V roku 2002 sa v Paríži rozhodli „vytiahnuť“ umenie z galérií priamo do nočného mesta a vznikol tak festival Biela noc. „Ľudia sa umenia často boja, zostáva nepochopené. Chceme ukázať, že vie byť príťažlivé a zážitkové,“ vysvetľuje Zuzana Pacáková, kurátorka medzinárodného multižánrového festivalu zameraného na umenie vo verejnom priestore Biela noc. Noc bude v Košiciach biela už túto sobotu, v Bratislave bude festival po prvý raz 10. októbra.
Galériou je mesto
Pacáková upozorňuje, že Biela noc nie je festivalom svetla. „Ľudia tu nájdu live performance, divadlo, tanec, hudbu, literatúru, ale zameriavame sa najmä na vizuálne umenie, a keďže sa to celé odohráva v noci, vynikne svetelný a digitálny dizajn.“
Podmienkou konceptu je, aby festival prebiehal v mestskom prostredí počas noci. „Zvyšuje to atraktivitu, ide o akúsi ,nočnú hru' v meste. Prostredníctvom mapy objavujú ľudia zaujímavé zákutia. Počas Bielej noci majú možnosť spoznať miesta, ktoré sú obvykle skryté v tme, a navštíviť ich navyše v netradičnom čase.“
Okrem diel sú veľmi dôležité priestory, kde je umenie situované. „Ich výber nám zaberie najviac času,“ približuje Zuzana Pacáková. Niekedy vytvorí umelec pre vybraný priestor inštaláciu na mieru, inokedy hľadajú vhodné miesto, ktoré bude v súlade s už vybratým dielom. „Umelci majú často ,šialené' požiadavky. Chcú od nás osemmetrový strop, miestnosť bez okien alebo guľatú fasádu, často také priestory ani nenájdeme.“
Kurátorka často ponúkne vybrané miesto konkrétnemu umelcovi a nechá ho realizovať sa. V Bratislave takto vznikne svetelno-zvuková inštalácia na budove rozhlasu. Horolezci ju budú inštalovať tri dni a dvojicu belgických umelcov si pre túto unikátnu stavbu, ktorú Pacáková považuje za jednu z ikonických budov Bratislavy, sama vybrala.
„Po piatich rokoch existencie festivalu sa nám v centre Košíc stále ťažšie hľadajú nové miesta, aj preto sme sa rozhodli jednu z inštalácií umiestniť na košické sídlisko Nad jazerom.“ V budúcnosti by chceli zapojiť viac sídlisk.
Bratislava je podľa nej „urbánnym chaosom“. „Je to vizuálny mišung, kde stoja historické ikony vedľa funkcionalistickej architektúry a moderny. Na druhej strane to má svoje čaro a môžeme ukázať viacero architektonických období, ktoré formovali tvar mesta. Na mape Bielej noci je napríklad historické Hlavné námestie, radnica aj socialistická stavba rozhlasu, moderné UFO či mini mrakodrap VÚB banky. "Je skvelé, že miesta sú odlišné, vznikne tak zaujímavý dialóg.“
Podujatie sa snaží sprístupniť netradičné miesta. Svetlami ožije Ondrejský cintorín, v Medickej záhrade „vyrastie“ nadrozmerná tráva a v podchode na Hodžovom námestí bude mať performance hudobník Stroon.
Výber miest i umelcov závisí od konkrétnych okolností. Zuzana Pacáková vysvetľuje, že všetky diela vznikajú za iných podmienok. „Niektorých sama oslovím, pretože sa mi ich práca páči, iní prídu za mnou, pretože sa im zase páči náš festival. Slovenskí umelci majú často konkrétnu predstavu o mieste. " Biela noc je podľa kurátorky "mašinou na výrobu“. „Za veľmi krátky čas musíme postaviť v meste päťdesiat inštalácií a stanovíšť, ktorými ho na jednu noc celkom zmeníme. Niektoré síce stačí položiť na chodník, no predsa je tam mnoho komplikovaných "veľkých vecí“. Inštalovanie pohyblivej priestorovej sochy z nitiek v budove Filozofickej fakulty UK zaberie organizátorom takmer celý týždeň. Na Ondrejskom cintoríne bude tridsať ľudí umiestňovať svetielka medzi hrobmi a čata ľudí bude v Medickej záhrade sedem dní šraubovať do zeme nadrozmernú trávu. Tieto diela budú mať dočasné trvanie," vysvetľuje Pacáková a dodáva, že rovnako náročné je jednotlivé diela odinštalovať.
Rady čakajúce na umenie
Súčasné umenie pre masy je pomerne abstraktný pojem. Biela noc ho však čiastočne napĺňa. Najťažšie je podľa Zuzany Pacákovej nájsť balans medzi kvalitným a masovým umením. „Nechceme, aby sa z toho stal Disneyland. Niektorí by boli najradšej, keby všetko svietilo, blikalo, tancovalo a hralo, čo samozrejme nemôže. Snažíme sa vyvážiť vizuálne atraktívne diela s vizuálne skromnejšími, intímnejšími dielami s hlbšou myšlienkou.“
V Košiciach prerástla Biela noc do najnavštevovanejšej udalosti roka. Do mesta nepríde toľko ľudí na žiadnu inú akciu. „Mesto je počas podujatia plné, na niektoré atrakcie sa čaká v rade aj hodinu. Tak je to aj v iných mestách.“ A počet návštevníkov z roka na rok pribúda. „Mesto im začína byť malé, preto sa snažíme rozširovať trasy a ku Košiciam sme pridali Bratislavu. Trasu v hlavnom meste sme zámerne navrhli tak, aby ľudia nestihli všetko. V Paríži je to dokonca v niekoľkých štvrtiach naraz a návštevníci si musia vybrať jednu. Dôvodom je, že ide o masový festival. Veď ani na väčšom hudobnom festivale sa nedajú vidieť všetky koncerty.“ Ľudia by si mali podľa kurátorky projektu preštudovať program a naplánovať vlastnú cestu.
Návštevník Bielej noci nebude bezcieľne blúdiť mestom. „Navrhli sme odporúčané trasy, napríklad pre rodiny s deťmi, interaktívne trasy pre mladých, trošku ťažšie koncepty pre vytrvalých milovníkov súčasného umenia. Snažíme sa ľudí inšpirovať, nechceme im predpisovať trasu. Naším zámerom je, aby sa masa ľudí od Šancovej až po Dunaj rozptýlila,“ vysvetľuje Pacáková.
Mesto sa nás (do)týka
„Slováci chcú mať pekne doma, ale to, čo je na ulici, sa ich často netýka. Umenie vo verejnom priestore im má spríjemniť pobyt vonku. Často je i funkčné, umelci navrhujú lavičky, detské ihriská, má mnoho podôb. Do galérie sa viacerí ,boja' vkročiť, pretože je tam príliš ,bielo', čisto alebo tomu jednoducho nerozumejú. Na ulici si sochu všimnú, prejdú okolo nej, odfotia si ju alebo im aspoň zavadzia.“ Podľa Pacákovej je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že umenie je súčasťou ich života.
Tvrdí, že mesto vnímame inak ako na Západe. „V postkomunistických krajinách bol verejný priestor chápaný ako miesto, kde nemôžeme byť sami sebou, kde sa musíme pretvarovať a skrývať. Stále dávam za príklad Paríž, kde ľudia žijú vonku na ulici, v kaviarni, v parku, pri Seine. V bytoch len prespávajú. Pre nich je piknik pravidelná súčasť víkendu, na Slovensku je to udalosť“. Verejný priestor si podľa nej nevieme dostatočne užiť.
„Počas prvej košickej Bielej noci sme mali už o desiatej večer mnoho inštalácií zničených a rozkradnutých. Postupne som zistila, že ľudí za to nemôžem odsudzovať, pretože s umením neprichádzajú do styku. Zdalo sa im prirodzené, že keď je niečo na ulici a páči sa im to, môžu si to jednoducho vziať alebo sa chcú diela aspoň dotknúť. Začali sme robiť osvetu o tom, ako sa správať k umeleckým dielam. V Košiciach si ich už vážia, pretože vedia, čo všetko im umenie vo verejnom priestore prináša a koľko je za tým práce,“ uzatvára kurátorka festivalu Biela noc.
