Úspech sa začal o polnoci

Aj herec Ivan Matulík priznáva, že mu spolupráca s Igim celkom zmenila život. „Netušil som, že vo mne drieme schopnosť povzbudzovať maliara, ale ukázalo sa, že naše rozhovory, časté stretnutia, hudba, ktorú počúvame v jeho ateliéri, sú inšpirujúce pre nás oboch. Dokonca som už napísal aj verše, ktorými som chcel podnietiť vznik obrazu podľa mojich predstáv a, naopak, napísal som verše na to, čo Igi namaľoval. V jeho obrazoch sa odráža pamäť jeho i môjho detstva, často akoby ilustroval náš spoločný pohľad na svet.“

Igi Brezo sa usmieva a asi je to nejaký signál, lebo Ivan Matulík hneď so smiechom reaguje: „Samozrejme, že Igi nemá rád, keď mu do maľovania hovorím, musím to robiť veľmi nenápadne, aby ma nezabil! Naša dvojica funguje perfektne." Sám Matulík má svoju hereckú históriu – hral napríklad vo filmoch Ako sa Vinco zaťal alebo Krajinka. Najviac ho však preslávila bábka Dancúľa zo začiatku 80. rokov, ktorej v detskej televíznej relácii prepožičal hlas. Na VŠMU chodil do ročníka s Martinom Hubom, Jurajom Slezáčkom, Michalom Dočolomanským, Ľubom Gregorom či Macom Petrom Debnárom. Ivan Matulík je však najmä známa postava slovenskej bohémy, je zábavný, výrečný, kamarátsky, je z ľudí, pre ktorých kontaktáž nie je problém, a tak sa "pozná s každým“ nielen na Slovensku, ale aj vo svete.

Igi Brezo, vlastným menom Ignác Brezoňák, je od Matulíka podstatne mladší, no oboch spája úprimné priateľstvo. Dopĺňajú sa. Igi Brezo, predtým hoteliér, sa už päť rokov venuje iba maľovaniu. Má bohatý výstavný program po celom svete a plno námetov na ďalšie obrazy. Má priestranný ateliér a práve vystavuje v SND. Znie to troška ako rozprávka. Ako sa odohrala?

Osudové obrázky

Našiel by sa Igi Brezo aj bez Ivana Matulíka? Ktovie. Určite by sa však nemohol do maľovania ponoriť tak naplno. Igi Brezo a Ivan Matulík sa spoznali náhodou na "žúre, ktorý trval až do rána“. Dá sa teda povedať, že ich úspech sa začal o polnoci. Bolo to v bratislavskej kaviarni (už neexistuje) oproti zadnému vchodu do divadla West, ktorú vtedy Igi prevádzkoval. Zoznámil ich spoločný priateľ. V tej kaviarni viseli – len ako dekorácia – tri Igiho obrázky. "Boli odložené medzi toaletami a miestnosťou pre upratovačku, ale ja som si ich hneď všimol“, chváli sa Matulík.

Foto: ALENA KLENKOVÁ

socha niznaskeho peter Nižňanský Socha Petra Nižňanského, ktorú možno vidieť na výstave v SND.

Osudové obrázky sú aj v tomto ateliéri. Na neveľkých formátoch vidíme realistické krajinky, namaľované s romantickým nádychom. Strom pri cestičke, kríky, pole, nebo, Orava. Boli to práve tieto obrázky, ktoré vtedy herca upútali a niečo mu naznačili. Začal sa o maľovaní s ich autorom rozprávať a zrazu zistil, že ide o citlivého a invenčného človeka, ktorého osud zavial do podnikateľskej sféry. Ivan Matulík vytušil v Igim maliara, ktorý môže vyjadriť aj jeho cit a myšlienky. Dokonca ho inšpiroval – ako sme už spomínali – k veršom, ktoré sú mottom niektorých obrazov.

Matulík sa nadchol, a to oduševnilo aj maliara. Pygmalionský stvoriteľský príbeh sa začal, s tým rozdielom, že Matulík nevnucuje Igimu žiadne obsahy ani estetiku, len ho uvoľnil, povzbudil a pomohol vystavovať na prestížnych adresách. A Igiho tam chcú, dokonca opakovane.

Korene na Orave

V Igiho ateliéri sa o steny opierali veľké plátna, zeleneli sa zazimované muškáty, na maliarskom stojane stál rozpracovaný obraz. "Je to svet cez clonu trávy, v pozadí oheň,“ povedal skôr sám pre seba maliar. Ako väčšina umelcov, nerád svoje dielo vysvetľuje.

Aj na iných obrazoch sa opakuje tento motív – vysoké trávy, ktoré menia uhol pohľadu na svet a vytvárajú nostalgickú náladu. K obrazom sa dajú vytvárať príbehy, ale sú svojbytné. Vystačia si s výtvarným vkladom.

Foto: Pravda, Luboš Pilc

výtvarník Igi Brezo Igi Brezo a jeho obrazy

Bokom od obrazu na stojane stojí vysoký sedemramenný svietnik. Blikajú sviečky. Za ním je obraz, na ktorom dominuje čierna plocha a na tej ploche je nakreslený – akoby len kriedou a detskou rukou na tabuli – vagón. Vlak do neznáma, uprostred tmavej noci, vlak bez rušňovodiča, anonymný, strašidelný aj krehký, rúti sa prázdnotou. Na boku obrazu je zlatistý pás – život vytlačený zo života, kamsi na okraj, za ostnatý drôt… Brezov obraz venovaný holokaustu vzbudzuje hlboké dojmy. Originálne a jednoducho vyjadruje to, čo už umenie neraz spracovalo. Nie je ľahké nájsť si svoju neopakovateľnú výtvarnú reč. Igiho rodina nebola postihnutá holokaustom, ale tragédiu Židov preciťuje…

Igiho obrazy sú často v temnejších, zemitých farbách. Častý je aj odtieň tmavého zlata. Niektoré obrazy sú až plastické. Farebnosť sa mení podľa uhla, v akom dopadá svetlo. Hoci maľuje veľké plátna, zaujímavé sú práve ich detaily a pohľad zblízka. Jeho obrazy žijú detailom. Chryzantémy pôsobia na dotyk ako vyšívaný brokát… Hovorí, že veľmi rád maľuje prírodu a že začiatky jeho tvorby sa viažu k Orave. Z Oravy je napríklad aj obraz Cesta k babičke, ktorý kedysi upútal Matulíka. "Príroda je pre mňa východiskom. Súvisia s ňou všetky obrazy aj tie, ktoré majú filozofický podtón či konkrétny obsah.“

Ivan Matulík spomína, že keď Igi vystavoval v Paríži, a to v Chappelle de Notre-Dame, nainštaloval v lodi chrámu malé duchovné zákutie: medzi stĺpmi vznikol oltár z jeho troch obrazov (Ježiš, Kríž a Pieta). "Postavil som tam kľačadlo a položil som naň Bibliu,“ hovorí Ivan Matulík. „Ľudia sa pri obrazoch modlili, meditovali.“

Duchovný svet sa dostáva prirodzene do obrazov Igiho Breza. Tieto parížske boli skôr tmavé, podobné ako obraz s vagónom. "Chcem teraz maľovať svet z tej radostnejšej stránky,“ plánuje maliar. Niektoré nové žiarivé obrazy si vraj získali rešpekt v prestížnej jeruzalemskej galérii House of Quality. Táto výstava otvorila Brezovi dvere do novej exkluzívnej Galérie na Galilejskom jazere, kde sa predstaví 6. mája budúceho roku. Miesto samo osebe je magické, doslova božské. Nedávno tam vylovili zo dna rybársky čln, ktorý je vraj z obdobia Ježišovho života. Možno sa na ňom plavil! Čln zrekonštruovali a vystavili v múzeu na brehu jazera. Pri tomto pamätníku postavili aj novú galériu. A práve v nej bude aj výstava Igiho Breza s názvom V zrkadle duše.

No zatiaľ ho možno vidieť vo foyeri SND. Vystavuje obrazy inšpirované Rachmaninovom, Beethovenom, Čajkovským. Podľa Matulíka sa tieto veľké, pôsobivé plátna hodia do monumentálne priestoru divadla. Zapôsobia na vnímavé divadelné publikum. Brezove obrazy sprevádzajú sochy Petra Nižňanského, samostatnú expozíciu má v ich susedstve aj fotograf Anton Sládek. Návštevníci predstavení budú mať teda niekoľkonásobný zážitok.