Foto: ARCHÍV BORISA VITÁZKA
"Pojem vídžejing nie je úplne jednoznačný. Zjednodušene ho možno vysvetliť ako vizualizáciu hudby,” hovorí audiovizuálny umelec Boris Vitázek, alias Stix. Vídžejingu a videoartu sa venuje niekoľko rokov a za "praformu” vídžejingu považuje staré avantgardné filmy zo začiatku 20.¤storočia. Umelci experimentovali so svetlami a s tvarmi a pomocou stop motion animácie ich uvádzali do rytmického pohybu.
„Vídžejská kultúra kedysi vychádzala z videoslučiek a náhodných videí, ktoré boli napasované na zvuk. Až neskôr začali byť vídžeji invenční v hre s kódom,“ hovorí Vitázek. Vídžejing môže mať podľa neho mnoho foriem, najbežnejšia je však práca s videami stiahnutými z internetu. Dá sa s nimi improvizovať na akúkoľvek hudbu, čo podľa umelca nie je práve najšťastnejší prístup.
Vitázek vysvetľuje, že kedysi pracovali vídžeji s analógovým videomixerom, čo bolo technicky náročnejšie. No technológie sa posunuli, dnes už môže robiť vídžejing prakticky každý. „Jestvujú milióny klipov a ľudia sú odbremenení od technických prekážok, práve preto by sa mali viac pohrávať s myšlienkou,“ konštatuje Vitázek, ktorého časom „klasický” vídžejing omrzel. "Uvedomil som si, že nemá trvácny charakter a zasekol sa v rovine ,pekných' obrázkov.“
Vídžej samouk
Boris Vitázek pracuje s vizuálnym programovacím jazykom, so softvérom VVVV. "Programujem tak, aby som mohol kedykoľvek vstúpiť do daného kódu a meniť ho.” Performancia je tak spojená so živým pretváraním pripraveného vizuálu.
Softvér VVVV je na Slovensku raritný. Vitázek priznáva, že zoznámiť sa s programovacou technológiou zaberie množstvo času. "Vyžaduje logické myslenie a závisí od schopnosti hľadať nové trendy a učiť sa ich používať.” Okolo softvéru VVVV vznikla komunita ľudí, ktorí si navzájom pomáhajú, a Boris Vitázek sa snaží rozširovať povedomie workshopmi.
"Chcem ľuďom ukázať, ako si môžu jednoducho naprogramovať vlastné veci a pracovať s nimi po svojom, pretože na Slovensku sa to človek prakticky nemá kde naučiť.” Podľa neho je podstatou nových médií ustavičné hľadanie niečoho nového. Umelec musí sám pátrať po tom, ako dosiahnuť zamýšľaný výsledok.
Od „obrazovej ilustrácie“ hudby k myšlienke
Borisa Vitázka zaujíma funkčné prepájanie zvuku a vizuálu. "Ide mi o to, aby isté časti zvuku generovali vizuál a, naopak, aby obraz generoval zvuk. Aby boli jednou zložkou a rovnocenným vystúpením.” Umelec rozhodne nepracuje so stiahnutými videami a takúto formu vídžejingu zamieta. "Pracujem trošku ináč. Dva až tri týždne strávim programovaním jednej vizualizácie a počas vystúpení ju ďalej rozvíjam, trebárs aj dva mesiace. Snažím sa mať istý repertoár, rôzne štýly. A keď ma prestane táto hra baviť, začnem zas s niečím iným.”
Vitázek spolupracoval ako vídžej s hudobníkom Stroonom. „Moje vizualizácie komunikovali s jeho hudbou o to lepšie, že sme vystupovali často,“ vysvetľuje Vitázek, ktorý sa na základe Stroonovej hudby venoval tvorbe vizualizácií doma. „Tiež boli istým spôsobom generické, mohol som s nimi pracovať aj na inú hudbu a práve preto som sa nateraz vídžejingu vzdal. Nechcem sa hrať s vizuálmi pocitovo a náhodne, chcem sa hlbšie venovať jednému vystúpeniu a nerobiť to povrchne.“
Rovnako dôležitý ako hudba
"Na Slovensku je vídžej vnímaný ako druhotná položka na párty, čo do istej miery chápem, ale súčasťou takej scény nechcem byť. Dídžeja na párty zavolajú hrať, riadne mu zaplatia a na pár eur nalákajú človeka, ktorý k tomu urobí ,pohyblivú dekoráciu'.” Vitázek preto spolupracuje s hudobníkmi, ktorí chápu vystúpenie ako komplexný audiovizuálny zážitok.
Dídžej, alebo producent, by mal mať podľa neho vídžeja, s ktorým si štýlovo sedí a vídžej by mal poznať jeho hudbu. Ich tvorba by sa mala zhodovať a dopĺňať. „Vídžejing môže byť aj niečím viac ako len ,ohňostrojom' z projektora a môže mať aj inú ako zážitkovú povahu,“ hovorí Vitázek. Či bude mať myšlienkový presah, však podľa neho závisí od umelca a jeho invenčnej práce s týmto audiovizuálnym subžánrom.
Podľa Vitázka je dôležité, aby vídžej hudbe rozumel. „S hudbou a so zvukom pracujem skôr na amatérskej úrovni, mám však ambíciu naučiť sa hrať na klavíri, pretože keď robím k inštalácii zvuk s ľahkou melódiou, často mi dlho trvá nájsť ten správny tón. Pretože to robím náhodne namiesto toho, aby som vedel, ktorý potrebujem.“
A ako jeho vizualizácie komunikujú s konkrétnou hudbou? "Niekedy mám po treťom vypočutí albumu v hlave vystavaný príbeh, ale zatiaľ som nič vyslovene ,príbehové' neurobil.” Vitázek uprednostňuje abstraktnejšiu hudbu, ako je techno a experimental, ktorá ho nezväzuje a môže slobodne premýšľať nad konkrétnym vizuálom.
Podľa neho vídžej nemusí byť perfektný kresliar, mal by mať však cit pre kompozíciu. Sám vychádza z grafického dizajnu. "Keď pracujem s 3D animáciou, nemám problém použiť ako podklad fotku. V tomto prípade účel svätí prostriedky.”
Na začiatku je dobré urobiť si obhliadku priestoru a ujasniť si, či pôjde o site-specific inštaláciu, alebo o plátno s projektorom. "Keď robíte v klube, musíte vedieť, kde bude plátno a kde bude hrať dídžej, aby ste si vedeli navrhnúť kompozíciu. Pre človeka, ktorý robí s vizuálmi, je dôležité, ako a kde ich bude premietať.”
Na Slovensku majú vídžeji malú konkurenciu a podľa Vitázka sa to odráža na kvalite. Nesnažia sa zdokonaľovať, navyše sú v kluboch zlé podmienky. Vídžejing podľa neho nie je technicky náročná záležitosť, ale majitelia klubov by si mali uvedomiť, že sa oplatí investovať do projektora a plátna. "Na druhej strane je málo vídžejov, ktorí by potom techniku v klube využili naplno a posunuli vídžejing ďalej,” uvažuje Vitázek.
Od vídžejingu ku game artu
Boris Vitázek svoje vizualizácie často ozvláštňuje vytváraním 3D herných prostredí a posúva tak vídžejing do interaktívnej polohy, smerom ku game artu. "Pomocou ovládača sa môžu ľudia prechádzať prostredím, ktoré som naprogramoval. Baví ma na tom práve to, že ľudia sa aktívne zapájajú a aj ja sa tak na párty dobre bavím.”
Pre umelca je zaujímavé sledovať, ako sa ľudia pasujú s priestorom, ktorý vymyslel. „Vídžejing je pre mňa skôr backgroud na skúšanie nových vecí pre game art, ktorý ma baví omnoho viac, pretože poskytuje intímnejší zážitok, väčší priestor pre príbeh a interaktivitu.“
Počas bratislavskej Bielej noci mal Vitázek videoinštaláciu v klube Fuga spojenú s výstavou obrazov Zuzany Sabovej, ktorá trvá do konca októbra. "Bola to pre mňa technická skúška. Prepojil som obraz a zvuk tak, aby vizuál priamo generoval zvuk, ktorý musel byť ambientnejší, pretože išlo o krátky zážitok.”
