Hviezdny koberec
Na Ondrejský cintorín sa "vylialo” nebo v podobe tisícky svetielok nepravidelne rozmiestnených na trávnatej ploche. Medzi temnými stromami a chladnými náhrobnými kameňmi sa usalašilo súhvezdie Andromeda slovenského umelca Petra Vrábeľa. Do zeme zapichol tisícku plastových lyžičiek a pomocou svetla dosiahol na unikátnom mieste magickú atmosféru. Rady ľudí čakali pred vstupnou bránou, aby sa postupne vlievali do priestorov cintorína a narúšali intimitu okamihu, ktorú si táto "krehká” inštalácia pýtala. Aj napriek tomu bolo Vrábeľovo dielo pre mnohých neopakovateľným zážitkom.
V neďalekej Medickej záhrade sa ľudia nadšene prechádzali po "trávniku” francúzskeho umelca Vincenta Leroya. Jeho nadrozmerné trsy tráv vyrástli do Mechanického poľa, ktoré pulzovalo "intergalaktickou” energiou. Leroy premenil Medickú záhradu na mimozemský priestor. Najlepšie si okamih vychutnali tí, ktorí zamierili rovno do "vnútra” inštalácie a dobrovoľne "zablúdili” v zelenom priestore, ako vystrihnutom zo sci-fi fantázie.
Rozhovory medzi planétami
Ikonické Ufo týčiace sa nad mostom SNP vysielalo vesmírne odkazy končiace v tme ružového neba a mliečna dráha Braňa Bernára vyvierajúca zo strechy výškovej budovy VUB banky strážila mesto hmlistým lúčom. Slovenský rozhlas zas dostal svetelno-hudobnú architektúru a stal sa absolútnou dominantou okolia. Interaktívnu inštaláciu belgického dua ATK! si takmer nik nedal ujsť.
Austrálska výtvarníčka Amanda Parer otvorila 1.¤ročník Bielej noci v Bratislave a jej Narušitelia prilákali na Hlavné námestie toľko ľudí, že sa medzi nich nezmestil ani špendlík. Na jej gigantické zajace bol zvedavý jednoducho každý vrátane detských návštevníkov. Rovnakú radosť urobil ľuďom Tancujúci dom na Ventúrskej ulici aj rozprávková poéma premietaná na fasáde Bratislavského hradu.
Má umenie silu niečo zmeniť?
Túto otázku si položil slovenský sochár Martin Dzurek a v galérii Umelka predstavil video s názvom Smetisko-Súlad. Záznam z performancie, počas ktorej nainštaloval svoju nadrozmernú sochu na skládke odpadov, je doplnený poetickým textom Petra Pavlaca a otvára rad naliehavých spoločenských tém. Jeho socha mužskej a ženskej (polo)tváre zdobila vchod do galérie Umelka.
Aj komornejšie diela sa tešili masovej návštevnosti. Ľudia neboli leniví prejsť sa za zážitkovými atrakciami či premýšľať nad intelektuálnejšími témami. Nielen umelecké inštalácie, ale aj mestské pouličné osvetlenie a svietiace reklamy vybielili noc a zmenili ulice na nepoznanie. Žiariace neóny, blikajúce balóniky a zábavou rozjarení ľudia vytvorili z Bratislavy akúsi východoeurópsku verziu Tokia, mesta, kde sa nikdy nespí.
