho filmu Halka / Haiti 18°48’05”N 72°23’01”W.
Národná opera Halka / Haiti od Stanislawa Moniuszka mala svoju predpremiéru už v roku 1848 vo Vilniuse a vo Varšave v premiére odznela o desať rokov, roku 1858. Autori projektu jej živé predstavenie vsadili do horskej krajiny neďaleko mesta Cazale na Haiti. Práve tu sa v rokoch 1802 – 1803 odohrávali boje poľských legionárov, ktorých vyslal Napoleon, aby potlačili černošskú vzburu v tejto francúzskej kolónii. Naši severní susedia asi dobre vedia, prečo sa rozhodli, aby práve táto v Karibiku sfilmovaná národná opera so sprievodom haitských a poľských hudobníkov reprezentovala krajinu na vrcholnej prehliadke moderného výtvarného umenia. Ja som na to neprišiel…
Foto: Ivan Melicherčík
Umenie bez vznešenosti
Československý pavilón v Giardini, otvorený v roku 1926, je pravdepodobne posledný spoločný majetok oboch republík neexistujúceho štátu. Odvtedy sa nikomu nepodarilo vygumovať jeho identitu prekrytím názvu Cecoslovacco transparentom svojej výstavy (každý pavilón je označený menom štátu, ktorému patrí). Jiří David to urobil a premenil v podstate národný pavilón na vlastný. Obe ovisnuté a tým neidentifikovateľné štátne vlajky na tyčiach bokom pri vstupe nemajú šancu tento prešľap napraviť. Dvaja Nemci sa ma pri východe spytovali, či neviem, kde je československý pavilón… a stáli sme pred ním. Izraelský pavilón bol síce celý obložený starými pneumatikami, ktoré zakryli aj meno štátu, ale na zárubni vstupnej brány bolo ručne dopísané.
Rozhodne nechcem spochybňovať jednohlasné rozhodnutie medzinárodnej komisie, ktorá vyberala českého výtvarníka na bienále, ale rozpačitosť nad Davidovým projektom som nepociťoval ani zďaleka sám. Priznám sa, že svoj hlas by som dal skôr legende Stanislavovi Kolíbalovi, ktorý bol, napríklad, tiež na zozname 38 uchádzačov. Ani Slovensko nemalo od roku 1993 najšťastnejšiu ruku pri výbere svojich reprezentantov pre Bienále v Benátkach, s výnimkou sochy Koniec jednej paradigmy z roku 1995 od charizmatického Jozefa Jankoviča. Vystavil ju v spoločnom pavilóne práve pred dvadsiatimi rokmi. Nechýbala jej dôstojnosť, vznešenosť, svetovosť. Páči sa mi výrok Milana Knížáka: „Žiť dnes s umením znamená odnaučiť sa žiť s umením, pretože ono prestalo ponúkať vznešenosť.“
Diel s týmto atribútom bolo napokon na 56. Bienále veľmi málo a prefiltrovať sa k nim cez stovky inštalácií, performancií, videí a ostatných príkladov všetkých výtvarných médií bolo nadmieru zložité. Mal som dojem, že rys uzavretosti do seba a pohŕdanie spätnou väzbou sa nedal prehliadnuť. A tiež podsúvanie, že ide o objavné umelecké diela. Miestami boli spojené až s pocitom obťažovania.
Afrika sa zviditeľnila
Možno aj vďaka africkému kurátorovi je na aktuálnom Bienále „čierny kontinent“ zastúpený tak ako ešte nikdy predtým. Z afrických umelcov upútaval pozornosť najmä Ibrahim Mahama z Ghany svojím rozhodne najväčším exponátom benátskej výstavy. Múry vari sto metrov dlhej a úzkej uličky medzi dvoma obrími halami v Arsenale boli pokryté stovkami starých jutových vriec zošitých do dvoch obrovských plachiet pripevnených na obe steny priechodu. V týchto hrubých vreciach sa kedysi vyvážali z Ghany plody kávovníkov a kakaovníkov. Bolo to symbolické pripomenutie otroctva alebo africký múr nárekov? V každom prípade je to mocné dielo.
Azda najfotografovanejší interiér mal japonský pavilón, v ktorom Chiharu Shiota spriadla nad drevenými člnmi hustú sieť z červených textilných vlákien a zavesila do nej tisícky kľúčov.
Každý pavilón mal svoju osobitú atmosféru, rozdielnu umeleckú hodnotu. Ale tí, čo majú radi obrazy, ich v nich našli málo. Zato videom bolo Bienále zaplavené. Viaceré výstavné priestory boli prehustené, menej by bolo niekedy viac. Ale je faktom, že priestorový deficit už klope na dvere.
Benátska expozícia nemala veľa superhviezd súčasného biznisu s umením. Zo žiarivých mien tu boli napríklad Georg Baselitz, Marlene Dumasová, Andreas Gursky… Na druhej strane tu bolo množstvo mladých umelcov, z ktorých sa 89 predstavilo v ostrovnom meste premiérovo. S nádejou, že si ich všimnú galeristi a zberatelia a oni tu odštartujú veľkú kariéru. Prvý krok k tomu – účasť na Bienále – už majú za sebou. Športovci by ho považovali za víťazstvo na Wimbledone, na Tour de France či zdolanie Mount Everestu.
Foto: Ivan Melicherčík
Najväčšiu prehliadku súčasného umenia má navštíviť aj tentoraz okolo 400-tisíc ľudí. Iste im neujde ani väčšina z takmer 50 satelitných výstav pod logom Bienále. V benátskych palácoch vystavujú diela Američana Cy Twomblyho, írskeho maliara Seana Scullyho, v Múzeu Peggy Guggenheimovej možno vidieť obrazy slávnych bratov Pollockovcov, v múzeu Correr je skvelá výstava nemeckého maliarstva v dobe Weimarskej republiky (Dix, Grosz, Beckmann…), v honosných komnatách Dóžovho paláca výstava diel ikony svetového naivného umenia Henriho Rousseaua… Tá posledná ma napriek svojej rozsiahlosti a reprezentatívnosti sklamala tým, že štyri z hlavných Rousseauových malieb boli vystavené len ako reprodukcie. Pritom aj tieto masívna mediálna kampaň využívala ako tromfy tejto výstavy. Bol medzi nimi aj obraz s chýrnym autoportrétom maliara, ktorý má v inventári Národní galerie v Prahe. Cítil som sa prinajmenšom zaskočený, ak nie podvedený.
Slobodný dialóg
56. ročník benátskeho Bienále si dal za cieľ reagovať na už alarmujúce situácie vo svete a posilniť charakter voľného a nezávislého medzinárodného dialógu v oblasti výtvarného umenia. Formulovať nové výzvy a impulzy. Zabrániť, aby sa globálna kríza nepreniesla ešte vo väčšej miere do umeleckej tvorby. Či sa podarilo Bienále zhostiť sa svojho predsavzatia – umelecky stvárniť vyhliadky civilizácie na prežitie, máte možnosť posúdiť do 22. novembra, kedy charizmatická výstava zaviera svoje brány.
