Frieze London: Miliardy pod stanom

Dva najväčšie – Art Basel a Art Basel Miami – už majú tohtoročnú sezónu za sebou. Frieze London sa tohto roku predstavil svojím trinástym vydaním. Je vskutku pozoruhodné, že sa táto prehliadka dostala za taký krátky čas medzi absolútnu špičku veľtrhovej elity. Čo za tým stojí?

Svet obchodu s umením presycuje a nezriedka aj kontaminuje rastúci počet najrôznejších veľtrhov (zhruba dve stovky z nich majú údajne punc komerčnej a zberateľskej dôležitosti), bienále, trienále, vážnejších obchodných akcií či sporadických prehliadok jarmočného či burzového charakteru. Veľtrhová sezóna galerijných ponúk trvá po celý rok.

Frieze však nie je žiadna konvenčná udalosť, vždy ponúka niečo nové, výnimočné, premiérové. Tradične sústreďuje ohromujúcu zmes prevažne šokujúceho umenia. Hlavná sekcia je ostatne vyhradená len pre žijúcich autorov a tí už vedia aj hypermoderným publikom poriadne zalomcovať. Koniec koncov, dôvodom založenia Frieze Art Fair bola potreba vniesť mladé umenie hlbšie do podvedomia zberateľov.

K atraktívnosti veľtrhu patrí, čuduj sa svete, aj miesto konania. Obchod s dielami, ktorých hodnota sa ráta na miliardy dolárov, sa tu odohráva pod dočasnými konštrukciami dvoch obrích stanov – vyrástli na opačných okrajoch nádherného Regent Parku. V jednom sídli Frieze London a v druhom jeho mladšia odnož Frieze Masters. Autorom tohto mobilného staviteľského diela pokrytého bielou plastovou plachtou je známy britský architekt Jamie Fobert.

Nové umenie v popredí

Dá sa povedať, že na začiatku veľtrhu stála filantropická organizácia na podporu nového umenia. Pravidlom tejto medzinárodnej galerijnej prehliadky je: menej je viac a kvalita musí mať vždy vrch nad kvantitou. Podľa expertov otvárajú brány úspechu a prestíže veľtrhu na Temži tri kľúče – rozsah, kvalita a hĺbka. Jeho spoluzakladateľmi boli Amanda Sharpová a Matthew Slotover, vydavatelia rovnomenného výtvarného časopisu, ktorý od roku 1991 vychádza osemkrát ročne.

Umenie sa nespráva ako akcia alebo podielové fondy. Vklady do umenia každým rokom rastú. Myslím si, že si to ľudia dobre uvedomujú, tvrdí Slotover.

Tento jeho výrok sa mi však zdá čiastočne protirečivý s filozofiou veľtrhov ako protiváhy k cenovej explózii a agresivite aukčných domov. Zaváňa totiž investíciou. Pritom Frieze stavil práve na nižšie cenové relácie, aby vyšiel v ústrety zberateľskej enkláve. Veľtrh je špecifickým zberateľským fórom s atmosférou z toho vychádzajúcou. Alfou a omegou je cenová dostupnosť aj toho najžiadanejšieho. Diel najdrahšej kategórie je tu menej ako napríklad na Art Basel, pritom v ponuke boli diela, ktoré by sa na aukciách určite predali podstatne drahšie. A o to vlastne Frieze ide.

Sedemčlenná medzinárodná komisia vyberá vždy už v apríli z najmenej 500 uznávaných galérií zo všetkých končín planéty nie viac ako 170, ktoré dostanú možnosť súťažiť. V tomto roku sa do stanov obkľúčených zeleňou Regent Parku nasťahovalo dovedna 167 galérií z 27 krajín a ponúkali diela približne tisícky umelcov. Z východnej Európy som tam nevidel žiadnu. Nikto z gigantov na trhu s umením nechýbal ani teraz – svoje stánky tu mali galérie Gagosian, David Zwirner, Hauser & Wirth, Pace, Andrew Kreps, White Cube, Saatchi, Acquavella a ďalší titani globálneho obchodu s touto komoditou. Počet čínskych, japonských či kórejských galérií je stále vyšší…

Beyoncé medzi obrazmi

Mladším dvojčaťom Frieze London je veľkosťou menší, ale zato vycibrenejší Frieze Masters. Aj tentoraz citlivo skĺbil výsledky najnovšej tvorby s galerijnou ponukou diel starých i niekoľko tisícročí. Predávalo sa tu totiž aj umenie starého Egypta, antiky, gotiky, baroka, ale trebárs aj nádherná zbierka historických glóbusov, máp či skvosty starého knižného umenia. Rad stánkov zaplnilo staré africké kmeňové umenie, ale aj sochy eskimáckeho, oceánskeho či indiánskeho pôvodu.

Decentná inštalácia všade, kam oko pozrelo. Prechádzali ste chodbami a nevedeli ste, čo za prekvapenie vás čaká za rohom. Žiadny stres, žiadna tlačenica, atmosféra spoločenskej udalosti. O celebrity nebola núdza – pri Warholovom obraze som stál vedľa britského herca Bradleyho Coopera, o stánok ďalej prechádzala Beyoncé…

Z drahých diel tu napríklad boli tri menšie oleje od Pabla Picassa, viacero obrazov od najslávnejších kubistov: Paul Klee, Francis Bacon, Alberto Giacometti, Fernand Léger, nechýbal Calder, ktorému chystá v novembri veľkú výstavu Tate Modern, i ďalšie najjasnejšie stálice umeleckého neba… Niektoré galérie sa predstavili ucelenými súbormi diel iba jedného autora. Galéria Gagosian vystavovala len sochy, kresby a maľby mladého, ale už extrémne drahého Glenna Browna, v kóji galérie Helly Nahmad sa predávala krásna séria Dubuffetových obrazov, galéria Blum & Poe z Los Angeles sa zamerala na Karla Appela, londýnska galéria Annely Juda zasa na tvorbu Christa, londýnska galéria Dickinson prezentovala výhradne zakladajúcu generáciu kubizmu…

Inou kapitolou boli príklady mladého šokujúceho umenia. Akcent na najnovšie tendencie potvrdila aj tohtoročná cena Frieze. Získala ju 29-ročná Rachel Roseová z New Yorku, ktorá sa od filmu a videa prepracovala k inštaláciám.

O kilometer ďalej sa belel stan Frieze London, ktorý bol centrálnym výstaviskom veľtrhu, výstavnou skriňou či barometrom súčasného mladého umenia. Museli ste sa k nemu dostať alejou Regent Parku, pýchou londýnskeho West Endu. V Anglických záhradách ste míňali Park sôch, súčasť veľtrhu. Diela Tonyho Cragga, Richarda Serru a ďalších štrnástich sochárskych velikánov vám dodali kyslík na ďalší maratón pod stanovou plachtou Frieze London, v bludisku medzi stovkami artefaktov vyvolávajúcich potešenie i rozpaky.

Najväčší londýnsky umelecký karneval mal na programe aj dlhý zoznam panelových diskusií a prednášok osobností výtvarného prostredia, filmové či hudobné sekcie.

Frieze London a Frieze Masters neohúrili finančnými výsledkami. Podľa toho, čo preniklo z kójí veľtrhu, najlepšie sa predal objekt Nemca Günthera Ueckera (2 milióny eur). Obraz jedného z najdrahších umelcov dneška Damiena Hirsta sa predal hodinu po otvorení „iba“ za 1,2 milióna libier. Žiadne rekordy, skôr „zberateľské“ sumy, ak porovnáme výsledky niektorých aukcií, ktoré sa počas veľtrhu konali v Londýne. Aukčný dom Phillips predal obraz Cy Twomblyho za 12 miliónov libier. Denná a večerná aukcia v Sotheby's vy­niesla 16-, resp. 47 miliónov libier. Osobitne dražená kolekcia 51 diel talianskych maliarov a sochárov (Morandi, de Chirico, Fontana, Burri atď.), na ktorej som sa zúčastnil, zaznamenala dokonca predaj položiek za 54 miliónov libier. Aj toto porovnanie názorne vysvetľuje, prečo vznikli veľtrhy umenia.

Frieze Art Fair nebol v metropole nad Temžou v ponuke výstavných akcií rozhodne osamotený. Ak ste si otvorili časopis The Art Newspaper, tak sa na vás z jeho strán vysypala ponuka stoviek galérií, a s nie hocijakými aktuálnymi expozíciami. Frank Auerbach, Barbara Hepworthová (obe výstavy sú v Tate Britain), Ai Wei Wei, Cy Twombly, veľtrh súčasného afrického umenia v Somerset House, Kelti v British Museum, rozsiahla medzinárodná výstava popartu (World Goes Pop) v Tate Modern, na ktorej majú svoje diela aj Jozef Jankovič a Jana Želibská, výstava Chanel v galérii Saatchi, pred ktorou stáli niekoľkostometrové zástupy ľudí, Niki de Saint Phalle, Goya, Alberto Burri atď.

Žralok za milióny dolárov

Z menších výstav , ktoré som v Londýne navštívil, ma esenciou a čistotou výberu zaujala expozícia The Big Blue v galérii Ordovas. Spínacím špendlíkom diel bola téma more, oceán. Bolo tu iba pätnásť obrazov a sôch, avšak medzi nimi dva oleje Picassa, Mondrian, Max Ernst, Francis Bacon… a volavka výstavy, už ikonický Žralok Damiena Hirsta, ceriaci zuby z veľkej sklenenej cisterny naplnenej formaldehydom. Jeho prvé „ vydanie“ vystavil vo svojej galérii britský veľkozberateľ Charles Saatchi v roku 1992, aby ho neskôr predal americkému zberateľovi Steve Cohenovi za 12 miliónov dolárov!

Ako zberateľa ma nadchol interiér historického trojdomu v tichom londýnskom parku Lincoln's Inn Fields, v ktorom je Múzeum sira Johna Soaneho. S ničím sa v ňom nepohlo od roku 1837, keď tento architekt a zberateľ zomrel. Dom, ktorý postavil, je plný obrazov, sôch, archeologických pamiatok starého Egypta (vrátane veľkého alabastrového sarkofágu faraóna Setiho!), exponátov z antiky, gotiky, baroka, je tu úžasná zbierka kníh, nábytku, skla, keramiky, modelov. Využitá je každá piaď stien, podlahy, chodieb, schodísk, suterénu a všetkých troch poschodí, ba i niektorých stropov. Bohatá zbierka vo vlastnom dome ako galéria či múzeum. Takto vyzerá sen zberateľa.

Zišlo mi na um, koľko asi musí byť ešte v Londýne či inde na Britských ostrovoch podobných domov s neprístupnými zbierkami umeleckých skvostov. Veď koloniálne časy boli výdatným žriedlom pre ich vznik. Ktovie, možno by zaplnili ešte niekoľko svätýň umenia a dejín, akým je napríklad aj kolos sídla British Museum…

Londýn má dnes jednu z najživších umeleckých scén na svete. Frieze jeho rastúci význam vo výtvarnom umení výdatne napomáha. To nie je žiadne umelecké varieté či luxusné nákupné centrum, ale jedna z najprestížnejších akcií svojho druhu vôbec. Tohto roku veľtrh navštívilo približne 60-tisíc ľudí. Svojej funkcie, robiť prostredníka na trhu s umením, sa teda opäť zhostil príkladne. Októbrový výlet za kanál La Manche do londýnskeho West Endu stál za to.