Zákulisie bez opony očami fotografa Antona Sládka

Dianie na javisku je výsek sveta, účinkujúci hrajú celou dušou aj telom, výjav je štylizovaný režisérom, má to svoj teatrálny pátos, slobodu, ale aj disciplínu, poriadok. Zákulisie divadla je uvoľnenejšie a ešte možno príťažli­vejšie ako samotné predstavenie. Tam sa totiž divák nedostane. Fotograf Anton Sládek odhrnul oponu zo zákulisia.

  Do zákulisia SND ste sa dostali ako profesionál – bol to váš cieľ alebo náhoda? Ako ste sa tam cítili?

Na vysokej škole sme mali cvičenie Divadelná fotografia, a tak som sa po prvý raz dostal k fotografovaniu divadelnej inscenácie. Neskôr, keď som fotografoval na skúškach v SND, objavil som bufet pre zamestnancov. Odtiaľ som začal spoznávať zákulisie. Páčili sa mi situácie, keď si speváci pred skúškou – už v kostýmoch – prišli niečo kúpiť do bufetu. Vnímal som kontrast medzi prostredím bufetu a civilným správaním postáv v dobových kostýmoch.  
Čo divák o zákulisí netuší a nájde to na vašej výstave a na vašich fotkách?
Divák netuší – a myslím si, že ani nemá tušiť! – nič o tom, čo sa deje v zákulisí pred predstavením a počas neho. Vidí len to, čo mu je dovolené vidieť. Veď vlastne preto aj príde do divadla. Na druhej strane, nie je na škodu ukázať divákovi, že za prekrásne zaspievanou áriou, ladným pohybom baletky sú skryté mesiace a roky tvrdej driny. Ako hovorieval režisér Bednárik: Krv, pot a slzy. Na mojich fotografiách zachytávam napríklad premenu civilnej osoby na opernú alebo baletnú postavu. Spevák či speváčka v kostýme pred vystúpením na javisko sú ešte stále sami, sami sebou, hoci vnútorne sa už identifikujú so svojou rolou. Len čo však vstúpi herec do svetiel javiska, stáva sa postavou a musí poctivo a presvedčivo podať svoj výkon. Nie každý je schopný také niečo zvládnuť a mám pred tým ohromnú úctu.

Fotili ste emócie – čo ste chceli vyvolať?
Chcel som naozaj urobiť fotografie, ktoré by zachytávali čisté ľudské emócie vyvolané výnimočnosťou danej chvíle. Chcel som zachytiť kontrast medzi chvíľami vypätia na javisku pred obecenstvom a uvoľnením v zákulisí. So všetkým, čo s tým súvisí. Touto kolekciou fotografií som chcel aj vyjadriť úctu ku všetkým ľuďom, ktorí sa podieľajú na chode predstavenia.

 
Ktorá fotka je pre vás najvzácnejšia?
Veľmi rád mám fotografiu, na ktorej si Nora Galovičová cez prestávku skúša svoj výstup. Biela sukňa sa jej krásne rozviala a zachytil som aj sústredený výraz tváre, skrátka z fotografického hľadiska to vyšlo výborne.

Ku ktorej sa viaže nejaký príbeh?

Portrét Evy Urbanovej, ako vychádza zo šatne. Tá fotka má malý príbeh. Chcel som nafotografovať hosťujúcu pani Urbanovú v šatni, ale neodvážil som sa len tak zaklopať. Poprosil som garderobierku, aby sa opýtala, či by som ju mohol fotografovať pri obliekaní a maskovaní. Odpoveď bola, že môžem urobiť fotku, ale až keď bude celkom pripravená na vystúpenie. Čakal som pred šatňou. Po dlhom čase, keď ju už inšpicient volal na scénu, sa otvorili dvere. Ako ma zbadala, spomenula si na sľúbené fotografovanie, povedala – tak rýchlo, teraz! – a skryla fľašu minerálky, ktorú držala v ruke, za chrbát. A stuhla, uvedomujúc si, že je fotografovaná. Ja som stihol urobiť jednu snímku a bola preč. Dodnes ma mrzí, že som nestihol urobiť záber s minerálkou, keď bola ozaj sama sebou.

 
Fotíte divadlo ešte aj dnes?

Momentálne nie.

 
Čím je divadelná fotka špecifická?

Divadelná fotografia bola donedávna technicky veľmi náročná disciplína a málo fotografov sa jej venovalo. Bolo to hlavne pre svetelné podmienky na javisku a hraničné možnosti fotografických objektívov a citlivých materiálov. Dnes je vďaka digitálnej technike táto stránka problému vyriešená a je už len na schopnostiach, skúsenosti a cite samotného fotografa, ako dokáže danú inscenáciu fotograficky spracovať.   Mysleli ste si, že raz bude z fotiek výstava, alebo ste fotili len pre aktuálnu potrebu?

Vystavené aj publikované fotografie sú z rokov 2003 – 2005. Podnet na fotografovanie mi dal pán Marián Chudovský, ktorý bol v tom čase riaditeľom opery. Mali sme predstavu, že by výsledkom mohla byť kniha. Pre mňa bolo fotografovanie zákulisia niečo nové a musel som sa vyrovnať s mnohými úskaliami, o ktorých som netušil. Od technických problémov až po spôsob, ako sa správať a pohybovať v tomto priestore. Veľa som sa naučil.

Koľko fotografií obstálo a dostalo sa na výstavu a do knihy?

Vzniklo obrovské množstvo fotografií zachytávajúcich okamihy života v zákulisí a bolo z nich treba vybrať kolekciu, ktorá by zodpovedala skutočnosti. Josef Sudek raz povedal, že svoje fotografie vyvolá a odloží. Pozrie sa na ne až po roku. A keď fotografia nestratí emóciu a cíti pri nej to isté ako pred rokom, potom ju uzná za dobrú. Tejto jeho výpovedi som porozumel až pri práci s fotografiami zo zákulisia. Trvalo oveľa dlhšie ako jeden rok, kým sa fotografie ustálili v tejto výstavnej a knižnej podobe a dostávajú sa na verejnosť.  
Zdalo sa nám, že na pozvánke k výstave je mladá Zdena Studenková – vraj ste boli spolužiaci. Aký bol váš študentský život?

Nie je to Studenková. Fotil som iba operu a balet. Na pozvánku a titulnú fotografiu sme vybrali s grafickým úpravcom knižky Borisom Melušom fotografiu speváčky Janky Bernáthovej – ako po návrate do šatne pije minerálku. Je v charakteristickej póze v šatni pred zrkadlom.

Zdá sa, že minerálka často v zákulisí účinkuje…

V zimných mesiacoch je v budove dosť teplo, a tým aj sucho. Speváci musia často dopĺňať tekutiny. Zároveň maskérka speváčke upravuje vlasy.

A čo ten študentský život? Pripravil vás aj na pohľady do zákulisia života?

Študentský život pre mňa znamená bratis­lavská ŠUP, stredná škola umeleckého priemyslu. Pod vedením profesorky Miloty Havránkovej sme tam mali možnosť ísť až na hranice fotografie. Vyskúšali sme si všetky možné fotografické techniky a postupy. Myslím si, že to malo vplyv hlavne na spôsob myslenia a slobodného prístupu k zadaným prácam. FAMU v Prahe bola oproti tomu zase konzervatívna, vyžadovala technickú precíznosť, čo bolo tiež výborné. A ostatné nech posúdia diváci. Výstava v SND trvá až do konca januára.

Môžu takéto fotografie zo zákulisia divadla – alebo z umeleckého sveta vôbec – plniť aj funkciu dekorácie v byte? Visia vaše fotky v súkromných interiéroch?

Téma divadla alebo cirkusu nie je nič nové vo výtvarnom umení, a preto si myslím,  že aj čiernobiela fotografia s touto tematikou obstojí v konkurencii s maľbou alebo sochou. Okrem toho je už v mnohých krajinách dnes bežné, že fotografia sa stala súčasťou interiérov. Svedčia o tom veľké predajné výstavy fotografie ako napríklad v New Yorku alebo v Paríži.  Aj keď pozeráme niektoré zahraničné filmy, môžeme si všimnúť, že na stenách moderných interiérov visia fotografické diela.  
Máte cez sviatky voľno – ako oddychujete? Pozeráte si aj „staré“ fotky?

Sviatky strávim so svojou rodinou. Rád si listujem v starých rodinných albumoch, do ktorých fotografie s láskou ukladala ešte moja mama.